2019-62 Viera

Učíme sa od svätého Jána Pavla II. (1. časť)

May 16, 2019 Grzegorz Kucharczyk

Učenie, ktoré Cirkvi zanechal svätý Ján Pavol II., predstavuje mimoriadne bohaté duchovné a teologické dedičstvo. Cieľom tohto cyklu článkov, ktorý začíname na stránkach Milujte sa!, je pripomenúť tú časť pápežovho učenia, ktorá bezprostredne súvisí s dejinami rozvoja a krízy kresťanskej civilizácie, ktorá vznikla v dôsledku evanjelizačnej práce Cirkvi.

Nezabúdajme na svoje „duchovné pozadie“

Na začiatku našich úvah treba pripomenúť, že Ján Pavol II. zdôrazňoval naliehavú potrebu obnoviť pamäť Európanov. V posynodálnej exhortácii Ecclesia in Europa, ktorá vyšla v roku 2003, spomenul „stratu kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti, pretože mnohí Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny“ (Ecclesia in Europa 7).

„Biblický pohľad na človeka […] Európanom umožnil rozvinúť hlboké vedomie dôstojnosti ľudskej osoby.“ (svätý Ján Pavol II.)

O desať rokov neskôr potvrdil túto diagnózu pápež František, ktorý vo svojej prvej encyklike napísal, že „môžeme hovoriť o veľkom zabúdaní v našom súčasnom svete. Otázka o pravde je totiž otázkou pamäti, hlbokej pamäti, nakoľko sa obracia na niečo, čo nás predchádza a môže nás tak zjednotiť v širšej miere, než je naše malé a obmedzené ,ja‘“ (Lumen fidei 25).

Čo je teda „duchovným pozadím“, z ktorého vyrástla európska civilizácia? V príhovore členom Európskeho parlamentu v Štrasburgu v roku 1988 Ján Pavol II. poukázal na tri základné prvky našej civilizácie, ktoré vychádzajú z kresťanstva. Jedným z nich je „biblický pohľad na človeka“, ktorý „Európanom umožnil rozvinúť hlboké vedomie dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá zostáva základnou hodnotou aj pre tých, ktorí nevyznávajú nijakú náboženskú vieru. Cirkev konštatuje, že v človeku existuje vedomie, ktoré nemožno pripísať len vplyvu podmienok, ktoré naň pôsobia. Toto vedomie je schopné poznať svoju dôstojnosť a otvoriť sa absolútnu. Toto vedomie je zdrojom základných rozhodnutí, podľa ktorých sa riadi hľadanie dobra – dobra iných aj svojho vlastného. Toto vedomie je miestom zodpovednej slobody“.

Dogma o Najsvätejšej Trojici a európska civilizácia

Toto učenie je rozvinuté v už spomenutej exhortácii Ecclesia in Europa, v ktorej svätý Ján Pavol II. zdôraznil civilizačnú úlohu kresťanskej dogmy o Najsvätejšej Trojici. Pápež podčiarkol, že viera v túto ústrednú pravdu, ktorá je „stredom kresťanskej viery“ významne prispela „k výstavbe spoločenských štruktúr, ktoré tým, že sa inšpirujú veľkými hodnotami evanjelia, prípadne sa s nimi porovnávajú, rozvíjajú život, dejiny a kultúru rozličných národov na európskom kontinente“ (Ecclesia in Europa 19).

Vďaka starostlivosti Cirkvi o neporušenosť učenia o Najsvätejšej Trojici Európania spoznali význam pojmu „osoba“. Chápanie človeka ako osoby (nie ako atómu či indivídua zmietaného jednotlivými vášňami) vychádza z dedičstva viery v tri božské osoby, pričom pojem osoba má základný význam nielen pre katolícku antropológiu či sociológiu, ale aj pre rozvoj európskeho práva (porov. právnická osoba). To, čo sa pri definovaní tejto dogmy mohlo naoko javiť ako vnútrocirkevný spor, malo v skutočnosti konkrétny dosah na spoločenské a štátne štruktúry, ktoré v Európe vznikali v dobe jej pokresťančovania.

Štruktúra feudálneho zriadenia, ktoré pretrvávalo v Európe takmer tisíc rokov, má na prvý pohľad málo spoločného s dogmou o Najsvätejšej Trojici. Keď si však uvedomíme, že toto zriadenie sa zakladalo na prísahách, aké si navzájom skladali vazal a lénny pán, jasne vidíme, že bez ponímania jednotlivca ako osoby by takáto prísaha nemohla tvoriť spojivo celého spoločenského systému. Prisahať, čiže zaručiť sa za napĺňanie záväzkov obsiahnutých v zmluve, a súčasne očakávať, že zmluvný partner ich bude takisto plniť, mohla len osoba, ktorej dôstojnosť (a teda aj význam) vychádzala z dôstojnosti Božieho dieťaťa.

Ľudskú osobu nepozdvihli prúdy spojené s osvietenskou či liberálnou ideológiou. V európskej kultúre k tomu došlo oveľa skôr. Status človeka ako ľudskej osoby zdôrazňovala Cirkev, ktorú osvietenci a liberáli obviňovali z „rigorizmu“ a „dogmatizmu“ (v tomto prípade vo vzťahu k dogme o Najsvätejšej Trojici).

Kresťanstvo a rozvoj vedy

Kresťanstvo naučilo Európanov vedecky uvažovať. V príhovore k členom Európskeho parlamentu v roku 1988 Ján Pavol II. uviedol, že „viera v Boha Stvoriteľa odmytologizovala vesmír a otvorila ho pred racionálnou zvedavosťou ľudstva. Ovládaním svojho tela a podriadením si zeme človek rozvíja svoje stvoriteľské možnosti: kresťanská vízia bráni človeku pohŕdať fyzickým svetom a vesmírom, ale namiesto toho ho pobáda disponovať ním slobodne a bez strachu“.

„Viera v Boha Stvoriteľa odmytologizovala vesmír a otvorila ho pred racionálnou zvedavosťou ľudstva.“ (svätý Ján Pavol II.)

Navzdory tomu, čo už niekoľko storočí hlása propaganda, práve katolícke náboženstvo najviac doceňuje úlohu rozumu pri uvažovaní o prirodzenej aj nadprirodzenej realite. Na prahu 21. storočia poznačeného akýmsi zatmením rozumu, ktoré sa neprejavuje len v popkultúre, ale aj vo vede, kde sa skrýva pod neutrálne znejúcim pojmom „teória“, svätý Ján Pavol II. pripomenul, že je „nevyhnutné potvrdiť základnú dôveru v ľudský rozum a v jeho schopnosť poznávať pravdu“. Pápež, viditeľná hlava Katolíckej cirkvi, v roku 1999 pripomenul, že „človek je schopný vytvoriť si integrálnu a organickú koncepciu poznania“, a poukázal na to, že „útržkovitosť a fragmentácia zmyslu ničia vnútornú jednotu človeka“.

»Prečítajte si viac:
Obchod PDF: https://pdf.milujciesie.org.pl/sk/
Predplatné: milujtesa.org/#dar