Nebojte sa ísť cestou svätosti

2010-04-28

autor: Ks. Mieczysław Piotrowski TChr

Ján Pavol II. vyžaroval svätosť krásou svojho človečenstva, bohatstvom osobnosti, dobrotou, múdrosťou a láskou.

 Všeobecné presvedčenie, že Ján Pavol II. je svätý, veriaci vyjadrovali už počas jeho pohrebu transparentmi a zvolaniami: „Santo subito!“ (Ihneď svätý).

            Ján Pavol II. vyžaroval svätosť krásou svojho človečenstva, bohatstvom osobnosti, dobrotou, múdrosťou a láskou. Jedným slovom, vyžaroval Krista, nakoľko len on je jediným prameňom a pôvodcom svätosti človeka. Sám Ježiš Kristus sprítomňoval svoju lásku v živote, v pastierskej službe, v utrpení aj v smrti Božieho služobníka Jána Pavla II.
 

Nebojte sa prijať Krista

             Keď hľadíme na príklad života Jána Pavla II., uvedomujeme si, že každý človek je povolaný žiť v spoločenstve s Bohom, ba čo viac, mať účasť na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4). A preto nik nedosiahne plnosť človečenstva, ak sa nezjednotí s Kristom a nedovolí mu, aby ho zahrnul svojou milosrdnou láskou, ktorá zahladzuje hriechy, láme všetky putá zla, lieči najbolestnejšie rany a najväčších hriešnikov mení na svätcov.
            Keď sme očarení svätosťou Jána Pavla II., musíme si uvedomiť, že Kristus povoláva ku svätosti teba i mňa, povoláva bez výnimky každého hriešnika a dáva mu všetko potrebné, aby sa mohol stať svätým, čiže v plnosti šťastným. Očakáva od nás len ochotu a spoluprácu. Svätosť a zbožstvenie človeka je Božím dielom, ale nemôže sa uskutočniť bez spoluúčasti človeka.
            Ján Pavol II. nás po smrti oslovuje s ešte väčšou mocou, ako to robil v čase svojho pozemského života. Prihovára sa nám cez svoje duchovné dedičstvo, ktoré nám zanechal: Nebojte sa otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi! Nebojte sa odovzdať Márii do jej výlučného vlastníctva a hovoriť jej Totus tuus – celý tvoj, aby sme sa od nej naučili úplne sa odovzdať Kristovi a hrdinsky veriť. Veriť tak, ako verila ona, v nádeji proti ľudskej nádeji. Nebojte sa ísť cestou svätosti, nebojte sa každý deň hovoriť Kristovi: túžim sa stať svätým, čiže takým, Pane, akým ma ty túžiš mať. Nebojte sa každý deň ísť za Kristom cestou prikázaní a cestou evanjelia, cestou viery, ktorá je činná v láske. Nebojte sa úplne dôverovať Kristovi, ktorý nás miloval až do krajnosti a zobral na seba naše hriechy, aby ich zničil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Nebojte sa vyznávať svoje hriechy Kristovi vo sviatosti zmierenia a dúfajte v jeho nekonečné milosrdenstvo.
            Ján Pavol II. nám pripomína, že svätosť je zjednotenie sa s Kristom, zaštepenie do Krista tak, ako ratolesť do viniča: „Ja som vinič,“ hovorí Ježiš, „vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Zaštepenie do Krista v nás spôsobuje, že sa stávame účastnými na živote a láske samotného Boha, väčšmi dosahujeme plnosť človečenstva a osobnej sebarealizácie, keď Kristus v nás završuje dielo stvorenia a posväcuje ho.
 

Čo mám robiť, aby som sa stal svätým?

             Túžba po svätosti je túžbou po naplnení človečenstva. Svätosť je láska, sloboda, pravda, čiže plnosť šťastia. Bez nášho súhlasu a spolupráce s Kristom nikdy tú plnosť nedosiahneme.
            Čo mám robiť, aby som sa stal svätým? Pozri sa na príklad života, ktorý nám zanechal Ján Pavol II. Ak túžiš začať ten zvláštny príbeh, akým je kráčanie po ceste svätosti, tak nech tvoja prvá cesta vedie do spovednice. Vyznaj všetky svoje hriechy a po prijatí Najsvätejšej sviatosti povedz Ježišovi, že túžiš kráčať životom spolu s ním, aby ťa učil milovať, oslobodzoval ťa od egoizmu, premieňal ťa a urobil ťa svätým. Ako to od detstva neustále robil Ján Pavol II., tak aj ty sa úplne odovzdávaj Ježišovi cez Máriu. Odovzdaj mu svoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť, všetko, čím si a čo máš. V každodennej modlitbe často vyslovuj: Totus tuus!
            Kristus je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Je potrebné stretnúť sa s ním a zamilovať si ho. To sa deje predovšetkým v Eucharistii. Hľadajme každú príležitosť zúčastniť sa na svätej omši, prijať Ježiša do svojho srdca, sýtiť sa jeho Telom a posilňovať sa jeho prítomnosťou. On sám nás bude napĺňať svojou svätosťou, svojím životom, bude nám ukazovať cestu, odhaľovať pravdu svojej vôle, ktorú je niekedy ťažko prijať, ale ktorá nás vovádza do plnosti života.
            Všetkým, ktorí sú znechutení, Ján Pavol II. hovorí: „Vstaňte, poďme!“ a upokojuje ich: „Ba i keby to znamenalo čas skúšky, veľkú námahu a ťažký kríž, nemusíme sa ničoho báť, lebo so sebou to prináša aj radosť a pokoj, ktoré sú ovocím viery. Božia láska nekladie na nás bremená, ktoré by sme nevládali niesť, ani nám neposiela ťažkosti, s ktorými by sme si nevedeli poradiť; ak nás k tomuto vyzýva, prichádza aj s potrebnou pomocou“ (Vstaňte, poďme!, str. 163 – 164)
 

            Vstaňte, poďme!

            Aby sme mohli každodenne kráčať cestou viery, potrebujeme sebadisciplínu. Treba si stanoviť denný plán a so železnou disciplínou ho dodržiavať. V dennom programe musí mať pevné miesto čas určený na modlitbu, čas byť sám s Ježišom, čas na prácu a službu iným a aj na správny odpočinok. Do všetkých svojich podujatí, prác, úloh a modlitieb treba vkladať celé srdce. Treba byť k sebe náročný, premáhať egoizmus, ktorý sa prejavuje v nechuti namáhať sa, v lenivosti a v zhovievavosti k sebe samému. Ako na to? Rozhodnutím vôle sa musíme donútiť k činnosti, k modlitbe, práci a iným úlohám, zvlášť vtedy, keď sa nám najviac nechce.
            Ak napriek slabosti a pádom bude človek dodržiavať prikázania, kráčať cestou evanjelia, vnímať a plniť Božiu vôľu vo všetkých rozmeroch a okolnostiach svojho života, vtedy bude môcť Kristus formovať jeho osobnosť, dopĺňať dielo stvorenia, teda robiť ho svätým.
            Vždy si treba pamätať, že všetka duchovná sila človeka sa odvíja od modlitby. Predovšetkým v modlitbe a vo sviatostiach, zvlášť v Eucharistii, dovoľujeme Ježišovi, aby premieňal naše srdce, oslobodzoval nás od hriechov a uspôsoboval nás milovať. Preto si ľudia sami sebe veľmi ubližujú, keď zanedbávajú modlitbu alebo sa prestávajú modliť. Ich duchovný život tak zakrpatieva a hynie, stávajú sa bezbranní voči útokom zla, ktoré ich zotročuje a manipuluje s nimi. Ak chceme kráčať cestou viery, treba si určiť veľmi konkrétny čas na rozjímanie nad Svätým písmom, na adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou, na modlitbu ruženca, modlitbu k Božiemu milosrdenstvu alebo na iné formy modlitby. Nikdy sa nesmieme ospravedlňovať zo záväzku modlitby, zdôvodňovať to zlou náladou alebo svojím dostatočným sebavedomím. Vtedy, keď sa mi nechce modliť, musím sa modliť dvakrát dlhšie a Ježišovi obetovať svoju nechuť i zlú náladu. Nechuť do modlitby a jej odkladanie na neskôr je najúskočnejšie a najnebezpečnejšie pokúšanie zlého ducha. Treba mať na pamäti, že tieto pokušenia prichádzajú a rozhodne ich treba odmietať.
            V starostlivosti o duchovný život nemožno zanedbávať pravidelnú mesačnú sviatosť zmierenia. Odporúča sa nájsť si stáleho spovedníka. Dôležité je tiež dať Ježišovi prísľub: Pane Ježišu, sľubujem ti, že sa budem usilovať neustále žiť v posväcujúcej milosti, a keby som ťažko zhrešil, ihneď prídem k tebe, aby si ma oslobodil od hriechu vo sviatosti zmierenia.
            Celý život Jána Pavla II. bol čitateľným svedectvom, že všetko v jeho živote sa začínalo „pri nohách Ježiša Krista, ukrytého v Najsvätejšej sviatosti“. Tajomstvom veľkosti Jána Pavla II. je vlastne modlitba, na ktorej zotrvával niekoľko hodín denne. Vďaka svätej omši, modlitbe a kontemplácii čerpal od Krista lásku, múdrosť, poznanie a silu, lebo len Kristus je jediným prameňom, v ktorom sú ukryté „všetky poklady múdrosti a vedy“ (Kol 2, 3). O období života v Krakove Svätý Otec píše: „V domácej kaplnke som sa nielen modlil, ale aj sedel a písal. Tu som písal svoje knihy, medzi nimi i prácu Osoba a čin. Som presvedčený, že kaplnka je to miesto, z ktorého pochádza všetka moja inšpirácia. Je to úžasné privilégium môcť prebývať a pracovať v jeho prítomnosti – ako v ohnisku silného magnetu. Môj blízky, už nežijúci priateľ André Frossard v knihe Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol veľmi hlboko opisuje silu a krásu tejto prítomnosti. Nie vždy je však možné fyzicky navštíviť kaplnku a duchovne prebývať v prítomnosti Najsvätejšej sviatosti“ (Vstaňte, poďme!, str. 116).
            Ján Pavol II. podčiarkuje, že len ten, kto sa modlí, dokáže milovať svojho blížneho: „Záujem o druhého človeka sa začína modlitbou biskupa, od jeho rozhovoru s Kristom, ktorý mu zveruje svojich verných. Modlitba nás uspôsobuje na stretnutie s druhým človekom. Sú to stretnutia, v ktorých sa vďaka duchovnému otvoreniu môžeme poznávať a rozumieť si aj vtedy, keď nemáme času nazvyš. Modlím sa za každého naozaj každý deň. Keď stretnem človeka, už sa za neho modlím a vždy to pri kontakte s ním pomáha. Ťažko povedať, ako to vnímajú ľudia, bolo by sa ich treba opýtať. Mám takú zásadu, že prijímam každého ako človeka, ktorého mi posiela Kristus – ako toho, ktorého mi dal a zároveň mi ho zveril“(Vstaňte, poďme!, str. 58).
            Viera vyžaduje vždy hľadať hlbší zmysel vecí, preto je veľmi dôležité prehlbovať si svoje náboženské vedomosti čítaním dobrých katolíckych kníh a časopisov. Ján Pavol II. nám ohľadom toho dáva veľmi cennú radu: „Vždy som mal dilemu, čo čítať. Usiloval som sa vybrať si to, čo bolo najpodstatnejšie. Publikuje sa mnoho vecí, ale nie všetky sú hodnotné a užitočné. Treba si vedieť vyberať a aj sa poradiť, čo čítať. Od malička mám rád knihy. K tejto záľube ma priviedol môj otec. Sadol si ku mne a čítal mi celého Sienkiewicza a iných poľských spisovateľov. Keď mi zomrela mama a zostali sme len my dvaja s otcom, neprestával ma povzbudzovať k poznávaniu hodnotnej literatúry“ (Vstaňte, poďme!, str. 76.).
 

            Na čas skúšky

            Ak ideme vytrvalo cestou viery ku svätosti, tak istotne budeme vystavení najrôznejším skúškam. Ján Pavol II. nás chce na čas skúšok pripraviť a odkazuje nám: „Skúšky nás istotne stretnú a nie je to nič neobyčajné. Patrí to k životu viery. Niekedy sú skúšky ľahké, niekedy veľmi ťažké a niekedy dokonca dramatické. V skúške sa môžeme cítiť osamotení, ale Božia láska, láska víťaznej viery, nás nikdy neopustí. Preto každú skúšku, hoci by bola najhroznejšia, môžeme zvládnuť víťazne“ (Vstaňte, poďme!, str. 148). Tu nás Svätý Otec vyzýva k neúprosnému boju so svojimi slabosťami a silami zla. Symbolom tohto dramatického zápasu je neohrozená obrana poľských vojakov v septembri roku1939 na Westerplatte, ktoré sa odvtedy stalo znakom vernosti v ťažkej skúške.. Treba byť verný Kristovi až do konca, verný v zachovávaní všetkých prikázaní a princípov evanjelia. Ján Pavol II. nám zdôrazňuje: „Nikdy samotné ,mať viac‘ nesmie zvíťaziť, lebo vtedy môže človek prehrať to najcennejšie: svoje človečenstvo, svoje svedomie, svoju hodnotu.“ Preto nás vyzýva: „Musíte byť na seba nároční, i keby iní na vás neboli.“ A pokračuje: „Každý z vás nájde vo svojom živote také svoje Westerplatte, nejakú úlohu, s ktorou sa treba popasovať a do bodky splniť; nejakú spravodlivú vec, o ktorú nemožno nebojovať, nejakú zodpovednosť alebo povinnosť, ktorej sa nemožno vyhnúť. Nemôžete dezertovať. Napokon – je istý poriadok právd a hodnôt, ktoré treba udržať a ochrániť, tak ako to Westerplatte, v sebe a okolo seba. Treba to uchrániť pre seba, ale aj pre iných“ (Westerplatte, 12. júna 1987).
            Pán Ježiš veľmi túži, aby si sa stal svätým. Ak odpovieš na jeho túžbu a rozhodneš sa k úsiliu života viery, úplnej poslušnosti a spolupráci pri realizácii Božích plánov, vtedy sa staneš účastníkom najnádhernejšej skutočnosti – staneš sa skutočne slobodným a milujúcim človekom, čiže svätým. 
            Nech nám učenie a príklad života Božieho služobníka Jána Pavla II. pomôže uvedomiť si, že ku svätosti je povolaný každý človek bez výnimky, že to nie je len obyčajná možnosť, ale záväzok vyplývajúci z podstaty nášho človečenstva stvoreného na Boží obraz.
 

Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý (1 Pt 1, 14 – 16).

 
ks. M. Piotrowski TChr

 

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86