Kto je šťastný?

2011-03-25

autor: Mons. Vladimír Stahovec, rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Pred časom jeden z populárnych časopisov pre ženy položil svojim čitateľkám otázku: „Ktorá je najdôležitejšia podmienka pre človeka, aby mohol byť šťastný?“ Odpovede boli extrémne rozličné: zdravie, láska, bohatstvo, istota, realizácia vlastných ambícií, vydarená rodina, práca, ktorá uspokojuje, úspech...
Jedna čitateľka odpovedala: „Šťastie nezávisí od vonkajších podmienok, ktoré sú okolo nás, ono vychádza z nášho vnútra. Pre mňa šťastie znamená - poznať Ježiša. Som doňho zamilovaná, cítim ho živého a prítomného vo mne. Od neho pochádzajú radosť a pokoj môjho srdca, ktoré ma robia šťastnou.“
Každý chce byť šťastný. Právom. Veď sme povolaní k šťastnému životu. Každý však má aj svoju predstavu o šťastí. Anketa spomínaného časopisu to výstižne ilustruje.
V evanjeliu budúcej nedele nám svoj návod na šťastný a vnútorným pokojom naplnený život ponúka Ježiš. Jeho blahoslavenstvá znamenajú totálny prevrat celej ľudskej logiky. Ježiš hovorí: „Blahoslavení chudobní, hladní, plačúci...“ My rozmýšľame celkom naopak: „Blahoslavení bohatí, blahoslavení tí, ktorí majú úspech, slávni, mocní; blahoslavení tí, ktorí sa vedia uplatniť.“
Často sa o Ježišovi hovorí ako o revolucionárovi. Ak mu dávame tento titul, tak potom musíme o som hovoriť ako o jedinom revolucionárovi, preto jeho revolúcia je jedinou skutočnou revolúciou v histórii ľudstva, lebo sa dotýka a radikálne mení srdce človeka. Všetky iné revolučné hypotézy ak niečo menili a menia, tak maximálne vonkajšie štruktúry spoločnosti, zákony, ale človeka nechávajú takého aký je: egoista, násilník, chtivec, rasista. Blahoslavenstvá menia človeka.
Veľký indický vodca Gándhi definoval blahoslavenstvá ako „najvyššiu morálnu lekciu v celej histórii ľudstva.“ Je to síce veľké uznanie, ale nestačí. Ježiš nie je iba jedným z mnohých prorokov alebo zakladateľov náboženstiev. Je Boh. Je Boží Syn. Jeho blahoslavenstvá nie sú jednou z mnohých morálnych prednášok, ktoré sa robia. Sú čosi viac. Sú lekciou viery. Pre ich pochopenie sa vyžaduje viera. Inak by boli bláznovstvom. Veď v ktorej ľudskej morálke sa hovorí: blažení chudobní, hladní, plačúci a tí čo trpia.
Zamyslime sa nad jedným z blahoslavenstiev, aby sme pochopili to, o čom Ježiš hovorí: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení!“
Kedy ľudia plačú? Kedy sú zarmútení? Ako to, že plačúci sú vyhlásení za blahoslavených? Čo chce Ježiš povedať tým, že plačúci sa budú smiať, že budú potešení? Ako sa môže stať pre nás zdrojom blaženosti, šťastia a radosti to, čo nás núti plakať?
Vo všeobecnosti za zronených považujeme tých, ktorí prežívajú nejaké nešťastie, ktorí žijú v bolesti osobnej, ale tiež sociálnej, politickej, národnostnej či náboženskej. Mnohých ničí utrpenie osobné, vnútorné, ktoré iní nemôžu postrehnúť. A skutočne - sú utrpenia viditeľné - ako choroba, strata priateľa, ktorý nám bol veľmi drahý, nepochopenie - a sú utrpenia vnútorne, morálne, ktoré sú často hlbšie a ostrejšie: ako napríklad smútok z hriechu, z toho že sme sklamali Boha.
Často sme ubolení, a správne - ako poznamenáva milánsky arcibiskup kardinál Martini – „vidiac nedostatky v náboženskom živote Cirkvi, keď nie vždy sa darí tým, od ktorých sa to očakáva, dávať dobré svedectvo o tajomstve Krista“.
Je mnoho iných skutočností, ktoré v nás vyvolávajú bolesť a smútok. Odkiaľ brať silu, aby sme tieto situácie dokázali žiť pozitívne, aby sa pre nás stali zdrojom radosti, šťastia a blaženosti, tak ako to sľubuje Ježiš?
Jednoduchú odpoveď nájdeme v starozákonnej Knihe Sirachovcovej, kde Boh ústami svojho proroka uisťuje: „Ja poteším smutných!“ Táto činnosť Boha ako potešiteľa je opísaná, okrem iných miest, aj v novozákonnej Apokalypse týmito nádhernými slovami: „Sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo. Už nikdy nebude nič prekliate. Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán a budú kraľovať na veky vekov.“
Z tohto textu môžeme pochopiť prečo a ako budú plačúci potešení. Budú blažení nie preto, že žialili, nie pre samotný žiaľ, ale preto že žijúc pozitívne svoju bolestnú skutočnosť, Boh sa ich ujal, dal im pocítiť svoju blízkosť.
Buďme si vedomí tejto skutočnosti vo všetkých okolnostiach nášho života. K tomu nás vyzýva Ježiš vo svojom blahoslavenstve. Ak nás niečo rozruší, ak príde nejaká situácia, ktorá nám nahlodá náš vnútorný pokoj, ak nás niečo bolestne raní hľadáme zvyčajne niekoho komu by sme sa vyžalovali, často s patričným hnevom a nervozitou. Prečo sa však nenaučiť najprv lamentovať pred Bohom, vo viere a modlitbe, ako to robili proroci, ako to robili a robia svätí? Prečo sa nesnažíme v čase smútku vyliať najprv svoje srdce Pánovi a tak vstúpiť do jeho potešujúcej blízkosti?
Ak sa nám bude dariť takto riešiť naše smútky a bolesti, nie v hneve a horkosti, ale v pokoji a modlitbe pred Pánom, ušetríme sa zbytočných utrpení a zakúsime prísľub blaženosti.

Vladimír Stahovec

Radio Vaticana

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86