Mať radosť zo života s vierou

2011-06-06

autor: Jozef Kováčik

Začiatkom tisícročia, vlastne aj pri tomto výroku si uvedomujem, ako čas veľmi letí, som bol kaplánom v Bratislave. Do nového kostola na Teplickej ulici chodila skupina chlapov. Mali zhruba od 18 do 60 rokov. Takmer denne som ich vídaval na chóre kostola, veľa krát pristupovali aj k sviatostiam. Zvláštne. Pre mnohých ešte zvláštnejším zistením bolo, že išlo o rómov z Východu. Vtedy som pracoval aj ako externý spolupracovník v Slovenskej televízii a tak som dal tip na reportáž dnes už tragicky zosnulej redaktorke Veronike Bednárovej. Chlapi pracovali v Slovnafte a bývali na ubytovni neďaleko nášho kostola. Keď som s nimi rozprával, hovorili mi o svojej farnosti. V Toporci mali kňaza, ktorý sa im venoval. A oni sa s vierou tak zžili, že bez svätej omše bol deň akýsi prázdnejší. Bola to krásna a
ľudský silná skúsenosť.
Prebehlo desať rokov a ja som prestupoval na autobus pri Slovnafte. Keď som vystúpil, uvidel som partiu chlapov pri práci. Mali oblečené reflexné vesty s nápisom Pompa. A tak som spozornel. Po niekoľkých okamihoch sa na mňa jeden z chlapov usmial a vykročil ku mne. „Ako sa máte, pán farár?“ Podali sme si ruky, podelili sa o ubehnutých 10 rokov. Veľa času nebolo, lebo pracovali. Hoci sa presťahovali, pracujú aj naďalej v Bratislave. „Do kostola chodíme aj k sestre Zdenke“- stihli mi ešte povedať. Napriek desiatim rokom a iste mnohým problémom, ktoré život prináša, som stretol mužov, ktorí akoby sa v tom podstatnom nezmenili. Nevyhýbajú sa žiadnej práci a život majú radi. A mne toto stretnutie padlo dobre. Je dobré vidieť chlapov, ktorí sa za vieru nehanbia.
Na druhú májová nedeľu som sa vracal večer domov. Vo výťahu som stretol pani, s ktorou sa vždy zdravíme. Mala plnú náruč krásnych kvetov. „Oslavujete niečo?“ opýtal som sa nesmelo. „Viete, dnes je deň matiek a tieto kvety sú od mojich vnukov...“- povedala s dojatím. A ja som vedel, že v živote sú chvíle, keď je človeku dobre. Keď zabudne na bolesti, či choroby, lebo na neho niekto pamätal.
Počas víkendu sa konal ďalší ročník Dňa rodiny na Slovensku. Neuveriteľné. Napriek tomu, že pred tromi rokmi pristupovali ľudia k jeho organizovaniu s veľkou skepsou, jeho opodstatnenosť sa ukázala ako veľmi potrebná. Po troch rokoch sa napriek mediálnej ignorácii stal plne akceptovaným podujatím v takmer všetkých veľkých mestách a regiónoch. Takmer veštci primátori a samosprávy túto udalosť nielen podporovali, ale prebrali nad ním i záštitu. Záštitu nad podujatím okrem Rady pre rodinu KBS prebralo aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Opakujem- i napriek takmer dokonalej mediálnej ignorácii. Rodinám, ktoré prišli nahlas povedať, že je potrebné, “aby deti otcov mali, aby mali mamy…” sa prihovorili aj viaceré významné osobnosti z verejného, spoločenského, kultúrneho, či športového sveta. Mladé hviezdičky Super star, ktoré vyrastali v milujúcej rodine, športový komentátor, básnik a spisovateľ, arcibiskup, občianske združenia, tanečníci… a desiatky iných. A k tomu tisíce rodín. Pápež Benedikt XVI. v knihe rozhovorov s novinárom Petrom Seewaldom odpovedá i na otázku, či spoločnosť nie je už za akýmsi pomyselným bodom, spoza ktorého už niet návratu. Či sa neblíži k akejsi samodeštrukcii. Svätý otec napriek vážnosti situácie vidí nádej hlavne v rodinách, ktoré prijali Boha a nevylúčili ho napriek ťažkostiam zo svojho života.
Žijeme v dobe, keď práve strata zmyslu pre Boha a jeho existenciu a schopnosť komunikovať s človekom, má za následok rôzne apokalyptické vízie a strach zo života. Pri verejnom vyznaní osobnej viery však spoločnosť často reaguje s panikou a nepriateľstvom. Potvrdil to pre taliansky denník Avvenire aj herec Jim Caviezel, ktorý stvárnil úlohu Ježiša Krista v známom filme Umučenie Krista.
„Gibson ma upozornil, že to bude tvrdé. Už počas natáčania filmu ma zasiahol blesk a vykĺbil som si jedno rameno pri scéne ukrižovania. Ale to najhoršie ma ešte len čakalo.“ Podľa Caviezela po vyjdení filmu Umučenie Krista a polemikách, ktoré film sprevádzali, „čoraz viac ľudí v Hollywoode zavieralo predo mnou dvere. A tak som sa postupne ocitol na okraji kinofilmov. Bol som si vedomý, že by sa to mohlo stať, ale neľutujem, že som sa takto rozhodol. Ako katolík a aj ako herec“.
Pekné a silné vyznanie viery. Bez strachu, že si ma niekto zapamätá pre taký alebo onaký čiarový kód. Lebo aj taká panika sa šíri našim Slovenskom pri sčítaní ľudu. Žiaľ. Poprajme si, drahí poslucháči, aby naša viera, hoci často poznačená osobným hriechom, či možným zlyhaním, bola pre nás silou a cestou nádeje.

Jozef Kováčik
 

Radio Vaticana

predchádzajúci « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86