Otvorený list o masakre irackých kresťanov

2011-01-04

Nedávny teroristický útok moslimských fanatikov na katolícku komunitu v Bagdade mal za následok 52 mŕtvych a desiatky zranených. Čo sa vlastne v sýrsko-katolíckej katedrále v Bagdade stalo? Prinášame svedectvo dvoch členiek rehole Malé sestry Ježišove o tejto masakre, ktoré tento týždeň zverejnila agentúra AsiaNews.

Drahí bratia a sestry na celom svete,

tento list chceme začať poďakovaním za všetky odkazy spoločenstva a solidarity, ktoré sme dostali. V tejto chvíli je vo svete veľa prírodných katastrof, ktoré spôsobujú oveľa viac obetí, ako u nás. Príčinou však nie je nenávisť, a to je veľký rozdiel. Naša cirkev je zvyknutá na tvrdé rany, ale je to po prvý raz, kedy sú tak násilné a surové a predovšetkým je to po prvý raz, kedy sa to stalo vo vnútri kostola. Zvyčajne nechávajú vybuchnúť bomby na nádvorí chrámov.

Chrám Našej Panej Ustavičnej pomoci je jedným z troch sýrsko-katolíckych kostolov v Bagdade. Väčšina z tých, ktorí ho navštevujú, sú kresťania sýrskeho rítu z Mosulu alebo z troch sýrsko-kresťanských dedín od Mosulu: Qaragosh, z ktorej pochádzajú naše sestry Virgin Hanan a Rajah Nour; Bartolla a Bashiqa, z ktorej pochádza Mariam Farah. Vďaka Bohu, žiadnej z nich nezabili, ani nezranili pri útoku niekoho z najbližších príbuzných.

Nech vás zachráni

Kostol napadli v nedeľu 31. októbra tesne po 12.00 hodine, práve keď páter Tha’er, ktorý celebroval svätú omšu, ukončil homíliu. Páter Wasim, ktorý je synom sesternice našej sestry Lamie, spovedal v zadnej časti chrámu, páter Rafael bol na chóre. Útočníci boli mladí ľudia (14 – 15 rokov), neboli zamaskovaní a mali samopale, granáty a opasok s výbušninou. Ihneď začali strieľať. Zastrelili pátra Wasima, ktorý sa snažil zatvoriť dvere kostola a potom začali bezhlavo strieľať. Nariadili ľuďom, aby si ľahli na zem, nehýbali sa a nekričali. Niekto dokázal poslať SMS správu z mobilu, ale potom útočníci strieľali po všetkých, ktorých videli použiť mobilný telefón.

Pátra Tha’era, ktorý pokračoval v slúžení svätej omše, zastrelili pri oltári v liturgickom odeve, jeho brat a matka boli tiež zastrelení. Potom nasledoval masaker a my nemôžeme povedať všetko, čo nám ľudia porozprávali. Zabili aj deti, ktoré plakali. Niekoľko ľudí utieklo do sakristie a zabarikádovalo vstupné dvere, ale útočníci vyšli na terasu kostola a do sakristie hodili cez okná granáty. Všetko toto nás vedie k domnienke, že útok bol dobre pripravený a že útočníci mali pomoc zvonku. Ako by inak mohli prekonať policajné zátarasy (na ceste, ktorá vedie ku kostolu) a vedieť ako sa dostať na terasu? Strieľali aj do klimatizačných jednotiek, aby plyn, ktorý z nich vychádzal, pridusil tých, čo boli blízko. Strieľali aj do kríža smejúc sa a hovoriac ľuďom: „Povedzte mu, nech vás zachráni.“ A potom vyzvali na modlitbu: „Allāhu Akbar, la ilaha illa allāhu...“ Nakoniec, keď mali do kostola vojsť vojaci, nechali vybuchnúť výbušninu a spáchali samovraždu.

 

Pomoc až po dvoch hodinách

Vojsko a pomoc prišla až po dvoch hodinách, tak ako Američania, ktorí krúžili v helikoptére nad kostolom. Vojsko však nie je vycvičené na takéto situácie a tak nevedelo, čo má robiť. Prečo im trvalo tak dlho, pokiaľ prišli? Všetko sa skončilo medzi 22.30 – 23.00 večer. Trvalo to dlho a myslíme si, že veľa ľudí zomrelo v dôsledku vykrvácania a zranení. Zranených previezli do nemocníc a mŕtvych do márnice. Potom začali prichádzať ľudia, aby zistili, čo sa stalo a spýtali sa na príbuzných, ale do kostola bol vstup zakázaný, a tak ľudia začali chodiť od nemocnice k nemocnici a hľadať príbuzných. Videli sme ľudí, ktorí hľadali blízkych až do 4.00 ráno, aby nakoniec zistili, že sú v márnici.

Na druhý deň boli v blízkom chaldejskom kostole pohrebné obrady. Chrám bol preplnený. Bolo veľmi dojímavé vidieť pätnásť rakiev zoradených vedľa seba. Ostatní boli pochovaní v ich rodných dedinách alebo samostatne. Na pohrebe boli zástupcovia všetkých kresťanských komunít a vlády. Prihovoril sa náš patriarcha, hovorca vlády a jeden rehoľník a tiež šéf islamskej strany Moammar el Hakim. Modlitba sa uskutočnila vo veľkej dôstojnosti a bez hlasných manifestácií. Páter Saad, zodpovedný za tento kostol, pomáhal ľuďom modliť sa postupne ako prichádzali, ešte pred obradmi. Dvaja mladí kňazi boli pochovaní v ich zničenom kostole. Pod chrámom sa totiž nachádza krypta. Predtým niesli ich rakvy cez kostol, aby sme im mohli dať posledné zbohom.

Na začiatku sme nevedeli nič o obetiach, nepoznali sme osobne nikoho okrem pátra Raphaela, staršieho kňaza. Išli sme do nemocnice, aby sme ho navštívili, ako aj zranených, ktorí v nej boli hospitalizovaní. Boli tam rodiny, ktoré nás sprevádzali z izby do izby. Náhoda chcela, že všetci hospitalizovaní boli ženy alebo dievčatá. Zranili ich projektily, ale nebolo to také, ako keby stratili pri výbuchu ruku alebo nohu. Stáli sme vedľa nich, ale hovorili veľmi málo. Boli to oni, kto hovorili, alebo ich rodiny, každý z nich znova prežíval svoju drámu a rozprával o nej. Keďže sa útok odohral na nedeľnej svätej omši, boli tam celé rodiny. Z nich mnohí boli zranení alebo zabití, keď chránili svoje deti. Silno sa nás dotkol ich pokoj a ich viera, keď o tom rozprávali. Cítili sme, že sú to ľudia, ktorí prišli z iného sveta a že v tej chvíli jediné, čo malo skutočnú cenu, bolo blízke stretnutie s Pánom. Nemysleli na nič iné, iba sa modlili. Všetko to trvalo päť hodín.

Aj tak tu ostaneme

V piatok popoludní prišli do zničeného chrámu mladí z mnohých farností, aby ho upratali a nasledujúcu nedeľu, 7. novembra, všetci sýrski a chaldejskí kňazi z Bagdadu, ktorí mali voľný čas, celebrovali svätú omšu v zničenom a prázdnom chráme na provizórnom oltári. Bolo tam málo ľudí, pretože slúženie omše nebolo oznámené. Bolo to veľmi dojemné. Ukázala sa sila viery a rozhodnosť predovšetkým kňazov, ktorí zostávajú v Bagdade a hovoria: „Chcú nás vyhnať a vyhladiť, ale my sme tu a aj tu zostaneme. Po 14. storočiach s nami nemôžete skončiť.“ História irackých kresťanov je históriou prenasledovania, mučeníkov a vyhnaných kresťanov. Myslíme tu na Žalm 69 - „Tých, ktorí ma bez príčiny nenávidia, je viac ako vlasov na hlave” – a my myslíme predovšetkým na Ježiša, bezdôvodne nenávideného, zatiaľ čo on kade chodil, dobre robil.

Tento list končíme krikom trojročného dieťaťa, ktoré videlo, ako zastrelili jeho otca a kričalo „dosť, dosť” ešte predtým, než zastrelili aj jeho. Áno, aj my s našim ľudom kričíme: dosť.

Z Bagdadu vaše Malé sestry Ježišove Alica a Martina
Preklad: Ľudovít Malík

Na podnet vatikánskeho štátneho sekretára, kardinála Tarcisia Bertoneho, dvadsať zranených pri útoku na kostol previezli do rímskej nemocnice Bambino Gesu. Ďalších tridsať prijalo Francúzsko.

 

 

http://www.postoy.sk/otvoreny_list_o_masakre_irackych_krestanov

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86