Utvoril si ma tak zázračne

autor: Mirosław Rucki

Keď čítam o tom, ako úžasne funguje ľudské telo, napĺňa ma úžas a obdiv. Koľko lásky Boh vložil do skonštruovania nášho organizmu, v ktorom všetko múdro navzájom súvisí a presne spolupracuje! Chce sa mi volať spolu so žalmistom: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 5).

Príliš málo času na evolúciu

Asi každý z nás pozná z detstva rozprávku o žabke, ktorú princ pobozkal a ona sa premenila na princeznú. Všetci vieme, že taká premena nie je možná – veď ako by sa dalo v priebehu niekoľkých sekúnd prerobiť žabku na človeka? Zato mnohí z nás veria, dokonca aj vzdelaní ľudia, že v priebehu niekoľkých miliárd rokov zo žabky vznikla princezná. Iste, nie z tejto konkrétnej žabky, ale z akejsi hypotetickej živej bytosti s jednoduchším organizmom, z ktorej v procese evolúcie vznikli všetky živé bytosti. Prečo nechceme pripustiť, že takáto premena – ani okamžitá ani postupná – nie je možná?

Profesor Werner Gitt píše: „Vedeli ste, že ľudský organizmus sa skladá zo 100 biliónov buniek a každá z nich sa skladá z častíc, ktorých počet je 10 000-krát väčší ako počet hviezd Mliečnej dráhy? A Mliečnu dráhu tvorí prinajmenšom 100 miliárd jednotlivých hviezd. Bunky sú najmenšie stavebné jednotky ľudského organizmu, a takisto aj rastlinných a zvieracích organizmov“ (Faszination Mensch. CLV, Bielefeld 1999). Pre istotu dodám, že bilión znamená milión miliónov, čiže náš organizmus sa skladá z 1014 malých tehličiek, ktorými sú bunky. Nejde iba o to, že človek má viac buniek ako „primitívne“ živočíchy, ale že všetky bunky nášho tela sa k sebe hodia, presne navzájom spolupracujú a väčšina z nich by nemohla existovať bez ostatných.

Položme si otázku: Koľko času by sme potrebovali na to, aby sme poskladali 100-dielikové puzzle? Ak by sme poznali presné poradie dielikov, zvládli by sme to za 100 sekúnd. Ale keby sme dieliky vysypali do miešačky a čakali by sme, že po istom čase sa samy správne poskladajú, trvalo by to výrazne dlhšie – do konca života by sme sa nedočkali hotového obrázka. A myslím si, že obrázok by sa neposkladal ani v priebehu 14 miliárd rokov (= 1018 sekúnd), čiže od chvíle vzniku nášho vesmíru až dodnes. Dá sa to ľahko vypočítať pomocou teórie pravdepodobnosti.

Vedeli ste, že ľudský organizmus sa skladá zo 100 biliónov buniek a každá z nich sa skladá z častíc, ktorých počet je 10 000-krát väčší ako počet hviezd Mliečnej dráhy?

V prípade ľudského organizmu však nemáme iba 100 „tehličiek“, ale 100 000 000 000 000. Ak na uloženie jednej tehličky rátame iba 1 sekundu, ukladanie takéhoto množstva puzzlov by nám trvalo 3 milióny rokov. Keby sme však očakávali, že sa poskladajú samy od seba, a to v správnom poradí, potrebovali by sme oveľa dlhší čas než je vek samotného vesmíru, ktorý sa odhaduje na 14 miliárd rokov.

Gény – dokonalý program

Najzaujímavejšie je ale ešte niečo iné. Každá bunka sa rozvíja, funguje a má v organizme svoje vlastné miesto iba preto, lebo má vo svojom jadre zakódovaný dokonalý „program“, zvaný genóm. Od obsahu génov závisí, z čoho a ako je vybudovaná bunka a celý organizmus. Ľudský genóm obsahuje tri miliardy bitov informácií, ktoré by sme mohli prirovnať k písmenám. Profesor Gitt dodáva, že keby sme požiadali strojopisca, aby napísal text s takým počtom písmen, trvalo by mu to 95 rokov, pričom by vytvoril päťtisíc 200-stranových kníh.

A teraz pozor: Mohol by takýto text vzniknúť náhodne, v procese postupných premien? Ako dlho by to trvalo? Vedci doposiaľ nenašli nijaký gén, do ktorého by sa nejaká informácia dodala sama od seba – všetky mutácie vznikajú iba opakovaním alebo deformáciou toho, čo je v génoch už zapísané. Neexistuje nijaký proces, v priebehu ktorého by sa do génov dopĺňali informácie s novým obsahom, vďaka ktorým by bunky, orgány alebo celý organizmus nadobúdali nové funkcie a schopnosti. Teória postupnej a samovoľnej evolúcie tu neobstojí, pretože keby ľudský genóm vznikal tak, že by sa ročne obohatil o 1 bit informácie, jeho vývoj by trval 3 miliardy rokov. Desaťročia vedeckého výskumu zatiaľ existenciu takého procesu nepotvrdili. Výskum však dokazuje, že možnosť vzniku jednej pozitívnej mutácie sa u človeka udeje priemerne raz za 60 tisíc rokov, a následnosť dvoch po sebe idúcich pozitívnych mutácií by sa mohla prihodiť iba raz za 160 miliónov rokov (R. Durrett, D. Schmidt, Waiting for Two Mutations, „Genetics“ 2008, No. 180 (3), s. 1501 – 1509).

Okrem toho, že máme 100 biliónov dobre „naprogramovaných“ buniek a asi milión spojení medzi bunkami mozgu, v našom organizme celý čas prebiehajú zložité biochemické procesy

Pozrime sa na to ešte inak. Predstavme si, že vďaka akejsi zvláštnej náhode by sa molekuly génov nejako usporiadali. Je to však iba začiatok niečoho väčšieho, pretože „program“ uložený v génoch určuje tvar buniek, ich vzájomné prepojenie aj funkciu. Je to tak, ako keby sme mali počítač a napísali by sme doň slovo, ktoré by privolalo konkrétny obraz. Napríklad, napíšem slovo „dom“ a na obrazovke sa mi ukáže dom; napíšem „červený“ – a dom sa zafarbí na červeno, napíšem „dvojposchodový“ – a dom sa zväčší na dvojposchodovú budovu. Pýtam sa teda tých, čo veria v evolúciu: Ako môže samočinná, nelogická náhoda (alebo „neviditeľný hodinár“, o ktorom hovorí Dawkins) napísať konkrétne „slová genetického kódu“ v konkrétnom poradí tak, aby zodpovedali konkrétnym obrazom v podobe 100 biliónov buniek, ktoré sa k sebe dokonale hodia a presne navzájom spolupracujú? A druhá otázka: Stačili by 4 miliardy rokov existencie našej planéty na to, aby prebehol takýto proces, ktorého výsledkom by bol vznik ľudského organizmu?

Neurónové siete

Ďalšou otázkou je prepojenie medzi bunkami a ich súčinnosť. Napríklad mozog sa skladá približne zo 100 miliárd nervových buniek a každá z nich má 10 tisíc až 50 tisíc spojení. Koľko spojení teda existuje medzi bunkami nášho mozgu? Výsledok vyráža dych: na to, aby sme mohli zaregistrovať všetky spojenia existujúce v ľudskom mozgu, by sme potrebovali knižnicu, v ktorej by bolo desať miliárd 400-stranových kníh. Jedna nervová bunka prijíma informácie od stoviek, ba až tisícov iných neurónov a odovzdáva ich svojim partnerom, ktorých počet je rovnako vysoký. Opäť zacitujem profesora W. Gitta: „Keby sme všetky nervové vlákna mozgu uložili jedno za druhým, vytvorili by sme niť dlhú 500 tisíc kilometrov. Niektorí autori si dokonca myslia, že jej dĺžka by bola milión kilometrov. Riadiace mozgové centrum by však nemalo nijakú prácu, keby cez ľudský organizmus neprechádzali vlákna – akoby káble, ktorými sa prenášajú príkazy. V našom tele (mimo samotného mozgu) je ešte ďalších 380 tisíc kilometrov nervových vláken. Keby sme z nich opäť vytvorili niť, jej dĺžka by sa rovnala vzdialenosti Zeme od Mesiaca.“

Niekoľko bielkovín spojených dokopy ešte nevytvorí živú bunku, ako ani dve náhodne spojené bunky netvoria organizmus. Všetko musí byť správne pospájané a riadené, a to nie je možné bez toho, aby to nebolo vopred naprogramované. Nedokážem si predstaviť, ako by stovky miliárd spojení a státisíce kilometrov nervových vláken mohli vzniknúť metódou „pokusov a omylov“. Veď neurónová sieť v našom mozgu je komplikovanejšia než telefonická sieť na celej zemeguli a počet spojení je väčší než počet atómov v celom vesmíre!

Zrážanie krvi

Ale to ešte nie je všetko. Okrem toho, že máme 100 biliónov dobre „naprogramovaných“ buniek a asi milión spojení medzi bunkami mozgu, v našom organizme celý čas prebiehajú zložité biochemické procesy. Problém je v tom, že každá biochemická reakcia je reťazovou reakciou, ktorá prebieha v presne po sebe nasledujúcich etapách, pričom každá etapa si vyžaduje ďalšie komplikované činitele. Ako príklad uvediem proces zrážania krvi, ktorý by iste nemohol vzniknúť ako výsledok samočinnej evolúcie metódou pokusov a omylov (čiže metódou prirodzeného výberu), pretože nezrážanlivá krv by z organizmu vytiekla a príliš zrážanlivá krv by zase zapchala celý krvný obeh a spôsobila by smrť jedinca.

Ako môžeme uveriť tvrdeniu, že toto všetko vzniklo samočinne metódou pokusov a omylov riadenou prirodzeným výberom, ak len zapamätať si tieto názvy je náročné? Veď štruktúra týchto substancií je oveľa komplikovanejšia než ich názvy. Preto neverím, že čo len jedna z týchto komplikovaných substancií vznikla náhodne. A už vôbec neverím, že všetkých 34 substancií vzniklo náhodne a že ich vzájomné pôsobenie je tiež výsledkom náhody (prirodzeného výberu). Ako je možné, že ich vzájomná súčinnosť spôsobuje, že krv sa zrazí práve tam, kde sa má zraziť, a nikde inde?

Ako môžeme uveriť tvrdeniu, že toto všetko vzniklo samočinne metódou pokusov a omylov riadenou prirodzeným výberom, ak len zapamätať si tieto názvy je náročné? Veď štruktúra týchto substancií je oveľa komplikovanejšia než ich názvy. Preto neverím, že čo len jedna z týchto komplikovaných substancií vznikla náhodne. A už vôbec neverím, že všetkých 34 substancií vzniklo náhodne a že ich vzájomné pôsobenie je tiež výsledkom náhody (prirodzeného výberu). Ako je možné, že ich vzájomná súčinnosť spôsobuje, že krv sa zrazí práve tam, kde sa má zraziť, a nikde inde?

Profesor M. Behe vo svojej knihe Darwin’s Black Box ( Darwinova čierna skrinka) opisuje na niekoľkých stranách biochemický proces zrážania krvi. Pri tomto procese pôsobí 34 substancií a ich vzájomné pôsobenie je ešte komplikovanejšie. Pokúsme sa načrtnúť komplexnosť a komplikovanosť tohto procesu iba pomocou názvov substancií, ktoré pri ňom pôsobia: fibrinogén, protrombín, tromboplastín (tkanivový činiteľ), ionizovaný vápnik Ca2+, proakcelerín, prokonvertín, antihemofilný globulín (antihemofilový činiteľ), antihemofilný činiteľ*, Christmasov faktor, Christmasov faktor*, Stuart-Prowerov faktor, PTA (plasma thromboplastin antecedent), PTA*, Hagemanov faktor, Hagemanov faktor*, fibrín stabilizujúci faktor, von Willebrandov faktor, prekalikreín, kininogén s vysokou molekulárnou hmotnosťou (HMWK), fibronektín, antitrombína III, heparínový kofaktor II, bielkovina C, bielkovina S, bielkovina Z, inhibítor proteáz spojený s bielkovinou Z (ZPI), plazminogén, alfa 2-antyplazmín, tkanivový aktivátor plazminogénu (tPA), urokináza, inhibítor aktivátora plazminogénu-1 (PAI1), inhibítor aktivátora plazminogénu- 2 (PAI2), nádorový prokoagulant. Gratulujem každému, kto si na prvý raz zapamätal všetky tieto názvy v uvedenom poradí a hlavne tomu, kto dokáže spamäti zopakovať schému ich vzájomného pôsobenia. Ako môžeme uveriť tvrdeniu, že toto všetko vzniklo samočinne metódou pokusov a omylov riadenou prirodzeným výberom, ak len zapamätať si tieto názvy je náročné? Veď štruktúra týchto substancií je oveľa komplikovanejšia než ich názvy. Preto neverím, že čo len jedna z týchto komplikovaných substancií vznikla náhodne. A už vôbec neverím, že všetkých 34 substancií vzniklo náhodne a že ich vzájomné pôsobenie je tiež výsledkom náhody (prirodzeného výberu). Ako je možné, že ich vzájomná súčinnosť spôsobuje, že krv sa zrazí práve tam, kde sa má zraziť, a nikde inde? Metóda pokusov a omylov by sa v tomto prípade iste neosvedčila, pretože ak by sa krv nezrazila, došlo by k vykrvácaniu organizmu a k jeho následnej smrti, a keby sa zrazila na nesprávnom mieste, došlo by k poruche krvného obehu, čo by v konečnom dôsledku taktiež viedlo k smrti. A celý tento úžasne komplikovaný systém by nefungoval, ak by chýbala čo len jediná zložka alebo ak by sa nevytvorila v správnych proporciách, v správnom poradí a na správnom mieste. Preto súhlasím s profesorom M. Behom, ktorý píše: „Keď Charles Darwin liezol na skaly Galapágskych ostrovov a skúmal zuby, ktoré neskôr nazvali podľa neho, možno si náhodou poranil prst alebo koleno. Mladý dobrodruh si iste nevšimol tenký pramienok krvi, ktorá mu pritom vytiekla... Krv sa totiž nakoniec zastavila a rana sa zahojila. Keby však Darwin venoval tomuto úkazu pozornosť, nepomohlo by mu špekulovanie o tom, čo sa deje, pretože nemal dostatočné vedomosti, ba nedokázal si ani len predstaviť, aké mechanizmy pôsobia pri zrážaní krvi“ (tamže, s. 77). A ďalej: „Najdôležitejšou a najzjavnejšou výhradou [voči darvinizmu] je neredukovateľná komplexnosť a komplikovanosť. Zdôrazňujem, že prirodzený výber Darwinovej evolúcie môže fungovať iba vtedy, keď je z čoho vyberať – z niečoho, čo je užitočné v tejto chvíli, a nie v budúcnosti.“ Inými slovami, celý systém musí byť vytvorený naraz a to tak, aby fungoval – postupný vývoj prvkov tohto systému v ľubovoľnom poradí by totiž nezabezpečil fungovanie celého systému, pretože z hľadiska prirodzeného výberu by to nebolo výhodné. Koniec koncov vedci doposiaľ nenašli ani jedno zviera, ktoré by malo mechanizmus zrážania krvi rozvinutý napríklad na 50% alebo na 95%. Ak ho nejaký organizmus má, má ho celý a hotový.

Jednoduchý záver

Máme teda do činenia s pyramídou alebo skôr s krehkým domčekom z kariet, na spodku ktorého sú dokonale naprogramované gény (3 milióny prvkov), nad nimi sú zas bunky s konkrétnymi funkciami a úlohami (100 biliónov prvkov) spojené tak, že tvoria telo (počet spojení medzi mozgovými bunkami je väčší než počet atómov v celom vesmíre, nehovoriac o počte spojení medzi bunkami celého organizmu) a v správnych proporciách vytvárajú všetky substancie potrebné na to, aby mohli prebehnúť komplikované chemické reťazové reakcie (iba trombocytov zodpovedných za zrážanie krvi je 1,25 bilióna)

Nejde len o to, že celý tento systém je príliš komplikovaný a múdro zostrojený, takže nemôže byť výsledkom náhodnej evolúcie, ktorá využíva metódu pokusov a omylov (mutácií a prirodzeného výberu). Ide o to, že jeho postupný vývoj nie je možný preto, lebo bez génov nemôžu existovať bunky, bez buniek zas spojenia, bez spojení nemôže vzniknúť funkčný organizmus a bez toho, aby organizmus dobre fungoval, nie je možné odovzdávať ďalej informáciu zapísanú v génoch. Je to uzavretý kruh, a preto nám zostáva jediná možnosť: uznať moc a inteligenciu Boha Stvoriteľa, ktorý všetko múdro navrhol a urobil svojou mocou. A to nás automaticky privedie k otázke: „Čože je človek, že si ho tak všímaš, že mávaš toľkú starosť o neho?“ (Jób 7, 17).

Vedecké poznanie nás tak privádza k istote, že Boh všetko urobil s istým zámerom a nebolo by logické, aby nám tento zámer nezjavil. Vychádzal som z tohto predpokladu, a preto som začal hľadať pravdu v rôznych náboženstvách a filozofických systémoch, až som ju nakoniec našiel v Katolíckej cirkvi, ktorá nám ju odovzdáva ako Božie zjavenie, uchované v Tradícii a vo Svätom písme. Je to pravda o Bohu, ktorý stvoril človeka z lásky a pre lásku, a keď človek spáchal osudovú chybu (zvanú hriech), Boh vzal na seba všetky dôsledky hriechu, čiže utrpenie a smrť, aby nás zachránil a dal nám možnosť prežívať lásku a zjednotiť sa s ním. Hodnota človeka stvoreného na „Boží obraz“ (Gn 1, 27) je taká veľká, že Boh neváhal prijať ľudské telo a obnoviť v nás svoj obraz aj za cenu svojho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Čo na to povieme? Použime text istej modlitby: „Chválime ťa, pretože si človeka stvoril, zachránil a hojne zahrnul svojimi darmi...“ Chváľme teda Boha svojím telom tak, že si ho uchováme vo svätosti, úcte a dôstojnosti.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86