„Pozrite sa na nebeské vtáky” (Mt 6,26)

autor: Mirosław Rucki

V úsilí poprieť existenciu Boha sa ateisti odvolávajú na evolučnú teóriu, ktorú chápu ako samočinný vznik života vo všetkých jeho obdivuhodných podobách. Používajú pritom dosť absurdné argumenty a chabé empirické dôkazy, ako to vidno aj na príklade teórie o evolúcii vtákov.

Bohatá fantázia

Je ľahké povedať, že vtáky pochádzajú z plazov a že v priebehu evolúcie sa im vyvinuli krídla a perie, ale prerobiť plaza na vtáka je oveľa ťažšie ako prerobiť rebriňák na lietadlo.

Nechcem kritizovať svojich kolegov vedcov, ktorí veria v postupnú premenu plazov na vtáky. Koniec koncov každý má právo veriť v to, čo chce. Nemôžem však zamlčať, že „vedecké“ opisy evolúcie vtákov znejú fantastickejšie než staroveká mytológia alebo rozprávka o žabke, ktorá sa zmenila na princeznú.

Vo vedeckom časopise Current Biology nájdeme sugestívny výrok: „V priebehu posledných 30 rokov moderné metódy a vďaka nim získané vedecké údaje ešte výraznejšie potvrdili, že medzi vtákmi a inými dinosaurami existuje evolučné prepojenie“ (Klarke, J. a Middleton, K.: Bird Evolution v Current Biology, 2009, vol. 19, no. 10, s. 350 – 354). A. M. Heers a K. P. Dial sa následne snažia zosúladiť toto presvedčenie s vedeckými faktami a formulujú seriózne vyzerajúce hypotézy, ktoré vysvetľujú, ako dinosaury začali lietať a zmenili sa na vtákov: behali pomocou dvoch zadných končatín a prednými končatinami mávali; pri behu podskakovali a mávali prednými končatinami; keď stáli, podskakovali a pritom mávali prednými končatinami; pri behu podskakovali a pomocou predných rozpažených končatín sa snažili vzlietnuť; vystúpili na pahorky a zoskakovali dole, pričom mávali prednými končatinami alebo ich držali rozpažené, akoby chceli napodobniť let. Toto všetko nájdeme v ich vedeckej práci, ktorú uverejnili v serióznom vedeckom časopise From extant to extinct: locomotor ontogeny and the evolution of avian flight v: Trends in Ecology and Evolution, 2012, vol. 27, mo. 5, s. 296 – 304. Odvolávajú sa pritom na ďalších 86 vedeckých článkov, čím vyvolávajú dojem, že ide o skutočnú vedu.

Problém však spočíva v tom, že nikde okolo seba nevidíme plazy, ktoré by v snahe napodobniť lietanie behali, poskakovali, mávali prednými končatinami a pritom ustavične padali na zem, pretože bez krídel a peria sa vzlietnuť nedá. Takisto nenájdeme nijakú živú bytosť, ktorej by v dôsledku takéhoto poskakovania narástlo perie. Tieto hypotézy by teda bolo treba zavrhnúť ako nevedecké, pretože sa nezhodujú s existujúcimi faktami. Podávať výplody fantázie ako vedecké tvrdenia je zjavne nevedecké.

Problém so skamenelinami

Nemáme k dispozícii nijaký paleontologický nález, ktorý by sme mohli uznať za evolučného predka vtákov (a týka sa to všetkých dnes existujúcich zvierat). Je zvláštne, že všetky skameneliny bez výnimky patria k akýmsi bočným vývojovým vetvám a žiadna z nich nie je prechodnou formou niektorého z dnes existujúcich živočíchov. Autori vyššie spomenutého článku Bird Evolution podávajú zjednodušenú schému vývojovej reťaze vtákov, ktorá sa skladá z dvanástich chýbajúcich ohniviek a z nijakého (nepomýlil som sa) skutočne existujúceho ohnivka. Ešte zaujímavejšie vyzerá „rodokmeň vtákov“ v článku A. Luocharta a L. Viriota: From snout to beak: the loss of teeth in birds v: Trends in Ecology and Evolution, 2011, vol. 26, no. 12, s. 664 – 673. Autori uvádzajú 29 taxónov, ktoré sú „bočnými vývojovými vetvami“. Ich vývojová reťaz obsahuje 31 chýbajúcich ohniviek a nijaké existujúce ohnivko. A – čo je najzaujímavejšie – línia, ktorá spája vtákov s ich hypotetickými vývojovými predkami, je prerušovaná. Čiže pôvod vtákov od neexistujúceho hypotetického plazovitého predka je natoľko neistý, že musí byť zaznačený prerušovanou čiarou...

Žiaľ, encyklopédie, učebnice a populárne programy, ktoré vysvetľujú, ako sa vtáky vyvinuli z plazov, túto dvojitú neistotu nezohľadňujú a neuvádzajú. Zdá sa mi, že takéto tvrdohlavé predkladanie výmyslov namiesto skutočných vedeckých faktov má jediný cieľ: vytvoriť dojem, že existenciu okolitého sveta a živých bytostí môžeme vysvetliť bez vzťahu k Bohu Stvoriteľovi.

Technologické problémy

Je možné obísť geniálneho a všemohúceho Stvoriteľa, ak sa podrobne prizrieme tomu, ako funguje telo vtáka? Evolučná premena plaza na vtáka je neriešiteľná konštrukčná úloha. Je to, ako keby sme chceli dokonale vybavený rolls-royce prerobiť na dokonalé lietadlo Boeing. Plazy majú, podobne ako rolls-royce, všetko na správnom mieste: sú prispôsobené rýchlej jazde a rýchlej navigácii na súši a pod. Vtáky, podobne ako Boeing, majú všetko prispôsobené k rýchlemu letu a navigácii vo vzduchu a pod. Nestačí iba to, že k rolls-royceu prilepíme krídla a motor a budeme sa tváriť, že máme lietadlo. Takisto ani plaz nezačne lietať vtedy, ak mu prilepíme perie.

Koniec koncov samotné vypestovanie peria je veľmi náročné. Prívrženci vývojovej teórie tvrdia, že perie vtákov a šupiny plazov sú homologické, čím považujú problém za vyriešený. Avšak pierko sa skladá zo stoviek háčikov poskladaných tak, aby pohybom pierka nadol vznikol väčší odpor vzduchu než pohybom pierka nahor. Ako je to možné? Pozri si vtáčie pierko pod mikroskopom a zistíš, že zo šupiny nemožno vyrobiť také technologicky pokročilé zariadenie, akým je pierko (ja by som sa na túto úlohu nepodujal ani vtedy, keby som mal k dispozícii všetky dostupné technologické prístroje a všetkých géniov sveta). A to nehovoríme o tom, že by bolo potrebné prerobiť aj genetickú informáciu tak, aby plazovi namiesto šupiny narástlo perie, ktoré sa skladá z množstva spomenutých háčikov s komplikovanou mikroštruktúrou. Ďalší problém spočíva v tom, že na pierko sa nemá prerobiť iba jedna šupina, ale všetky súčasne.

Ak si však myslíme, že plaz, ktorý poskakoval a vďaka tomu sa mu šupiny zrazu (alebo v priebehu miliónov rokov) zmenili na perie, začne lietať, mýlime sa. Každé pierko je totiž iné: keby mu napríklad na zadku narástli pierka, ktoré majú byť na krídlach, a na krídlach pierka, ktoré slúžia na určovanie smeru letu, mohol by si skákať, koľko by len chcel, vták by z neho nebol.

Ba čo viac, plaz by nevzlietol ani vtedy, keby mu každé pierko narástlo na správnom mieste. Operený plaz by behal a skákal, padal na zobák, ale nikdy by nevzlietol, podobne ako by ani najlepší rolls-royce nezašiel ďaleko, keby mu správne nenaolejovali motor, ložiská a trecie plochy. Trecia sila je neúprosná a nijaký inžinier neuverí v to, že klzné prvky a ložiská (akými sú háčiky) budú fungovať bez toho, aby sme ich naolejovali. Vieme predsa, že ani jeden plaz nemá – na rozdiel od vtákov – na chrbte mazovú žľazu. A aj keby ju mal, nedokázal by tuk rozotrieť po všetkých pierkach, ako to robia vtáky (plazy majú neohybnú chrbticu, ktorá sa nedokáže prehnúť dozadu). Prívržencom evolučnej teórie to však vôbec nevadí. Ako sme už zistili, fakty pre nich znamenajú menej než ich bujná fantázia.

Aerodynamické problémy

Dokonca aj vtedy, keby sa udial evolučný zázrak a každá šupina na plazovom tele by sa premenila na stovky háčikov s príslušnými mikroúchytkami a každé takéto pierko by sa ocitlo na správnom mieste a celkom náhodou by mu ešte na chrbte narástla mazová žľaza a chrbtica by sa mu začala ohýbať tak, aby si mohol premastiť všetky pierka, ešte stále by sme mali iba potvorku, ktorá nie je schopná samostatného života. Takýto živočích by nedokázal normálne behať (perie, zvlášť krídla, pri behu veľmi prekážajú) a na vzlietnutie by musel čakať ešte ďalšie milióny rokov – toto aspoň tvrdia evolucionisti. Odkiaľ by mali slepé mutácie vedieť, ako sa má vyformovať profil krídla, ktoré bude schopné vytvoriť zdvíhaciu silu? Ľudstvu to trvalo tisíce rokov, pričom vedome získavalo a zhromažďovalo poznatky a odovzdávalo ich ďalším generáciám. Prirodzený výber však nezhromažďuje poznatky, ale nemilosrdne eliminuje jedincov, ktorí nedokážu využiť „novinky“, ktoré sa im vyvinuli v dôsledku náhodných mutácií. No a krídla s nevhodným profilom sú úplne neužitočné. Okrem toho by plazovi prekážali, takže by sa ľahko stal korisťou dravcov.

Ba aj keby sa nášmu úbohému živočíchovi náhodou vyvinul vhodný profil krídla, ešte stále by nemohol vzlietnuť a poskakovanie by mu v tom nijako nepomohlo. Aerodynamické vzorce jasne hovoria, že plocha krídel musí zodpovedať hmotnosti telesa. Plazovi by teda museli rásť krídla a klesať hmotnosť (čo by v priebehu miliónov rokov viac osožilo dravcom, a nie plazovtákovi, ktorý by v neľútostných podmienkach prirodzeného výberu neprežil). Obyčajné chudnutie by mu nepomohlo. Musel by čakať milióny rokov na to, aby náhodné evolučné procesy vymysleli geniálne riešenie, aké nájdeme u vtákov: duté kosti! Ťažko by sme vypočítali pravdepodobnosť tejto náhodnej evolučnej zmeny, ako aj počet rokov potrebný na to, aby sa ťažké, kostnou dreňou naplnené kosti plaza zmenili na duté, pevné a ľahké kosti vtáka. Napriek podobnosti kostného systému plazov a vtákov neexistuje ani jediný plaz, ktorý by mal duté kosti tak ako vták. Čiže náš rolls-royce nevzlietne, ani keby sme mu prirobili dostatočne veľké krídla. Je totiž príliš ťažký: jeho kapotu by musela nahradiť ľahká, ale zato pevná konštrukcia.

Problém s pohonom

Rolls-royce má vynikajúci motor, ktorý výborne vyhovuje cestnej premávke, ale na lietanie sa vôbec nehodí. Silný motor totiž poháňa a krúti kolesami, ale vo vzduchu je zbytočný...

Podobne aj svalstvo plazov: hodí sa na pohyb na súši, ale nie na lietanie vo vzduchu. Nechcem vymenúvať všetky názvy svalov, ale spomeniem iba toľko, že keby plazom náhodou narástli vtáčie svaly, nemohli by behať. A keby mal vták svalový systém ako plaz, nikdy by nevzlietol.

Ba aj keby sa zrazu z nejakého plaza zvláštnou náhodou zrodil operený vták s mazovou žľazou, dutými kosťami a s vhodným svalovým systémom, aj tak by si dlho nepolietal. Po niekoľkých pohyboch krídlami by mu začal chýbať kyslík a spadol by dole, kde by si na ňom pochutili požierači zdochlín. Na tomto mieste by sa mala zakončiť diskusia o evolučnom pôvode vtákov z plazov, pretože vtáky majú celkom inú stavbu pľúc ako plazy. Pľúca plazov, podobne ako ľudské pľúca, pracujú systémom nádychu a výdychu (vzduch, ktorý vdychujú, vťahujú do pľúc a následne vydychujú). Zato vtáčie pľúca vypúšťajú pri výdychu vzduch, ktorý vták vdýchol v predchádzajúcom cykle. Okrem toho proces nádychu-výdychu prebieha u vtákov oveľa rýchlejšie (vyše desaťkrát rýchlejšie než u plazov). Premena plazov na vtákov v procese postupných evolučných zmien nie je možná. Nedokážeme si ani len predstaviť nejaký medzistupeň, nejaké prechodné riešenie – tak ako neexistuje prechodný stupeň medzi dvojtaktným a štvortaktným motorom alebo medzi piestovým a raketovým motorom. Neexistuje nijaký „zákrok“, ktorým by bolo možné prerobiť dvojtaktný motor na štvortaktný, podobne ako neexistuje nijaká mutácia, ktorou by bolo možné prerobiť pľúca plaza na vtáčie pľúca. Polovták-poloplaz s nerozvinutým perím a polodutými kosťami by možno prežil a neskončil hneď v žalúdku dravca, ale s nerozvinutými pľúcami v akejsi prechodnej fáze medzi dvojtaktným a štvortaktným dýchaním by určite neprežil. Evolúcia plaza na vtáka by v prirodzenom výbere neobstála, lebo je spojená so samými problémami.

Počítačová navigácia

Vedecké rozprávky o poskakujúcich dinosauroch, ktorým náhodou narástlo perie a umožnilo im vzlietnuť do nebeských výšin, sú vhodné ako večerníček pre deti. A to tiež iba s tou podmienkou, že im povieme ešte jednu dôležitú vec. Medzi poskakovaním plaza a letom vtáka je zásadný rozdiel. Vták by za svoje chyby pri lietaní zaplatil životom, a preto potrebuje veľmi komplikovaný navigačný systém, schopný analyzovať rôzne činitele a aktivovať mechanizmy, ktoré riadia výšku letu, stabilitu, zmenu smeru, let nahor a pristávanie v rôznych podmienkach. Nemôžeme očakávať, že nerozumné mutácie by sa v týchto činiteľoch vyznali a dokázali vytvárať za každým razom vylepšené navigačné mechanizmy. Okrem toho by sa to muselo udiať veľmi rýchlo, pretože inak by vták narazil do skaly alebo spadol do vody a zahynul. Vedci, ktorí skúmajú správanie vtákov vo vzduchu, by však o týchto mechanizmoch niečo vedieť mali. Britský profesor A. McIntosh upozorňuje na skutočnosť, že chvost vtáka „by bol neužitočný, ak by bol iba pasívnym dodatkom. Chvost vtáka musí byť počas letu schopný meniť svoj tvar. Všetky tieto mechanizmy riadi nervový systém, ktorý spája svaly s palubným počítačom v mozgu vtáka a je naprogramovaný tak, aby vták mohol vykonať široké spektrum komplikovaných aerodynamických manévrov“ (z knihy In six days, red. J. Ashton, New Holland 1999).

Zamýšľam sa nad tým, prečo niektorí nepovažujú existenciu tohto úžasného počítača s vynikajúcim programom, ktorý pracuje vďaka dnes tak ospevovanej neurónovej sieti, za dostatočný dôkaz o existencii nekonečne múdreho Programátora, ktorý dokonale vie, aké aerodynamické podmienky sú v rôznych výškach. Prečo to nepovažujú za dôkaz existencie Odborníka, ktorý pri výrobe vtáčieho peria a kostí vybral maximálne pevné a súčasne ľahké materiály; Konštruktéra, ktorý do detailov všetko skonštruoval tak, aby vtáky mohli lietať, a nielen skákať; Informatika, ktorý vymyslel sieť prenosu dát a procesory na ich analýzu; Mechanika, ktorý vytvoril ľahké, účinné a spoľahlivé výkonné zariadenia; Energetika, ktorý vypracoval systém príjmu, prenosu a výdaja energie, ktorý vtákovi umožňuje zachovať si počas letu stálu telesnú teplotu a trvalú i efektívnu svalovú činnosť. Zdá sa, že príčina je nasledovná: „Mnohí odmietajú dôkazy o tom, že v prírode existuje istý zámer, pretože vychádzajú z predpokladu, že Boh neexistuje... Človek nechce byť zodpovedný pred Bohom Stvoriteľom, a preto je ochotný pridŕžať sa evolučnej teórie, hoci má tak málo dôkazov, ktoré by ju potvrdzovali“ (A. McIntosh, tamže).

Zodpovednosť pred Bohom

Čestná vedecká analýza nás pobáda vyznať vieru v Boha, ktorý navrhol a vytvoril vtáčí organizmus schopný lietať. Stvoriteľ hovorí: „Poznám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli“ (Ž 50, 11). Ale o koho išlo Bohu, keď tvoril svet? „A vy ste o koľko viac ako vtáky!“ – hovorí nám Ježiš (Lk 12, 24) a neváha vyliať svoju krv pre našu spásu.

Sväté písmo hovorí: „Máme smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo“ (Hebr 10, 19 – 20) a zároveň nás upozorňuje: „Uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený“ (10, 29).

Máme skutočne veľa dôkazov o tom, že Boh naprojektoval a stvoril tento svet a z lásky nám dal aj svojho Syna Ježiša Krista „ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). Neberme fakty na ľahkú váhu a neverme ľahkovážne v rozprávky. Dôverujme Ježišovi a neodvrhujme krv jeho zmluvy, ktorú prijímame v Eucharistii.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86