O švajčiarskych hodinkách a „slepom“ Hodinárovi

autor: Mirosław Rucki

„Predstavte si, že som našiel na zemi hodinky a ktosi sa ma opýtal, ako sa tam dostali. Určite by som neodpovedal, že tam ležia odvždy... Bezpochyby musel existovať výrobca alebo výrobcovia, ktorí ich vyrobili, aby slúžili na to, na čo sa dnes používajú, ktorí ich navrhli a naprojektovali s konkrétnym cieľom.“

Takto vedec William Paley pred viac ako 200 rokmi poukázal na skutočnosť, že vysvetlenie „samo sa to urobilo, samo sa to stalo“ alebo „takto to bolo odvždy“ neobjasňuje komplexnosť a účelovosť systémov, ktoré nás obklopujú. Veď ani hodinky nevznikajú samy ako výsledok veľkých výbuchov.

Oxfordský profesor Richard Dawkins však aj napriek tomu vo svojej knihe The Blind Watchmaker (Slepý hodinár) píše: „Prirovnanie hodiniek k živému organizmu je mylné. Navzdory všetkému, jediný hodinár v prírode sú slepé fyzikálne sily... Skutočný hodinár predvída. Navrhuje ozubené kolieska a pružiny a projektuje ich vzájomné prepojenia podľa toho, na čo sa budú v budúcnosti používať a ako to už vidí vo svojej fantázii. Zato prirodzený výber – slepý, nerozumný, automatický proces, ktorý objavil Darwin a o ktorom dnes vieme, že vysvetľuje existenciu, ako aj zdanlivú účelovosť všetkých foriem života – pôsobí bez predchádzajúceho zámeru a plánu. Nemá rozum ani predstavivosť. Nič neplánuje do budúcnosti. Nemá víziu, nepredvída, nevidí. Ak vôbec môžeme povedať, že zohráva v prírode úlohu hodinára, je to slepý hodinár.“

Problém je však v tom, že hodinky nie sú len príkladom komplikovaného systému, ktorý si vyžaduje inteligentný projekt, bez ktorého sa samy od seba neposkladajú. Hodinky sú vbudované do živých organizmov ako funkčná súčasť týchto komplikovaných systémov. „U ľudí, ale aj u myší, hmyzu či baktérií riadia biochemické, bunkové a behaviorálne procesy týchto organizmov na všetkých úrovniach a robia to v dennom rytme,“ píše D. Bell-Pedersenová vo vedeckom časopise Fungal Genetics and Biology (29, 2000, s. 1 – 18).

Ozubené kolieska

Americkí vedci C. H. Johnson, M. Egli a Ph. L. Stewart, ktorí popisujú mechanizmus, ktorý meria čas v živých organizmoch, píšu o troch bielkovinách (KaiA, KaiB a KaiC) s komplikovanou trojrozmernou štruktúrou, ktorá pripomína ozubené kolieska v hodinkách (Structural Insights into a Circadian Oscillator in: Science 2008, 31. októbra, 322 (5902), s. 697 – 701). Častica KaiC plní úlohu oscilátora so západkovým mechanizmom, ktorý znemožňuje spiatočný pohyb – z toho vyplýva, že biologické hodiny idú len v jednom smere. Obdivujeme veľmi presné, miniatúrne švajčiarske hodinky, zatiaľ čo tu máme dočinenia s „dynamicky oscilujúcim nanoprístrojom“, ktorý bezchybne meria čas!

V spomenutom článku D. Bell-Pedersenová vysvetľuje, že v minulosti sa predpokladalo, že hodiny v živých organizmoch, ktoré pracujú v dennom rytme, sa skladajú z troch častí: (1) oscilátora, čiže mechanizmu, ktorý meria čas, (2) vstupov, ktoré zbierajú údaje týkajúce sa svetla, teploty a pod. z okolitého prostredia, (3) výstupov, pomocou ktorých sa signály dostávajú do génov a bielkovín, ktoré fungujú v dennom rytme. Autorka ďalej tvrdí, že takáto schéma je veľmi zjednodušená, pretože nezohľadňuje program, ktorý riadi výstupné signály, ako ani veľký počet slučiek spätnej väzby medzi týmito tromi komplikovanými časťami. Bell-Pedersenová píše: „Pochopiť komplexnosť tohto zložitého systému, ktorý meria čas, je ako vyriešiť veľký biologický hlavolam, ktorý sa netýka len bakteriálnej genetiky, ale aj fyziológie a mentálneho zdravia ľudí.“ Švajčiarske hodinky sú v porovnaní s týmito systémami veľmi jednoduché zariadenia! Profesor Dawkins však aj napriek tomu tvrdí: „Paley navrhol hypotézu, že živé hodiny naprojektoval a zhotovil hodinár. Súčasná hypotéza však tvrdí, že toto sa udialo prostredníctvom postupnej evolúcie a je to dôsledok pôsobenia prirodzeného výberu.“

Švajčiarske hodinky môžeme rozložiť a opätovne poskladať, vymeniť ich súčiastky, ba skonštruovať podobné hodinky. Zato doposiaľ celkom presne nevieme, ako fungujú hodiny vbudované do živých organizmov – od baktérii až po človeka. Prečo teda prof. Dawkins tvrdí, že „teória slepého hodinára poskytuje jasné vysvetlenie“? V takom prípade by sme museli pripustiť, že slepí, nerozumní hodinári bez fantázie dokážu vyrobiť lepšie hodinky ako inteligentní, vzdelaní ľudia, ktorí používajú moderné prístroje.

Pokročilý program

Sťahovavé vtáky používajú Slnko ako kompas. Ako to robia? V priebehu dňa sa poloha Slnka na oblohe mení, ale vtáky aj napriek tomu vedia, ktorým smerom majú letieť. Je to možné vďaka programu v nich, ktorý porovnáva polohu Slnka s časom, ktorý merajú ich vnútorné hodiny. Vďaka tomu vtáky ustavične „prepočítavajú“ údaje a znovu určujú správny smer letu (Smith, R. M.: The Role of Chromosome Compaction in Phase determination of Circadian Gene Expression Rhythms in the Cyanobacterium, The University of Utah 2008, s. 7). Myslím si, že ani pre človeka by nebolo jednoduché vyrátať smer letu podľa polohy Slnka len pomocou hodiniek a kalkulačky. Nehovoriac už o tom, že by mal vytvoriť program, ktorý by takéto výpočty robil automaticky...

Sinice (cyanobaktérie) patria medzi najstaršie živé organizmy na svete. Mikroskameneliny, ktoré sa považujú za stopy týchto baktérií, sa datujú na obdobie pred 3,5 miliardami rokov (porov. tamže, s. 7). Zaujímavé je však to, že aj tieto najstaršie živé organizmy majú vbudované hodiny, ktoré (ak by sme uverili prof. Dawkinsovi) sa v nich vytvorili samy od seba ako dôsledok slepých fyzikálnych síl len preto, aby potom náhodne riadili mimoriadne komplikované a pokročilé procesy fotosyntézy a expresiu génov (tejto problematike sme sa už venovali na stránkach Milujte sa!) čislo 5/2014).

Okrem toho by však slepé fyzikálne sily museli vytvoriť aj riadiaci program, bez ktorého by oscilátorom vytvárané signály boli zbytočné a samotný oscilátor by sa rýchlo rozladil. Takto to vyjadrili americkí vedci José L. Prudena-Paz a Steve A. Kay: „Mechanizmus tohto biochemického oscilátora sa skladá z obvodov a prvkov, ktoré sú navzájom prepojené... Jeden signál z okolitého prostredia môže uviesť do pohybu a aktivovať rôzne vstupné signály, ktoré následne vygenerujú ďalšie signály nadväzujúce jeden na druhý, ktoré zosynchronizujú a zabezpečia veľkú presnosť a spoľahlivosť fungovania hodín. Vzájomná regulácia oscilátora a vstupno-výstupných ciest naznačuje, že existuje vysoko integrovaný systém, v ktorom každá z ciest signálu môže prostredníctvom hlavných hodín ovplyvňovať ostatné“ (An expanding universe of circadian networks in higher plants in: Trends in Plant Science 2010, Vol. 15, No. 5, s. 259 – 265).

V podstate môžeme uznať to, čo tvrdí prof. Dawkins, že „prirovnanie hodiniek k živému organizmu je mylné“. William Paley, ktorý v roku 1802 písal o hodinkách, ktoré našiel na zemi, nedokázal ešte zhodnotiť, že aj najlepšie švajčiarske hodinky, aké poznal, sú v porovnaní s integrovanými systémami, ktoré merajú čas v živých organizmoch, veľmi jednoduché, ba až primitívne zariadenia.

„Zdanlivá účelovosť“?

Profesor Dawkins je presvedčený, že účelovosť v prírode je iba zdanlivá a že teória „slepého hodinára“ všetko dostatočne objasňuje. Je nanajvýš zvláštne, že oxfordský profesor má takéto presvedčenie.

Po prvé, inštalácia hodín v živých organizmoch je veľmi účelová. Vďaka tomu sa totiž biologické procesy prispôsobujú dennému rytmu, a to aj v podmienkach izolácie, keď organizmus nemá možnosť zistiť, ktorá časť dňa práve je. Pozrel som si desiatky vedeckých publikácií o živých hodinách a v každej z nich autori uznávajú, že vedecké poznanie v tejto oblasti je ešte veľmi nedostatočné: hodiny riadia veľké množstvo životných procesov, o ktorých ani len netušíme. Meranie času v živých organizmoch je zámerné a užitočné!

Po druhé, jediné vysvetlenie, ktoré prof. Dawkins ponúka vo svojej veľmi propagovanej knihe Slepý hodinár, znie dosť detinsky: „Samo sa to urobilo“ a „tak to bolo odvždy“. Profesor by mal aspoň približne načrtnúť, ako sa to urobilo a z čoho. Ako som už spomenul, cyanobaktérie (sinice) s hodinami existovali už pred 3,5 miliardami rokov, pričom podľa všeobecne uznanej časovej škály bola naša planéta 200 – 300 miliónov rokov predtým ako žeravá pec, ktorú intenzívne bombardovali meteority. Uveďme teraz citát z internetu: „Špekuluje sa o tom, že približne pred 4 miliardami rokov získala v energiou nabitej chemickej zmesi organických substancií (v tzv. prapolievke) jedna z častíc schopnosť samoreprodukcie, čím sa začal život na planéte. Pred približne 3,8 – 3,5 miliardami rokov existoval pravdepodobne spoločný predok všetkých organizmov, ktoré aktuálne žijú na Zemi“ (https:// sites.google.com/site/ukladsloneczny1/ 1-planety-wewnetrzne/ziemia/ historia-ziemi). Ak by si niekto myslel, že počiatok života v prapolievke je jednoduchá záležitosť, uvediem pravdepodobnosť, s akou by došlo k samočinnému poskladaniu sa 2000 bielkovín, ktoré sú potrebné pre fungovanie jednobunkovej améby: 1 : 1040 000 (takýto údaj uvádza astrofyzik Fred Hoyle a profesor aplikovanej matematiky a astronómie Chandra Wickramasinghe; pozri napr. Daily Express zo 14. augusta 1981 alebo The Sunday Mail z 20. septembra 1981). A dodajme, že tieto bielkoviny by bolo treba ešte poskladať dokopy a oživiť...

Jednoducho povedané, ponúka sa nám hypotéza, ktorá tvrdí, že akýmsi záhadným spôsobom vznikla zmes organických substancií (ktoré normálne nevznikajú mimo živých organizmov) a následne jedna z častíc začala zrazu (pretože v geologickej škále je 100 miliónov rokov veľmi krátky časový úsek) reprodukovať seba samú a vytvorila hodiny, ktoré riadili tento proces samoreprodukcie, ako aj mnohé iné životné procesy. Slepé fyzikálne sily potom celkom náhodou spôsobili, že oscilačný cyklus týchto hodín trvá 24 hodín, a nerozumný prirodzený výber napísal program, ktorý systematicky nastavuje tieto hodiny podľa svetelných a tepelných signálov. Podotýkam, že takýto program by nevytvoril nikto z nás... Znie to skôr ako rozprávka, a nie ako vedecká teória, ktorá „všetko vysvetľuje“...

„Všetko má svoj čas“ (Kaz 3, 1)

Zamyslime sa čestne nad tým, odkiaľ nerozumný vták vie, ako si má nastaviť hodiny podľa polohy Slnka, alebo ako sa nerozumná baktéria pomocou týchto hodín naučila riadiť proces fotosyntézy. Naše poznanie vylučuje pochybnosti: máme mimoriadne presné, miniatúrne nanohodiny s pokročilým programom, ktoré slúžia na konkrétny cieľ a zohľadňujú veľké množstvo vonkajších činiteľov, ktoré by „slepý hodinár“ nebol schopný vziať do úvahy. Jediný rozumný záver, ku ktorému nás vedie vedecké poznanie, znie: nevyhnutne existuje Stvoriteľ, ktorý každú živú bytosť vybavil špeciálnymi hodinami, ktoré sa regulujú podľa nebeských telies. Nemôžeme predsa nevidieť, že Boh od počiatku stvoril Slnko a Mesiac, „aby oddeľovali deň a noc“ (Gn 1, 14).

Vedecké poznatky nás okrem obdivu týchto presných hodín v živých organizmoch pobádajú k tomu, aby sme si uvedomili, že „čas je krátky“ (1 Kor 7, 29). Pred tritisíc rokmi Kazateľ napísal: „Múdry pozná pravý čas a pravý spôsob všetkého“ (Kaz 8, 5). Pokus predstierať, že Hodinár, ktorý stvoril živé hodiny, ba aj samotný čas, je slepý, nesvedčí veru o veľkej múdrosti...

Nič na svete nie je náhodné. Boh Otec určil čas svojou vlastnou autoritou (porov. Sk 1, 7), vládne nad celými dejinami a dáva nám čas s konkrétnym zámerom: „Dal som jej čas, aby robila pokánie, ale nechce sa kajať zo svojho smilstva“ (Zjv 2, 21).

Takže je najvyšší čas, aby sme sa odvrátili od svojej intelektuálnej pýchy a nemravnosti a obrátili sa k Bohu...

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86