Neopodstatnená viera v evolúciu

autor: Mirosław Rucki

Všeobecné propagovanie darvinizmu má väčšmi ideologický než vedecký charakter, keďže stále chýbajú dôkazy, ktoré by potvrdzovali samočinný vznik a evolučný vývoj života na Zemi. Tí, ktorí napriek známym faktom veria, že vesmír, život na zemi, ba aj samotný človek existujú vďaka náhode, akoby si zapchávali uši pred Kristovou výzvou: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Čo vzniklo z čoho?

Keď si otvoríme školské učebnice a encyklopédie, máme dojem, že vedci už dávno s istotou poznajú živočíšnych predchodcov dnešných živočíchov. Napríklad, v minulosti sa často tvrdilo, že človek sa vyvinul z opice. Na túto tému dokonca existuje aj veľa vtipov. Dnes sa zas tvrdí, že ľudia aj opice pochádzajú od spoločného prapredka, hoci pozostatky tohto údajného prapredka sa nikdy nenašli – ani v skamenelinách, ani v živej prírode.

Keby sme nahliadli do odbornej literatúry, zistili by sme, že údajná fylogenéza (historický vývoj organizmov) vôbec nie je taká jednoduchá, ako sa to uvádza v populárno-vedeckých knihách a televíznych programoch. Vynikajúci poľský profesor A. Urbanek hovorí: „Súčasná literatúra venovaná fylogenéze zvierat je ozajstnou húštinou rôznorodých a často navzájom si odporujúcich názorov, pričom vytvára dojem objektívneho chaosu, ktorý vládne v tejto oblasti biológie. Bezpochyby ešte nenastala dlho očakávaná chvíľa zosúladenia názorov o základných otázkach fylogenézy živočíchov“ (Urbanek, A.: Jedno istnieje tylko zwierzę... Myśli przewodnie biologii porównawczej. Warszawa, PAN 2007, s. 192). Je to preto, lebo „neexistujú nijaké empirické dôkazy o evolúcii, takže vedci môžu špekulovať slobodne a bez akýchkoľvek obmedzení, ktoré by vyplývali z dôkazového materiálu“, tvrdí profesor Gerald R. Bergman z lekárskej univerzity v Ohiu.

Dokonca aj profesor T. A. Brown, autor vyše 700-stranového spisu Genomy (poľské vydanie: PWN, Warszawa 2009), v ktorom venuje 50 strán otázkam evolúcie genómov, priznáva, že nemá dôkazy na potvrdenie žiadnej z existujúcich hypotéz (s. 586) a že rodostromy génov sa vôbec nekryjú so všeobecne prijatými rodostromami evolúcie druhov (s. 602). Biochemik profesor M. J. Behe pre-analyzoval 16 vysokoškolských učebníc zo svojho odboru a všimol si, že v jednej z nich sa evolúcia ako taká spomína 22-krát, v piatich učebniciach asi desať razy, v ďalších piatich sotva párkrát a v piatich učebniciach sa nespomína vôbec. O jednej z týchto učebníc sa Behe vyjadril: „V indexe, ktorý obsahuje 6000 hesiel, Lehninger uvádza iba dve poznámky týkajúce sa evolúcie. Tým však spochybňuje svoju výučbu zameranú na to, aby študenti pochopili význam evolúcie vo vede. V indexe je totiž obsiahnuté takmer všetko, čo sa týka biochémie, a preto sa zdá, že evolúcia sa tejto problematiky vôbec netýka... Z týchto učebníc sa učí veľa študentov vnímať svet cez objektív evolúcie, ale pritom sa v nich vôbec nevysvetľuje, akým spôsobom darvinovská evolúcia ovplyvnila vznik ktoréhokoľvek z úžasne komplikovaných biochemických systémov, o ktorých sa študenti učia.“

Je teda úplne nepravdepodobné, aby si súčasný vedec nevšimol, s akou inteligenciou a znalosťou bola naprojektovaná a stvorená i tá najmenšia živá bytosť a ako dokonale sa každá bytosť hodí k celému systému ostatných bytostí a k prostrediu. Jednoducho povedané, neexistujú „primitívne“ a „rozvinutejšie“ živočíchy – pretože všetky sú plne funkčné a prispôsobené životu v danom prostredí a sú schopné sa adaptovať (v istom rozsahu) na meniace sa podmienky.

Čo bolo prvé, vysielač alebo prijímač?

Zdravý rozum nám hovorí, že postupná, samočinná evolúcia komplikovaných orgánov a mechanizmov, ktorá by bola výsledkom náhodných modifikácii, nie je možná. Pozrime sa na jednoduchý príklad: netopierov echolokačný systém. Máme vysielač, ktorý vysiela ultrazvukový signál; máme prijímač, ktorý prijíma ozvenu odrazenú od prekážky, a máme počítač, ktorý okamžite prerátava čas medzi vyslaním signálu a prijatím ozveny, pričom takto získava informáciu o tom, v akej vzdialenosti sa prekážka nachádza.

Hneď na začiatku si musíme položiť otázku: Je možné, aby mechanizmus, ktorý vypočítava vzdialenosť na základe času šírenia sa ultrazvukovej vlny, vznikol sám od seba? Z reality predsa vieme, že ani mnohí žiaci, ktorí sa to v škole učia, neurobia takýto výpočet. A pritom študenti majú v príklade uvedenú aj rýchlosť vlny, aj hotové vzorce. Netopier by sa to musel naučiť metódou pokusov a omylov, pričom by najpravdepodobnejšie narazil do stromu. Takže by mu neostávalo iné, iba trpezlivo čakať, kým mu ďalšia náhodná mutácia poopraví v jeho „počítači“ vzorec, pomocou ktorého by presnejšie vypočítal vzdialenosť.

Všimnime si však celý echolokačný aparát. Môže takýto zložitý mechanizmus vzniknúť postupne? Ak áno, potom v akej následnosti „vznikali“ jeho jednotlivé zložky (veď sa to vraj dialo náhodne na základe prirodzeného výberu)? Predsa organizmus, ktorý by mal ultrazvukový vysielač, ale nemal by zároveň aj prijímač a akýsi kalkulátor, by sa nedokázal orientovať v priestore. Takisto nanič by bol zvieratku prijímač signálov, ak by ich nič nevysielalo – pretože bez toho nemôže vzniknúť ozvena, ktorá mu poskytuje užitočnú informáciu. Podobne aj najdokonalejší kalkulačný systém by bol nanič, ak by nebol zosúladený s vysielačom a prijímačom.

Pravdu povediac, akosi nemôžem uveriť v to, že by mohli existovať celé pokolenia netopierov, ktoré by mali iba samotný vysielač, alebo iba prijímač, alebo iba ozaj výkonný počítač v hlave – avšak bez potrebných signálov. Ne-existujú nijaké dôkazy o tom, že takíto predkovia netopierov kedysi existovali. A práve v to – aj napriek zjavným faktom – veria prívrženci evolučnej teórie. Vedci Rick Durrett a Deena Schmidt (Cornell University) na základe experimentálnych údajov odhadujú, že v prípade octovej mušky (Drosophila melanogaster) by sa muselo vystriedať asi 10 miliónov pokolení, aby došlo k dvom po sebe nasledujúcim mutáciam, ktoré by viedli k takej zmene zápisu v génoch, pri ktorej by sa transkripčný činiteľ naviazal na iné miesto (článok Waiting for Two Mutations: With Applications to Regulatory Sequence Evolution and the Limits of Darwinian Evolution, Genetics, 2008 November; 180(3): s. 1501 – 1509). Predpoklad, že prvá mutácia by bola neutrálna a druhá veľmi výhodná, zvyšuje uvedený počet pokolení až na 100 miliónov. A to treba podotknúť, že na vznik echolokačného aparátu by nestačili iba dve mutácie. Z čoho teda vychádza viera v „postupný vývoj“ riadený náhodnými mutáciami?

Táto viera nemá nijaký reálny základ, ale vedci, ktorí hlboko veria v Darwina, sú v ňu ochotní veriť aj navzdory zdravému úsudku a faktom. Profesorka Emma C. Teeling z Dublinu, ktorá skúmala echolokačné orgány netopierov, nedokázala odpovedať na otázku, ako prebiehala evolúcia týchto orgánov. V jednom zo svojich článkov sa autorka čestne priznáva, že echolokačný systém riadia celé skupiny génov, pričom nie je známe ani ako, ani z čoho sa mohli vyvinúť v evolučnom procese. Súčasne vyjadrila nádej, že čoskoro sa nájde veľa prechodných foriem, ktoré umožnia vyplniť medzeru medzi reálnym netopierom s dokonalým a komplikovaným echolokačným systémom a jeho hypotetickými predkami, ktorí by vraj mali mať nerozvinuté a nefunkčné časti tohto systému (Hear, hear: the convergent evolution of echolocation in bats?, Trends in Ecology and Evolution, vol. 24, No. 7-2009, s. 351 – 354). V skutočnosti sa autorka dostala na to isté miesto, kde bol Darwin pred 150 rokmi – aj on predpovedal, že sa „onedlho nájde veľmi veľké množstvo dôkazov“ potvrdzujúcich evolúciu druhov. Ako vidíme, tieto dôkazy chýbajú ešte aj dnes, rovnako ako chýbali aj v roku 1858, keď bola prvý raz uverejnená práca Ch. R. Darwina a A. R. Wallacea.

Rozmýšľajme

Biochemik Ernst Boris Chain, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, napísal: „Klasické evolučné teórie veľmi zjednodušujú veľké množstvo komplexných a komplikovaných faktov. Prekvapuje ma, že ich mnohí vedci už veľmi dlho a bez najmenšieho znamenia odporu prijímajú tak ochotne a nekriticky.“  Chain, ktorý mal úžasné poznatky o procesoch odohrávajúcich sa v živých organizmoch, nazýval všetky teórie o samočinnom vzniku života „bláznivými špekuláciami“. „Boha nemožno obísť výhovorkou založenou na takomto naivnom uvažovaní,“ povedal.

Ďalší nositeľ Nobelovej ceny, Jacques Lucien Monod, upozorňuje vedcov na to, že „hlavný problém [teórie o samočinnej, náhodnej evolúcii] spočíva v pôvode genetického kódu a v jeho translácii... Kód je zbytočný, ak nie je dešifrovaný. Translačný mechanizmus súčasnej bunky sa skladá minimálne z 50 makromolekulárnych zložiek, ktoré sú tiež zakódované v DNA: v kóde nemôže prebehnúť translácia inak než prostredníctvom produktov translácie.“ Inak povedané, bez života niet života: genetický kód má zmysel iba v živých organizmoch, pričom živé organizmy môžu existovať iba vďaka genetickému kódu. Takže Niekto musel stvoriť jedno i druhé. Ba čo viac, musel to urobiť naraz, pretože existencia genetického kódu mimo živého organizmu nemá nijaký zmysel, podobne ako existencia živého organizmu bez genetického kódu.

Nebojme sa premýšľať. Ak by sme diskutovali aj s najväčšími prívržencami evolučnej teórie, rýchlo by sme zistili, že ich jediným argumentom je opakovanie 150 rokov starého hesla: „Samočinná, náhodná evolúcia živých organizmov je fakt.“ V skutočnosti však fakty poukazujú na to, že nevyhnutne musí existovať múdry a vševediaci Boh Stvoriteľ, ktorý stvoril nádherný svet podľa istého plánu. A prvky tohto plánu sú zakódované okrem iného v génoch živých bytostí. „Pre mňa nie je ťažké veriť,“ vyznáva Arthur Holy Compton, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, „pretože nemožno poprieť fakt, že tam, kde je plán, máme do činenia s inteligenciou.“

Božie plány v tvojom živote

Keď trojjediný Boh projektoval vesmír, zem a človeka, myslel aj na teba, aj na mňa. Chcel nám darovať nekonečnú lásku a šťastie, ktoré vládne v spoločenstve božských osôb Otca, Syna a Ducha Svätého. A keď si ľudstvo vo svojej pýche a hlúposti vybralo hriech, Boží Syn sa ponížil na úroveň človeka, prijal telo z Panny Márie a znášal na sebe samom dôsledky všetkých našich hriechov (Flp 2, 8). Každý, kto v neho uverí a bude mu dôverovať, zakúsi veľkosť Božej lásky a milosrdenstva už teraz v spoločenstve jeho Cirkvi, v ktorej sa každý deň v Eucharistii sprítomňuje Kristova spásonosná obeta. Boh chce, aby sme s čistým srdcom prijímali Eucharistiu a skrze ňu mali v sebe život podľa Božieho prísľubu: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54).

Bohu nesmierne záleží na tvojom šťastí a v Ježišovej civilizácii lásky ti určil dôležité miesto. Zrieknime sa pýchy a egoizmu, ktorý ničí lásku, aby sme mohli zakúšať Božiu lásku. Každý hriech je prejavom pýchy („ja to viem lepšie“) a egoizmu („nezaujíma ma, či to prekáža iným“), a preto sa potrebujeme vnútorne očisťovať a žiť v postoji ustavičného obrátenia. Ak si vyberieme hriechy cudzoložstva, sexuálnej nečistoty, klamstva, modloslužby, krádeže a pod., zahatáme si prístup k skutočnému šťastiu, ktoré plynie z čistej lásky k Bohu a k ľuďom.

Veľakrát a mnohými spôsobmi nám Boh dokazoval svoju moc a lásku: stvoril svet a ľudí v ňom, dal nám svojho milovaného Syna, ktorý sa obetoval za naše hriechy, a vzkriesil ho z mŕtvych a stále koná veľa zázrakov v spoločenstve Cirkvi. To, čo Boh pre nás urobil, by nám malo stačiť na to, aby sme ho chceli milovať, ďakovať mu a dôverovať mu. Nedajme si nahovoriť, že všetko – celý svet a my v ňom – vzniklo náhodou a nemá nijaký cieľ ani zmysel. Fakty a zdravý rozum nám našepkávajú: Boh ťa miluje a túži po tvojej láske.

Ako odpovieš?

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86