Môže z mŕtveho vzniknúť živé?

autor: Mirosław Rucki

Ak niekto tvrdí, že Boh Stvoriteľ neexistuje, zákonite musí veriť, že život vznikol sám od seba z mŕtvej hmoty. Ak však dôsledne preskúmame vedecké fakty, zistíme, že to nie je možné.

Keď som študoval na Vysokej škole technickej, mal som priateľa, ktorý mi rozprával, že už v detstve ho fascinovala technika a chcel vedieť, ako veci fungujú. Raz dostal zo zahraničia viacfarebné pero, v ktorom sa stláčaním tlačidla menili tuhy, a môj priateľ ho rozobral, ale samozrejme, že poskladať ho už nedokázal. Alebo lepšie povedané, poskladal ho, ale nie tak, aby fungovalo.

Vedci, ktorí skúmajú stavbu živej bunky, pripomínajú tohto chlapca. Dokážu bunku rozložiť na jednotlivé časti, vedia opísať ich funkciu, ale živú bunku skonštruovať nedokážu, a to ani vtedy, ak jednotlivé časti znovu poskladajú dokopy. Bunka nežije. Môžeme teda veriť, že bunka sa sama poskladala z neživej hmoty a ožila?

Väčšina gymnazistov dokáže naspamäť vymenovať všetkých 17 častí, ktoré tvoria živočíšnu bunku, a 13 častí rastlinnej bunky, zato máloktorí z nich by dokázal spamäti nakresliť stavbu bunky uvedenú v učebnici a ešte menej by bolo tých, ktorí by dokázali vysvetliť funkciu jednotlivých častí a ich vzájomnú súčinnosť. To by však nedokázali ani mnohí

vedci, a preto, ak uvažujeme logicky, musíme uznať, že takáto komplikovaná bunka nemohla vzniknúť ako výsledok náhodného chaotického procesu, ale iba ako výsledok usporiadaného a zámerného pôsobenia.

P. Michał Chaberek OP poznamenáva: „Mechanizmus, ktorý vymyslel Darwin, nemôže fungovať, pokiaľ neexistuje život. Darwin a jeho nasledovníci tvrdili, že prvý život vznikol samočinne a spontánne v akomsi teplom bahne plnom základných chemických prvkov. Toto vysvetlenie sa mohlo javiť ako pravdepodobné, kým bádatelia považovali bunku za ,vrecúško protoplazmy‘, čiže za čosi ako detskú špongiu vyrobenú z homogénnej hmoty. Celá evolučná mentalita vychádzala z predpokladu, že prvotný život bol ,veľmi jednoduchý‘ a že pomocou niekoľkých jednoduchých krokov je možné prejsť od neživota k životu. Dnes však vieme, že neexistuje ,jednoduchý život‘. V skutočnosti zisťujeme niečo celkom opačné: čím nižšie na škále života zostúpime, tým komplikovanejšie javy nájdeme. Bunka, ktorá tvorí základ každej formy života, je ako malý vesmír, plný vzájomných vzťahov a funkcií... Keď sme ju otvorili, našli sme v nej zariadenia, ktoré sme poznali z vlastnej skúsenosti, pretože sme ich v priebehu dejín sami vytvorili – elektromotory, tlakové čerpadlá, páky, prenosné zariadenia, rozvinutý systém prepravy, počítačový program vo forme DNA a pod... Tvrdiť, že toto všetko vzniklo bez inteligentného pôsobenia, je veľmi naivné“ (Stworzenie czy ewolucja? Fronda 2013, s. 164 a 197).

Máme teda dočinenia s dvojitým paradoxom: vedci nevedia, odkiaľ bunky pochádzajú, nechápu, prečo žijú, nedokážu jednoznačne vysvetliť, prečo starnú a zomierajú, a zároveň predstierajú, že naisto vedia, že Boh Stvoriteľ neexistuje.

Skúsenosť Pasteura a Miller-Ureya

Francúzsky vedec Louis Pasteur (1822 – 1895), ktorému okrem iného vďačíme za vakcínu proti besnote a cholere, chcel zistiť, či život môže vzniknúť sám od seba, ako to hlása tzv. teória abiogenézy. Pasterizoval potravinové výrobky tak, že ich zatvoril do nepriepustnej konzervy, a zistil, že ani v konzerve plnej organických zlúčenín nedochádza k abiogenéze, teda k samovoľnému vzniku života. Každý z nás sa o tom môže osobne presvedčiť, keď pasterizuje potraviny.

Rok 1953 bol prelomový pre vedcov, ktorí sa snažili vysvetliť pôvod života pomocou evolúcie. Stanley Miller opísal svoj pokus, pri ktorom sa pokúsil vytvoriť podmienky, aké pravdepodobne existovali na prvotnej Zemi. Podarilo sa mu vytvoriť chemické zlúčeniny, ktoré považoval za nevyhnutné pre vznik života, ba niektorí tvrdili, že tým vytvoril samotný život! Ale, ako tvrdia autori knihy Pochodzenie życia (Pôvod života), najväčším problémom tejto teórie je to, že „v podstate tvrdí nasledovné: suroviny + energia = živé molekuly

Zabúda sa pritom na veľmi dôležitý činiteľ. Totiž pri každom procese, ktorý vedie ku vzniku komplikovanejších foriem, nesmie chýbať zdroj informácií. Napríklad, pri procese fotosyntézy zachytáva komplikovaný systém, obsahujúci chlorofyl, slnečnú energiu a využíva ju na tvorbu molekúl zo surovín. To však nie je to isté ako potriasať chemickou bankou plnou zložiek, z ktorých je zložená živá bunka (aminokyselín, sacharidov, nukleotidov, mastných kyselín a pod.) dovtedy, kým nevznikne živá bunka! Pri neriadenej syntéze by sa totiž malo diať viac-menej toto. Úspech nedosiahneme tým, že budeme bankou ,potriasať silnejšie a dlhšie‘“ (Pochodzenie życia. Dowody naukowe. Poznaň 2014).

V skutočnosti Miller okrem istého množstva aminokyselín, ktoré sa nachádzajú v živých organizmoch, vytvoril veľké množstvo hnedej hmoty nazvanej melanoidín. Aminokyseliny totiž reagujú s redukujúcimi sacharidmi, ale nedochádza k samočinnej syntéze, pri ktorej by sa vytvárali bielkoviny. Okrem toho „pri Millerovom pokuse sa vytvorila zmes oboch druhov aminokyselín, ľavotočivých aj pravotočivých, zatiaľ čo živá príroda potrebuje iba ľavotočivú formu. Čo to znamená? Proteíny nesmú obsahovať viac než stopové množstvo pravotočivých aminokyselín. Prítomnosť pravotočivých aminokyselín vedie k rôznym, neraz hrozným dôsledkom“ (tamže).

Ako teda vidíme, táto prvotná „polievka“ nie je zdrojom života. Ba čo viac, nie je ani len zdrojom bielkovín potrebných pre život! „Na rýchle vytvorenie proteínu v bunkách sú potrebné katalyzátory – enzýmy, vďaka ktorým táto reakcia prebehne rýchlo (prv než bunka zahynie z nedostatku bielkovín!). Enzýmy zabezpečujú, že táto reakcia prebehne rýchlo, v priebehu niekoľkých milisekúnd. Bez nich by táto reakcia trvala milióny, ba až trilióny rokov. Problém spočíva v tom, že aj samotné enzýmy sú bielkoviny a na to, aby vznikli, sú tiež potrebné enzýmy!“ (tamže). A čo ďalšie látky potrebné na fungovanie bunky? A to nehovoríme o ich vzájomnom prepojení, ktoré zabezpečuje, že bunka žije. Ako som už spomenul, nedokážeme bunku oživiť tým, že ju rozložíme na jednotlivé zložky a poskladáme späť...

Po dlhých rokoch vedeckého výskumu dospel Pasteur k záveru, že „slabé poznanie od Boha vzďaľuje, zatiaľ čo veľké poznanie človeka k Bohu opäť privádza“. Zdá sa, že je to najpresnejší postreh a záver, ktorý vyplýva aj zo súčasných vedeckých poznatkov.

Do vesmíru sa zmestí všetko

Problémy so syntézou organických zlúčenín sú také veľké, že Francis Crick, ktorý spolu Jamesom Watsonom objavil DNA, mal čoraz väčšie pochybnosti o tom, že život na Zemi vznikol sám od seba. Napísal: „V súčasnosti sa zdá, že priepasť medzi ,prvotnou polievkou‘ a prvým systémom RNA, ktorý by bol schopný prirodzeného výberu, je neprekonateľná“ (Crick FHC (1993) The RNA World in Gesteland RF, Atkins JF (eds) Cold Spring Harbor Laboratory Press pp xi-xiv). Fakty, ktoré odporujú teórii, že život na Zemi vznikol samočinne, sú také významné, že mnohí vedci sa priklonili k hypotéze panspermie, ktorá tvrdí, že život na našu planétu prišiel z vesmíru.

Prečo tomu veria? Asi preto, že vesmír je taký veľký, že sa zdá, že sa doň zmestí všetko: napríklad aj ufóni. Výraz „vesmír“ je taký nekonkrétny a široký, že ak čitateľa nasmerujeme na úvahy o vesmíre, nemusíme mu už nič dokazovať. V skutočnosti však vesmír nerieši otázku o samočinnom vzniku života, ale vytvára mnohé ďalšie.

Napríklad: na podporu tvrdenia, že dôležité molekuly vznikli vo vesmíre, uvádza Martins so spoluautormi fakt, že v meteorite Murchison sa našli dôležité dusíkové zásady uracil a xantín (Martins Z et al. (2008) Extraterrestrial nucleobases in the Murchison meteorite, Earth and Planetary Science Letters 270: 130 – 136). Môže však to, že „chemickou bankou s aminokyselinami“ budeme potriasať vo vesmíre, zväčšiť pravdepodobnosť, že dôjde k náhodnej syntézy bielkovín? A to nehovoríme o tom, že súčasne by sa jednotlivé časti bunky museli samy od seba poskladať dokopy a oživiť sa. Len ťažko si dokážeme predstaviť, že by bunka prežila, keby ju vystrelili do vesmíru, cestovala na meteorite, prenikla cez zemskú atmosféru a dopadla na tvrdú zem... Okrem toho predsa vieme, že ak má teleso opustiť obežnú dráhu Zeme, musí letieť rýchlosťou väčšou než 11,19 km/s a ak by chcelo opustiť Slnečnú sústavu, muselo by vyvinúť rýchlosť 16,7 km/s. Dá sa vôbec vážne hovoriť o tom, že v akomsi samočinne vzniknutom „vesmírnom laboratóriu“ vznikajú samy od seba živé bunky a že toto laboratórium je schopné zabezpečiť, že opustia svoju planétu, prežijú v podmienkach otvoreného vesmíru a pristanú v atmosfére inej planéty?

Odkiaľ pochádza cyanobaktéria?

Louis Pasteur nespochybniteľne dokázal, že ani mikroorganizmy nevznikajú sami od seba, ale že pochádzajú z iných, už existujúcich mikroorganizmov. Takto vyvrátil materialistický pohľad na svet, ktorý tvrdí, že život je výsledkom procesu pomalých a postupných zmien, pri ktorom z neživej hmoty samočinne vznikajú komplikované štruktúry. Samotný Darwin sa vyjadril: „Keby bolo možné dokázať, že existuje nejaký komplikovaný orgán, ktorý nemohol vzniknúť v dôsledku procesu zloženého z veľkého množstva drobných po sebe nasledujúcich zmien, moja teória by bola definitívne vyvrátená“ (O pôvode druhov, kap. VI). Podobne tvrdí aj súčasný hovorca evolučnej teórie prof. R. Dawkins: „Každá teória, ktorá očakáva, že evolučný proces, zložený z jednotlivých po sebe nasledujúcich krokov, vytvorí nový komplikovaný systém (napr. oko alebo molekulu hemoglobínu) z ničoho, žiada od náhody priveľa. V takejto teórii nemá prirodzený výber nijaké slovo... Neexistujú mutácie, ktoré by vytvorili Boeing 747, a preto takéto teórie nemajú s darvinizmom nič spoločné“ (Climbing mount improbable, Chapter 3).

Vzniká nám teda problém s pôvodom cyanobaktérie, ktorej skamenelé zvyšky vedci datujú na obdobie pred 3500 miliónmi rokov (Schopf JW et al., Evidence of Archean life: Stromatolites and microfossils, Precambrian Research, 2007, 158: 141 – 155). Cyanobaktéria nie je totiž zlepenec niekoľkých molekúl aminokyselín, ktoré vznikli samy od seba v ,prvotnej polievke‘, ale ide o technologicky rozvinutú továreň, v ktorej sa energia fotónov zo slnečného žiarenia premieňa na chemickú energiu, ktorá zas umožňuje vytvárať organické zlúčeniny, vrátane molekúl DNA a RNA, ktoré obsahujú plnú informáciu o stavbe a funkcii tejto továrne. Nebudem uvádzať komplikovanú stavbu fotosystému I a II a opisovať dvojfázovú biochemickú reakciu, s ktorou sa čitateľ môže oboznámiť v učebniciach alebo encyklopédiách. Uvediem iba trefnú poznámku autorov knihy Pochodzenie życia: „Nijaký prvok (chlorofyl, pigmenty alebo bielkoviny, ktoré sa podieľajú na transfere elektrónov) nemôže sám bez spolupôsobenia ostatných prvkov vytvoriť chemickú energiu ani molekuly obsahujúce vodík. Tieto prvky môžu pracovať iba ako usporiadaný a komplikovaný systém.“

Takže nemáme dočinenia iba so samovoľne vzniknutým Boeingom, ale s celou továrňou na výrobu lietadiel, ktorá, podľa prívržencov evolučnej teórie, vznikla sama od seba doslova z ničoho v priebehu sotva 300 miliónov rokov. Všeobecne sa uznáva, že zemská kôra sa vytvorila pred 3800 miliónmi rokov, pričom skameneliny ukazujú, že cyanobaktérie (dokonale pracujúce továrne, ktoré vyrábajú kyslík, bielkoviny a sacharidy) existovali na našej planéte už pred 3500 miliónmi rokov.

Je jasné, že keby sme si v obchode kúpili nábytok rozložený na jednotlivé diely a vložili ho do miešačky, skrinky by sa nám neposkladali samy od seba ani po 300 miliónoch rokov. Ak chceme skrinku zložiť, potrebujeme jednotlivé dielce, plán a mechanickú energiu. Okrem toho musíme skrutky zakrúcať v správnom smere, lebo inak zničíme nielen navŕtané otvory, ale minieme aj skrutky, ktorých máme k dispozícii iba niekoľko. Podobne je to so živou cyanobaktériou: ak by sme ju rozložili na jednotlivé časti a chceli ju poskladať späť a oživiť, nepomohli by nám ani súčasné poznatky a technológie. Živú cyanobaktériu by sme nevytvorili. Ako teda môžeme tvrdiť, že cyanobaktéria by dokázala sama od seba poskladať dokopy všetky svoje časti, náležite prispôsobiť systém fotosyntézy a zakódovať do svojej DNA všetky potrebné informácie, a to všetko bez toho, aby mala už vopred k dispozícii hotové jednotlivé časti, presný plán a konkrétne biochemické poznatky? A toto všetko by sa malo udiať v priebehu sotva 300 miliónov rokov. Nehovoriac o tom, že takisto by museli sami od seba vzniknúť procesy, ktoré vraj vytvorili jednotlivé časti cyanobaktérie...

Logická nevyhnutnosť

Ak uvažujeme logicky a analyzujeme celý dôkazový materiál, ktorým súčasná veda disponuje, prichádzame k záveru, že život nevznikol sám od seba. Kto ho teda stvoril? Môže nám veda poskytnúť odpoveď na túto otázku?

Vyjadrím to slovami, ktoré svätý Pavol povedal pohanom na aténskom areopágu: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko“ (Sk 17, 24 – 25). Mohlo by sa zdať, že takéto slová môže o svojom bohu povedať ktorékoľvek náboženstvo, lenže svätý Pavol vo svojom príhovore uvádza aj zásadný dôvod, pre ktorý treba Boha, ktorého hlása on, uznať za Stvoriteľa života: „Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych“ (Sk 17, 30 – 31).

Ježišovo zmŕtvychvstanie je historický fakt, ktorý nemožno meritórne spochybniť. Veda potvrdzuje, že evanjeliová správa a tradícia Cirkvi sú jednoznačné a pravdivé. Máme teda istotu, že Boh má moc nad životom a smrťou a že iba on môže urobiť to, čo nedokážu ani najmúdrejší vedci 21. storočia so svojimi technológiami a prístrojmi: iba Boh môže vzkriesiť mŕtvych. Z toho vyplýva, že Boh dáva život, a to od samého počiatku. Jemu sa budeme na konci života zodpovedať z toho, ako sme odpovedali na lásku Ježiša Krista, ktorý za nás obetoval svoj život, ako je napísané: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť“ (2 Pt 2, 24).

Kajajme sa teda a verme evanjeliu (porov. Mk 1, 15).

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86