Bez neho nič nepovstalo

autor: Mirosław Rucki

Som vedecký pracovník a som presvedčený, že objektívne vedecké poznanie nám poukazuje na Boha. Istý mladý človek, ktorý si prečítal niekoľko mojich článkov o vedeckých dôkazoch existencie Boha, mi kriticky vytkol, že nechápem podstatu evolúcie.

Poradil mi, aby som si prečítal práce profesora Richarda Dawkinsa, v ktorých veľmi presvedčivo opisuje evolučné procesy. Slušnosť a čestnosť si vyžadujú, aby som si ich prečítal... V knihe Climbing Mount Improbable (Penguin Group, 1996) profesor R. Dawkins píše o evolúcii okrem iného tieto slová: „Žirafa sa vyvinula z predka, ktorý sa podobá na dnešnú okapiu pralesnú.“ Znie to veľmi presvedčivo, akoby veda skutočne poznala presnú odpoveď na otázku, ako a kedy sa to stalo. Evolučný proces, ktorý viedol k predĺženia krku zvieraťa, považuje prof. Dawkins za nesmierne zaujímavý a takmer istý: „Mohlo to vzniknúť ako dôsledok jednej veľkej mutácie? Hneď odpoviem, že som si istý, že to tak nebolo. Avšak nie je možné dokázať, že sa to nemohlo stať.“

Musíme čestne poznamenať, že ani prof. Dawkins netvrdí, že je možný samočinný evolučný vývoj lietadla typu Boeing. Nedokážem však pochopiť jeho vieru v náhodnú evolúciu žirafieho krku. Za presvedčivý dôkaz potvrdzujúci takúto evolučnú zmenu považuje „malý rozdiel... aký je medzi krkom žirafy a okapie (a pravdepodobne aj krátkym krkom predka žirafy). Všade máme sedem stavcov spojených cievami, nervami, žilami a skupinami svalov. Rozdiel je iba v tom, že každý krčný stavec je oveľa dlhší a všetky prvky, ktoré tvoria tento systém, sú proporcionálne širšie a väčšie.“ Možno profesor zabudol zrátať krčné stavce žirafy, ktorých je predsa osem. Ale to nie je problém. Evolucionistický názor, aký reprezentuje a nie najvhodnejšie obhajuje profesor Dawkins, je neobhájiteľný – a to ani vtedy, ak uvažujeme o veľkej (jednorazovej) mutácii, ba ani vtedy ak uvažujeme o postupnej evolúcii (miliardách malých krokov vedúcich k predĺženiu žirafieho krku).

Načo má dlhý krk?

Prvá otázka, na ktorú evolucionisti nedokážu nájsť odpoveď, znie: Načo žirafám narástol dlhý krk? Riešenie tejto otázky nám neposkytne hypotéza, že žirafa vyťahovala krk za potravou, a preto jej narástol dlhý krk, ba ani hypotéza, že žirafy sa rodia s dlhým krkom náhodou, a tie, čo ho majú dlhší, dosiahnu lepšiu potravu, čo im umožní získať prevahu nad jedincami s kratším krkom. Viera v tieto hypotézy nám nepostačí, pretože žirafa sa neživí iba listami, ktoré rastú vo veľkej výške.

Aj deti vedia, že žirafa sa nerodí s trojmetrovým krkom. Ten jej narastie v priebehu troch až štyroch rokov, takže mladšie žirafy nemôžu využiť údajnú „prevahu nad ostatnými jedincami“. Keby sa žirafy živili iba vysoko rastúcimi akáciovými listami, vymreli by veľmi rýchlo, pretože žirafie mláďatá by k tejto základnej obžive nedočiahli. Okrem toho žirafie samice majú krk o meter kratší než samci (o čom sa príliš nevie), a tiež predsa musia žrať, aby prežili (porov. napr. Hitching, F.: The Neck of the Giraffe: Where Darwin Went Wrong. New Haven 1982). Zistilo sa, že samice vyše 50% času žerú s krkom natiahnutým vo vodorovnej polohe, a nie dohora. Výskumom sa okrem toho zistilo, že všetky žirafy „sa takmer v celom období sucha živia nízko rastúcou trávou a listami kríkov, pričom akáciové listy žerú iba v období dažďov“ (Simmons, R.E., Scheepers, L.: Winning by a neck: sexual selection in the evolution of giraffes in The American Naturalist 148(5)/1996, s. 771 – 786). Autori uvedeného článku zistili, že žirafám dlhý krk pri získavaní obživy skôr prekáža, a preto vytvorili novú hypotézu. Tvrdia, že evolúcia krku týchto zvierat súvisí s úlohou, akú krk zohráva v boji o samicu. Avšak neposkytli dostatočné dôkazy, ktoré by ich hypotézu podporili, a tak ju vedecké kruhy neprijali. Fakt však zostáva faktom: dlhý krk žirafám pri získavaní obživy nepomáha. Okrem toho by bolo treba zvážiť, či z technického hľadiska žirafe ako prežúvavcovi vyhovuje, že pokrm, ktorý sa jej vracia zo žalúdka do papule, musí na tejto spiatočnej ceste prekonať vzdialenosť troch metrov...

Jednorazová „veľká mutácia“?

Profesor R. Dawkins je obratný v evolučnej rétorike, ale jeho predstava o fungovaní živých organizmov, aspoň žiráf, je na profesora prislabá. Skúsme si predstaviť, že sa udial veľký mutačný zázrak a prarodičom žirafy sa z ničoho nič narodila žirafa s dlhým krkom. Keby potom takáto nová žirafa vytiahla krk po vytúžené akáciové listy, omdlela by z nedokrvenia mozgu, pretože jej srdce by nedokázalo vytlačiť krv do výšky päť metrov. Hneď by pribehli hyeny a zožrali by omdletú žirafu, čím by sa evolúcia skončila.

Ak chceme uveriť, že takáto náhodne narodená žirafa s dlhým krkom prežila, musíme prijať dvojnásobne nepravdepodobný predpoklad: že sa narodila nielen s dlhým krkom, ale aj s väčším srdcom (primerane veľkým) a trojnásobne výkonnejším, ktoré je schopné vytvoriť tlak 260-350 mm Hg (34,7-46,7 kPa), aby cievami, ktoré krvou zásobujú mozog nachádzajúci sa vo výške 5 metrov, vytlačilo 130 mm Hg (17,3 kPa) – presne toľko, koľko treba. Ale to nestačí: žirafa totiž naťahuje krk, žerie akáciové listy, ale zrazu spúšťa hlavu nadol, aby sa napila vody, a tak všetka krv, ktorú veľké srdce vytlačilo do výšky 5 metrov, zrazu prudko udiera do mozgu, ktorý sa nachádza na úrovni vodnej hladiny. Žirafa teda opäť hynie a hyeny uzatvárajú proces prirodzeného výberu. Ako to vyriešime? Musíme zrejme pozvať Dawkinsovho „slepého hodinára“ (čiže nevedomé evolučné procesy), ktorý by spôsobil náhodný vznik celého svalového systému, pružných cievnych stien a chlopní v krčnej tepne, ktoré zastavia krv prúdiacu do mozgu v prípade preťaženia. „Slepý hodinár“ by zjavne nemal problém vyriešiť takéto čisto technické záležitosti – problémy, ktorými sa prof. Dawkins vôbec nezaoberá, ako to vyplýva z jeho slov. Ale predpokladajme, že sa udial viacnásobný zázrak a že žirafím prarodičom sa narodilo mláďa vybavené nielen dlhým krkom, ale aj silným srdcom a nevyhnutným systémom na udržanie rovnováhy v prípade preťaženia, takže toto mláďa sa môže bezpečne pásť na akáciových listoch a piť vodu z prameňa. Ale Darwinov prirodzený výber je neúprosný: keby si totiž naša žirafa poranila nohu o kameň, z rany by jej pod silným tlakom vytryskol silný prúd krvi – a o chvíľu by mali hyeny opäť zabezpečenú obživu. Zdá sa, že boj o prežitie vo forme náhodnej evolúcie by vyhovoval iba hyenám...

Ale „slepý hodinár“ sa nevzdáva. Po mnohých neúspešných pokusoch a mnohorakých kombináciách rozmanitých náhodných mutácií sa nakoniec (celkom náhodne!) narodí žirafa s dlhým krkom, výkonným srdcom, systémom chrániacim mozog pred pretlakom a s hrubou kožou na nohách, v ktorej je veľmi veľa tenučkých kapilár, ktoré ľahko zastavia krvácanie. Mohlo by sa zdať, že takáto pražirafa bude konečne počiatkom novej rodiny krásnych cicavcov, ktoré budeme obdivovať v ZOO. Ale čo s embóliou? Krv začala zapchávať kapiláry v nohách a žirafa prestala behať aj chodiť, takže sa jej opäť ujali hyeny.

Som zvedavý, či by profesor Dawkins dokázal vymyslieť riešenie toho problému. A ak mu prezradíme, aké riešenie je použité v žirafách, či bude aj naďalej veriť v „slepého hodinára“, ktorý očarujúco inteligentne rieši technické problémy. Riešenie je geniálne jednoduché, ale zrejme neuskutočniteľné cestou postupných alebo jednorazových zmien v organizme žirafy.

Ide o veľkosť červených krviniek. Napríklad človek má červené krvinky trikrát väčšia než žirafa. Keby som mal teda uveriť, že z prapredka pripomínajúceho okapiu (s krátkym krkom, normálnym srdcom, normálnym cievnym systémom a s normálnou veľkosťou červených krviniek) sa narodila žirafa (s dlhým krkom, výkonným srdcom, cievnym systémom chrániacim zviera pred preťažením mozgu a nadmerným krvným tlakom, so systémom kapilár v nohách a so zmenšenými červenými krvinkami), musel by som poprieť všetky súčasné vedecké poznatky.

Koniec koncov takáto žirafa by sa nedožila veku pohlavnej dospelosti a neposunula by evolúciu dopredu, pretože jej trachea predĺžená o 3 metre obsahuje v sebe 2,5 litra vzduchu. Čiže žirafa vdychuje najskôr 2,5 litra použitého vzduchu, ktorý vyšiel z jej pľúc a zostal v trachei, a až potom sa do jej pľúc dostáva čerstvý vzduch. Takže bez vážnych konštrukčných zmien v dýchacej sústave žirafy by zviera opäť skončilo ako potrava pre hyeny...

„Postupná“ prerábka?

Keby sme sa dôsledne pozreli na možnosť postupného (z generácie na generáciu) prerodu hypotetickej pražirafy s krátkym krkom na súčasnú žirafu, natrafili by sme na ešte väčšie množstvo problémov. Vieru v to, že pražirafe najskôr narástol trochu dlhší krk a súčasne trošku väčšie srdce, tiež chlopnička v cievach privádzajúcich krv do mozgu, pričom sa trošičku zúžili kapiláry v nohách a zmenšila veľkosť červených krviniek, nie je možné zosúladiť so súčasnými vedeckými poznatkami. Znamenalo by to totiž, že došlo k miliónom presne riadených mutácií, ktoré sa zopakovali miliónkrát v presne určenom poradí a spôsobili zmeny vo všetkých orgánoch a sústavách tohto živočícha. Nepravdepodobnosť takýchto korekčných úprav, ktoré by sa opakovali z generácie na generáciu, je nekonečná. Okrem toho by tento jav poprel samotnú evolučnú teóriu, ktorá vychádza z tvrdenia, že všetky zmeny v okolitom svete sa dejú náhodne a samočinne. A je predsa jasné, že takéto zmeny sa musia diať v presne určenom poradí a musia smerovať ku konkrétnemu cieľu.

Avšak najväčším problémom by bol nedostatok času na takéto postupné zmeny. Nemecký genetik Dr. Wolf-Ekkehard Lönnig uvádza, že podľa paleontologických meraní sa odhaduje, že vývojová zmena veľkosti konských zubov o 1mm by trvala milión rokov. Ak by sme túto škálu aplikovali na osem (hoci aj sedem) krčných stavcov žirafy, muselo by existovať minimálne 10 000 prechodných foriem medzi okapioidnými predkami a žirafami a samotné predĺženie krku by trvalo miliardy rokov. A ak by sme vzali do úvahy aj ďalšie činitele, na ktoré prof. Dawkins zabudol, počet prechodných foriem aj rokov evolúcie by sa blížil k nekonečnu. Z predkov s krátkym krkom by si žirafa musela „prerobiť“ asi 25 000 génov, 90 000 bielkovín alternatívneho splicingu, 200 stavcov a 300 kostí, ku ktorým je pripnutých 1000 väzov a 4000 šliach, 700 svalov, 100 miliárd neurónov, z ktorých sa skladá nervová sústava, a 100 000 kilometrov ciev – a to všetko by muselo v každej generácii prejsť presne určenými zmenami, pričom by musela zostať zachovaná celková funkčnosť organizmu zvieraťa. Vyžadovalo by si to státisíce cielených mutácií v každej generácii, takže takáto hypotéza opäť neobstojí. Vieme, že škodlivé mutácie sa dejú oveľa častejšie než výhodné mutácie (porov. napr. Ohta, T., Kimura, M.: Genetic Load due to Mutations with Very Small Effect in Japan Journal of Genetics Vol. 46, No 6, 1971, s. 393 – 401), takže na státisíce výhodných mutácií by pripadali miliardy škodlivých mutácií, ktoré by pravidelne narúšali evolučný proces žirafy. A kedy by to malo prebehnúť? Veď od chvíle „vzniku“ stavovcov (kambrijská explózia) uplynulo sotva 500 miliónov rokov a podľa všeobecne prijatej evolučnej škály pred 60 miliónmi rokov neexistovali ešte nijaké párnokopytníky, z ktorých by sa mohla vyvinúť žirafa s dlhým krkom... Nie sú to náročné počty: ak by sa krk žirafy každých milión rokov predĺžil aspoň o 10 mm, po uplynutí 60 miliónov rokov by sa jej krk predĺžil sotva o 60 cm.

Okrem toho skameneliny nepotvrdzujú, že by sa vyskytla akákoľvek prechodná forma, ktorá by poukazovala na to, že žirafa „vznikla“ z prapredka, akého spomína R. Dawkins a ďalší evolucionisti. Mikael Fortelius, helsinský profesor evolučnej paleontológie, vypracoval 62-stranový zoznam nálezísk skamenelín žirafy. Vymenúva vyše 5000 príkladov z niekoľkých stoviek nálezísk, pričom nijaká z týchto skamenelín nepoukazuje na nijakú evolúciu tohto druhu zvierat. Prechodné formy jednoducho nie sú k dispozícii a už niekoľko miliónov rokov sa žirafy prakticky vôbec nezmenili.

A na začiatku sa mohlo zdať, že evolučný vývoj dlhokrkej žirafy z predka s krátkym krkom je taký jednoduchý a samozrejmý!

Záver

Náhodná evolúcia, ktorá údajne viedla k vzniku nových živočíšnych druhov a rodov, neobstojí zoči-voči vedeckým faktom. Jej najväčšou prekážkou je totiž prirodzený výber, ktorý by osožil viac hyenám požierajúcim zdochliny než žirafám. Pri výbere totiž musíme mať z čoho vyberať. Ak je však tvorcom organizmu „slepý hodinár“, čiže séria náhodných evolučných činiteľov, nemáme z čoho vyberať – všetko totiž zdochne skôr, než sa čokoľvek stihne udiať.

Čestné vedecké úvahy nás teda vedú k racionálnemu záveru: Keďže náhodný vývoj dlhého krku (či už v dôsledku veľkých a prudkých zmien, alebo v dôsledku miliónov malých krokov) by určite viedol iba k vyhynutiu žiráf, musíme prijať, že existuje múdry, predvídavý a mocný Konštruktér, ktorý všetko vymyslel a stvoril žirafu takú, aká je, a teda schopnú žiť v podmienkach, v ktorých sa nachádza. Tam, kde niet náhod, hovoríme o zámernom a cieľavedomom konaní, ako sa píše v Biblii: „Všetko sa ukáže potrebným“ (Sir 39, 21). „Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel,“ hovorí svätý Pavol (1 Kor 12, 18), ktorý nebol síce oxfordský profesor, ale chápal, že harmónia a systémová súčinnosť jednotlivých prvkov organizmu nemôže byť výsledkom náhodných, samočinných procesov. Keď videl zaslepenosť ľudí, ktorí nepoznajú Boha, vyzýval ich, aby „sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich“ (Sk 14, 15).

Aj my pouvažujme o nevyvrátiteľných vedeckých dôkazoch a odvráťme sa od márností, od neopodstatnenej ateistickej ideológie a od hriechu, ktorý nás ničí, a volajme spolu s anjelmi: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4, 11).

 

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86