Ako je to teda s evolúciou?

autor: Mirosław Rucki

Keď pred 25 rokmi Ježiš Kristus zaklopal na dvere môjho srdca, musel najskôr zbúrať základ mojej neviery v Boha – evolučnú teóriu, ktorá sa snaží vysvetliť pôvod a vznik života ako dôsledok samovoľných prirodzených procesov, ako sú náhodné mutácie a prirodzený výber.

Bol som skalopevne presvedčený, že existenciu hmotného sveta s rôznorodosťou jeho životných foriem možno vysvetliť materialisticky, bez odvolávania sa na Boha Stvoriteľa. Nie je na tom nič zvláštne, pretože „už desiatky, ba stovky rokov je ,svet prírodných vied‘ (oblasť astronómie, biológie a psychológie) spojený s ateizmom a materializmom... a v krajinách európskej civilizácie je celý program ,výučby o prírode‘ pre deti a mládež založený na materialistickej a panmaterialistickej ideológii“ (Lenartowicz, P.: Ludy czy małpoludy? (Ľudia alebo ľudoopy?). Krakov 2010, s. 38). Dôsledkom toho je, že učebnice, encyklopédie, výchovné a populárno- -vedecké programy sú tvorené tak, aby vzbudili dojem, že existencia prírody a človeka je možná aj bez Boha.

Veľké preháňanie

Čoraz viac však zisťujeme, že materialistická vízia sveta, ktorá v sebe zahŕňa aj evolučnú teóriu, vo väčšine prípadov nezodpovedá realite, ktorú vedci objavujú. Svedčia o tom výpovede vynikajúcich vedcov, ktoré však populárne masmédia šikovne zamlčujú. Napríklad A. Knoll, profesor biológie na Harvardskej univerzite, v jednom interview uviedol: „Nevieme, ako vznikol život na našej planéte. Nevieme, kedy sa to stalo, a nevieme ani, za akých okolností k tomu došlo.“ A. Lazcano, predseda Medzinárodného združenia na výskum pôvodu života (ISSOL), vo svojom článku Pôvod života (The Origins of Life in: Natural History, February 2006) uviedol: „Bez genetického mechanizmu, ktorý by bol schopný uchovávať, opakovať a odovzdávať informáciu potomkom, sa život v procese evolúcie vyvinúť nemohol.“ Genetický mechanizmus zas existuje a funguje iba v živých organizmoch, čiže bez života niet života, a teda niet ani možnosti, žeby sa život vyvinul z neživej hmoty. A kto iný, ak nie predseda Medzinárodného združenia pre výskum pôvodu života, má najaktuálnejšie vedecké poznatky o počiatku života?

Teória biologickej evolúcie prebiehajúcej formou postupných zmien, ktoré riadia náhodné mutácie a prirodzený výber, musí čeliť ďalším vážnym námietkam, ktoré nemožno vyriešiť bez toho, aby sme sa neodvolali na Boha Stvoriteľa (hoci učebnice a populárne masmédiá sa snažia vytvárať iný dojem). J. Maddox, emeritný redaktor vedeckého časopisu Nature, poznamenáva: „Základná otázka znie: kedy a ako sa vyvinul pohlavný spôsob rozmnožovania? Nevieme to ani po desaťročiach špekulácií“ (What Remains to Be Discovered. New York 1998). Všimnime si, že pokusy prispôsobiť dokázané vedecké fakty evolučnej teórii sú čistou špekuláciou... V článku Pôvod života – viac otázok ako odpovedí K. Dose priznáva: „Vyše tridsať rokov výskumu, ktorý sa zaoberal pôvodom života zo stránky chemickej a molekulárnej evolúcie, viedlo skôr k väčšiemu uvedomeniu si hĺbky problému, akým je vznik života na Zemi, než k jeho riešeniu. V súčasnosti všetky diskusie, ktoré sa týkajú teórie a experimentov v tejto oblasti, vedú buď k patovým situáciám, alebo k uznaniu našej nevedomosti“ (The Origin of Life: More Que-stions than Answers in: Interdisciplinary Science Reviews 13, 1988, s. 348).

Napriek tomu učebnice a médiá opakujú: „V súčasnosti považujeme evolúciu za proces, ktorý objektívne v prírode prebieha a ktorý potvrdzuje veľa empirických dôkazov“ (Biologia. Encyklopedia szkolna WSiP. Varšava 2005, s. 190). Ako vidíme, ide skôr o želanie autorov školskej encyklopédie než o reálny stav vedy.

Chýbajú evolučné mechanizmy

Ako inžinier môžem povedať, že dnešný stav technológií nám poskytuje úžasné možnosti ovládať hmotu. Môžeme jednoznačne povedať, že všetko, čo vzniká náhodne, môžeme zopakovať aj v laboratórnych podmienkach. Ak niečo zopakovať nedokážeme, ba ak nedokážeme ani len opísať spôsob, ako to vzniklo, znamená to, že to urobil niekto múdrejší a mocnejší než dnešní technici. A nezabúdajme, že pokusom dokázať materialistický pôvod a vývoj života na Zemi sa venuje veľké úsilie a prostriedky. Preto sa nemôžeme vyhnúť záveru, ku ktorému nás biologické poznatky pobádajú: existuje Boh, ktorý naprojektoval a stvoril živé bytosti.

V roku 1945 N. H. Horowitz napísal: „Prirodzený výber nedokáže zabezpečiť pretrvanie nefunkčných vlastností. Logicky z toho teda vyplýva, že postupná evolúcia biosyntézy, ktorá by prebiehala formou výberu jednotlivých mutácií, nie je možná.“ V snahe zachrániť hypotézu o postupných zmenách navrhol Horowitz komplikovanú cestu premien, pričom hypotetické etapy označil písmenami A, B, C a D. Ďalší rozvoj vied však existenciu týchto etáp nepotvrdil, ba celú hypotézu zamietol, čím ďalších prívržencov postupnej evolúcie (medzi nimi Kauffmana a de Duveho) prinútil tvoriť nové, čoraz komplikovanejšie schémy. Problémom však je, že tieto schémy sa nezhodujú s realitou, a preto ich prof. J. M. Smith nazýva „veda bez faktov“. Prof. M. Behe trefne konštatuje: „Kauffman a de Duve poukázali na vážny problém postupnej evolúcie. Riešenia, ktoré navrhli, nie sú nič iné ako nové varianty starého Horowitzovho nápadu. Namiesto sekvencie A→B→C→D navrhli stonásobné zopakovanie sekvencie A→B→C→D. A čo je ešte horšie, s narastajúcim počtom vymyslených písmen [označujúcich prechodné evolučné etapy] narastá aj vzdialenosť medzi teóriou a reálnou chémiou“ (Darwin’s Black Box. New York 2003, s. 156).

Prof. Behe dôsledne zanalyzoval všetky čísla časopisu Jornal of Molecular Evolution, založeného v roku 1971, venované výlučne problematike postupnej evolúcie na molekulárnej úrovni. Na základe tejto svojej analýzy napísal: „V skutočnosti ani jeden článok, uverejnený v tomto časopise od jeho vzniku až podnes, neponúka nijaký podrobný model, ktorý by vysvetľoval, ako mohli postupnými zmenami, zodpovedajúcimi darvinistickému presvedčeniu, vzniknúť komplikované biochemické systémy“ (Darwin’s Black Box, s. 176). A v tomto časopise vyšli tisícky článkov! To isté platí aj o časopise Proceedings of the National Academy of Sciences, ktorý v priebehu desaťročia uverejnil približne 400 článkov – v nijakom z nich nenájdeme vedecké vysvetlenie domnelých evolučných mechanizmov.

Kedy konečne niečo nájdeme?

Pred niekoľkými rokmi som napísal list šéfredaktorovi vedeckého časopisu Trends in Ecology and Evolution. Totiž po tom, ako som si prečítal vyše desať ročníkov tohto časopisu, nenašiel som v ňom ani jediný dôkaz o tom, že skutočne prebehla postupná evolúcia, ktorú by určovali mutácie a prirodzený výber, v priebehu ktorej by sa vyvinuli nové orgány a telesná stavba živých organizmov. Napríklad profesorka E. C. Teelingová, ktorá skúmala echolokačný systém netopierov, nedokázala ani približne odpovedať na otázku, ako a z čoho sa tento systém vyvinul (článok Hear, hear: the convergent evolution of echolocation in bats? in: Trends in Ecology and Evolution 2009, Vol. 24, No. 7, s. 351 – 354). Autorka čestne uznala, že vie toho menej, než nevie, ale vyjadrila nádej, že onedlho sa nájde veľa prechodných foriem, ktoré umožnia vyplniť prázdny priestor medzi reálnym netopierom, ktorý má dokonalý a komplikovaný echolokačný systém, a jeho hypotetickými predkami, ktorí by podľa jej hypotézy mali mať nerozvinuté, nefunkčné časti tohto systému. V skutočnosti sa však autorka ocitla na tom istom mieste ako pred 150 rokmi Darwin, ktorý tiež predpovedal, že „onedlho sa nájde veľké množstvo dôkazov“ o vývoji druhov.

Šéfredaktorovi spomenutého časopisu som spolu s týmito slovami adresoval prosbu, aby mi ukázal aspoň tri konkrétne dôkazy o darvinistickej evolúcii, pretože v jeho časopise ich nenachádzam. Šéfredaktor ma povzbudil, aby som hľadal ďalej, pretože máme veľa dôkazov o evolúcii. Ak jeden vedec odpovie druhému vedcovi: „Máme veľa dôkazov, pohľadaj si ich,“ znamená to, že nemá nijaký dôkaz. Okrem toho spomenutý časopis obsahuje množstvo článkov opisujúcich výsledky výskumov a vedecky dokázané fakty, ktoré zjavne odporujú darvinizmu (v akejkoľvek podobe). Keby sme z týchto článkov odstránili vety s ideologickým obsahom a plné želaní a slepej viery v existenciu evolučných procesov a prechodných foriem, ktoré sa už 150 rokov nenašli, vznikol by nám úžasný kreacionistický časopis.

Nulový dôkazový materiál

Ako vidíme, dôkazy o postupnej evolúcii druhov chýbajú dnes takisto ako v roku 1858, keď bolo prvý raz uverejnené dielo Ch. R. Darwina a A. R. Wallacea. Koniec koncov samotný Darwin vo svojom spise O pôvode druhov napísal: „Geológia nijako nenasvedčuje tomu, že existuje presná, postupná, organická reťaz, a to je zrejme najzjavnejšia a najzávažnejšia námietka proti mojej teórii.“

Ani po 150 rokoch sa v tomto smere nič nezmenilo. Medzi inými vedcami aj prof. S. Jones upozorňuje na to, že chýbajú skamenené prechodné formy: „Zápis v skamenelinách nepodporuje Darwinovu teóriu o postupných zmenách. Často poukazuje práve na obrovské skoky od jednej formy k druhej. Namiesto očakávaných prechodných foriem, ktoré by mali vzniknúť prirodzeným výberom, nachádzame veľa druhov, ktoré sa objavili celkom nečakane, existovali v nezmenenej forme a potom zanikli bez toho, aby zanechali po sebe nejaké odvodené formy. Geológia určite neobjavila ani jedinú reťaz postupných zmien, čo je najzjavnejšia a veľmi významná námietka proti evolučnej teórii“ (Almost Like a Whale. Doubleday 1999, s. 252). A prof. G. G. Simpson z Univerzity Columbia vysvetľuje: „Neprerušená reťaz prechodných foriem sa nielenže nevyskytuje často, ona sa nevyskytuje vôbec.“

Ak evolucionistické materiály čítame nekriticky, môžeme nadobudnúť iný dojem. Ale treba sa trochu zamyslieť nad faktami a problém si všimneme. Napríklad v učebnici Biologia – Vademecum. Egzamin gimnazjalny (Gdynia 2011) nájdeme na strane 159 rozdelenie dôkazov o evolúcii na priame a nepriame. K priamym patria skameneliny, otlačky, odliatky a živé skameneliny. Z tohto vyplýva, že študent gymnázia má bez váhania ako priamy dôkaz evolúcie uviesť paleontologický zápis. Takisto aj v populárnej encyklopédii sa dočítame, že evolúciu (zvlášť kostrové zmeny) dokazujú skameneliny (Biologia. Encyklopedia szkolna WSiP. Waršava 2005, s. 786). Na strane 399 tej istej encyklopédie sa však zároveň uvádza: „Pôvod opíc je jedným z najväčších problémov súčasnej paleozoológie. Napriek tomu, že náleziská sa obmedzujú iba na neveľký počet zubov, úlomky čeľustí, časti kostier a sotva niekoľko celistvých lebiek, môžeme tvrdiť, že aktuálne žijúce primáty a hmyzožravce pochádzajú zo spoločného evolučného stromu.“ Keďže by malo ísť o jediný priamy dôkaz evolúcie, je to trochu primálo. Niekoľko zubov, niekoľko lebiek a niekoľko kostrových kostí by nám neumožnilo zrekonštruovať výzor jediného jednotlivca a už vôbec nie všetky evolučné zmeny, ktoré sa údajne odohrali v priebehu 60 miliónov rokov (to je časové obdobie evolúcie opíc, uvedené na strane 399 o dve vety nižšie). V takom dlhom období by sa po sebe vystriedali desiatky miliónov pokolení. A v prípade populácie, zloženej v každom pokolení aspoň zo 100 jedincov, by nám počet narástol až na niekoľko miliárd jednotlivých opíc. Je možné vytvoriť si predstavu o takomto počte vývojových zmien iba na základe niekoľkých lebiek a desiatok iných kostí? Znie to, ako keby niekto, kto má k dispozícii neveľký počet zubov, úlomky čeľustí, časti kostier a sotva niekoľko celistvých lebiek súčasného človeka, chcel hovoriť o demografii a charakterizovať ľudstvo žijúce na našej planéte v 21. storočí. Je to logická katastrofa! Takéto zmýšľanie mi pripomína vtip: Archeológovia nič nenašli, a tak usúdili, že už pred 2000 rokmi musel existovať bezdrôtový telegraf...

Ľudoopy – výtvor fantázie

Médiá a vzdelávacie programy, ktoré uvádzajú zdeformované a niekedy doslova prekrútené vedecké fakty, majú tendenciu „zopičiť“ predkov človeka, teda z raných ľudí urobiť zvieratá (P. Lenartowicz, cit. dielo, s. 330). Pripisuje sa im výzor ľudoopov, ich správanie sa charakterizuje ako zvieracie a ich názov sa odvodzuje od opíc: „pitekantrop“ znamená „ľudoop“, „australopitek“ zas „južná opica“ a pod. Namiesto toho však zisťujeme, že napríklad „lebky tak dnešných, ako aj pravekých austrálskych Aborigéncov majú veľmi podobné vlastnosti ako Homo erectus. Zistilo sa, že ich telesné pozostatky datované na obdobie pred 10-30 tisícmi rokov, ale aj ich pozostatky z veľmi nedávnej minulosti sa od svojich ekvivalentov u Homo erectus líšia sotva v jednej zo siedmich vlastností“. Zato iné lebky, ktoré sa pripisovali hominidom, patria určite opiciam (z pripravovanej poľskej verzie Pochodzenie życia. Dowody naukowe).

Doktor Richard Leakey priznal: „Keby ma v otázke pôvodu človeka pritisli k múru... musel by som povedať, že máme viac dôkazov o tom, že človek vznikol náhle, než o tom, že sa to udialo v postupnom procese evolúcie... Doposiaľ sa nenašlo nič, čo by sme mohli autenticky uznať za prechodný druh človeka“ (z dokumentárneho filmu PBS, 1990). Tvrdí to vedec, ktorý sa od detstva zúčastňoval na archeologických výskumoch svojich rodičov a neskôr sám spolu s výskumným tímom objavil a opísal druhy ako Paranthropus boisei, Homo rudolfensis, Homo erectus, Homo ergaster a Australopithecus aethiopicus. Koniec koncov práve rodičia Dr. Leakeya objavili v Laetoli, ktorá sa nachádza v Tanzánii asi 40 km južne od úvozu Olduvai, skamenelinu niečoho, čo vyzeralo ako odtlačky ľudských chodidiel. Rádiometrickým skúmaním veku vrstiev zakrývajúcich stopy sa zistilo, že ide o nález starý 3,8 miliónov rokov. Podľa evolucionistickej dogmy v tom čase človek ešte nemohol existovať, a preto stopy pripísali australopitekom. Nálezová správa však znela jednoznačne: „Na základe rozlišovacích vlastností... sa stopy z Laetoli nedajú odlíšiť od stôp, ktoré po sebe zanechávajú boso chodiaci predstavitelia Homo sapiens“ (Tuttle, R.: Did a. afarensis make the Laetoli G footprint trails? in: Amer. Journal of Phys. Anthropology 1991, supplement: 175).

V knihe Zakazana archeologia (Vroclav 2004) Cremo a Thompson uvádzajú zoznam objavov, ktoré vedecký svet zavrhol, lebo sa nezhodujú so záväznou evolucionistickou dogmou, podrobne vysvetlenou na 14 stranách. Uvediem len tie najzaujímavejšie:

1.) v štáte Utah sa vo vrstvách kambria (starých 505-590 miliónov rokov) našla stopa ľudskej topánky; v štáte Nevada sa našla podobná stopa obutého ľudského chodidla vo vrstvách triasu (starých 213-248 miliónov rokov);

2.) v Škótsku sa našli skamenené zvyšky prehistorických stromov a v jednom z nich bol vrastený železný klinec. Všetko nasvedčuje tomu, že ho vbili do stromu prv, než strom skamenel (čiže pred 360-408 miliónmi rokov);

3.) v Anglicku sa vo vrstvách kambria (datovaných na obdobie pred 320- 350 miliónmi rokov) našiel kameň, do ktorého bola vrastená zlatá niť;

4.) v Oklahome sa v nenarušených vrstvách, datovaných na obdobie pred 312 miliónmi rokov, našiel železný kalich;

5.) v štáte Illinois sa v nenarušených vrstvách, datovaných na obdobie pred 286-320 miliónmi rokov, našla celistvá ľudská kostra. V Kalifornii sa našla ľudská kostra vo vrstvách oligocénu (starých 33-55 miliónov rokov) a v Švajčiarsku vo vrstvách eocénu (38-45 miliónov rokov);

6.) v nenarušených vrstvách kriedy (starých 65-114 miliónov rokov) sa našli kovové rúry.

Žiaľ, tí, čo rozhodujú o tom, čo je „vedecké“ a čo „nevedecké“, starostlivo triedia materiál, aby tak vytvorili dojem, že evolučná teória je spojitá vedecká teória, ktorú potvrdzuje množstvo dôkazov o samovoľnom vzniku života a živočíšnom pôvode človeka.

Intelektuálna čestnosť

Kňaz Alexander Mień zdôrazňoval, že „logické dôkazy sú vo svojej podstate násilné – musíme ich prijať... Avšak dôkazy o existencii Boha nie sú násilné... pretože nejde o ,dôkazy‘ v úzkom zmysle slova, ale o svedectvo, čo nie je to isté“ (Истоки религии. Moskva 2001, s. 73 – 74). Vedecké svedectvá, ktoré potvrdzujú existenciu Boha Stvoriteľa, sú oveľa jednoznačnejšie a presvedčivejšie než dôkazy o samovoľnej evolúcii.

Nositeľ Nobelovej ceny G. Vald, ktorý v minulosti vyhlásil, že nechce uznať Boha, a preto bude radšej veriť v náhodný vznik života aj napriek tomu, že vie, že je to vedecky nemožné, sa v článku Rozum a život vo vesmíre priznal: „Dospel som k záveru, že rozum sa nevyvinul ako konečný produkt evolúcie živých organizmov, ale že existoval vždy ako vzor, prameň a podmienka existencie celej fyzickej reality“ (Mind and Life in the Universe, článok v knihe Cosmos, Bios, Theos. La Salle 1992).

A práve tento rozum, stvorený v nás na obraz a podobu Božieho rozumu, sa domáha toho, aby sme sa čestne postavili pred Stvoriteľa, uznali svoju závislosť od neho a sklonili sa pred ním, „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 10 – 11).

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86