„... budú kričať kamene“ (Lk 19, 40)

autor: Mirosław Rucki

Sme stvorení na to, aby sme oslavovali Boha a sprítomňovali v tomto svete jeho kráľovstvo. Všetko, čo žije, svedčí o jeho moci a múdrosti. A ak by to nestačilo, aj kamene budú kričať: „Pán je jediný Boh hore na nebi a dolu na zemi, iného niet“ (Dt 4, 39).

„Ten, čo oko stvoril, že by nevidel?“ (Ž 94, 9)

Žalmistovo uvažovanie je jednoduché: ucho môže stvoriť iba ten, čo sám počuje, a oko iba ten, čo sám vidí. Mimoriadne komplikovaný orgán, akým je oko, mohla vytvoriť iba nesmierne inteligentná osoba, ktorá pozná zákonitosti šírenia svetla (lomenia a zbiehania) v rôznom prostredí, ako aj vlastnosti jednotlivých prvkov, z ktorých sa oko skladá, a zákonitosti premeny elektrických signálov. Niektorí vedci, žiaľ, predstierajú, že všetko vzniklo ako výsledok neriadeného, opakovaného a náhodného procesu.

Napríklad austrálsky profesor A. R. Parker vo svojom článku o evolúcii zrakových orgánov tvrdí: „Pred 520 až 515 miliónmi rokov začali náhle a bez evidentnej príčiny existovať rozličné formy života“ (On the origin of optics. Optics & Laser Technology 43(2011), s. 323 – 329). Parker si myslí, že tzv. teória zapnutia svetla (The Light Switch Theory) je dostatočným vysvetlením „kambrijskej explózie“. Podľa tejto teórie si živé bytosti náhodne a samy od seba vytvorili schopnosť vidieť, vďaka ktorej v priebehu sotva milióna rokov vznikli rôzne formy života, ktoré boli vybavené tak, aby vedeli prijímať, analyzovať a využívať úzke spektrum elektromagnetických vĺn, ktoré nazývame svetlom. Na vedca, ktorý dobre vie, že bez príčiny sa nedeje nič, je to zvláštne presvedčenie. Ale čo nám naozaj hovoria skameneliny? Pozrime sa napríklad na trilobity, organizmy, ktoré poznáme iba zo skamenelín.

Pred 521 miliónmi rokov neexistovali nijaké trilobity. Vtedy jednoducho neexistovalo vôbec nič, čo by sme mohli zaradiť k tomuto druhu živých organizmov. Neexistoval ani nijaký reálny predok trilobitov, z ktorého by sa trilobity mohli vyvinúť (vynechávame pochybného kandidáta parvancorina). Najstaršie skamenené trilobity, ktoré datujeme do obdobia pred 521 miliónmi rokov, sa objavujú v geologickom zápise náhle, bez predchádzajúceho vývoja z prechodných foriem, a čo je najzaujímavejšie – hneď aj s očami. Náleziská v Maroku, na Sibíri a v USA sa v tomto ohľade zhodujú. Existovali aj trilobity bez očí, ale nachádzame ich v oveľa neskorších vrstvách, čo prof. Parkera pobáda k tvrdeniu, že „bezoké trilobity sa vyvinuli neskôr“. Takže z geologického zápisu vôbec nevyplýva, že oči sa vyvinuli v priebehu evolúcie, ktorá by prešla od bezokých jedincov cez jedincov, ktorí rozlišujú smer svetla, až k jedincom, ktorí vidia. Oči sa objavili prvý raz spolu s trilobitmi; z ničoho sa nevyvinuli. Samozrejme, že profesor Parker formuluje svoje myšlienky tak, ako sa patrí na vedu: „Oči, a pravdepodobne aj dravce, sa vyvinuli prvý raz približne pred 521 miliónmi rokov. Je to fakt zapísaný v skamenelinách.“ Uvažujme však logicky: Ak pred 521 miliónmi rokov neexistovalo nič, z čoho sa teda vyvinuli oči, ako môžeme tvrdiť, že sa vyvinuli v procese evolúcie? A profesor pokračuje: „Od tej chvíle sa všetky zvieratá museli prispôsobiť svetlu, čiže videniu“ (tamže). Chcel by som však počuť odpoveď na otázku, odkiaľ mohli novovyvinuté zvieratá vedieť, že iné zvieratá ich vidia? Veď ak základným spôsobom výberu (selekcie) vhodných mutácii bolo vzájomné požieranie sa živých organizmov, môžeme len ťažko očakávať, že oči, panciere a ochranné zafarbenia sa u týchto slepých organizmov a ich potomstva vyvinulo v takomto procese. Veď prv, než by mohlo dôjsť k evolúcii týchto orgánov, by sa bezbranné organizmy stali korisťou dravcov. Ak je evolúcia všetkých bytostí úplne náhodný genetický proces, prečo potom v skamenelinách z raného obdobia života nenachádzame potvrdenie tohto faktu? Zato fakt zapísaný v skamenelinách znie inak. Úplne funkčné a dobre vyvinuté živé bytosti vznikli bez predchádzajúcich foriem, z ktorých by sa boli mohli postupne vyvinúť. 

Ako sa vyvinuli oči trilobitov?

Všeobecne sa tvrdí, že náhodné mutácie sú motorom evolúcie. Vedci Th. Lenormand, D. Roze, F. Rousset vysvetľujú: „Mutácie sú vo veľkej miere náhodné: vznikajú nezávisle od svojho fenotypového efektu, nie sú riadené a nevyskytujú sa častejšie, ak sú výhodné. Dôležité je to, že náhodný vznik mutácií v tomto zmysle neznamená, že výhodné i škodlivé mutácie sú rovnako pravdepodobné. Zistilo sa, že nové mutácie sú vo väčšine prípadov škodlivé“ (Stochasticity in evolution. Trends in Ecology and Evolution, vol. 24, nr. 3-2009, s. 159 – 165).

Prizrime sa tomu lepšie. Výhodná mutácia, ktorá má v ďalekej budúcnosti viesť napríklad k vzniku oka, by vyvolala pozitívne zmeny v organizme konkrétneho slepého jedinca dovtedy, kým by oko nebolo plne sformované a funkčné. Keby ho zožrali iné živočíchy alebo keby zahynul pod vplyvom klimatických zmien, nemohol by svoje gény odovzdať potomkom, v ktorých by mohol pokračovať mutačný proces, vedúci napríklad k vytvoreniu oka. Musíme teda uveriť, že výhody plynúce z náhodnej série mutácií by sa museli dostaviť veľmi rýchlo – za života niekoľkých pokolení, prípadne v priebehu života jedinca. Z tohto všetkého teda vyplýva, že jedinec bol stvorený v „hotovej“ podobe a že sa nevyvinul z úplne iného, jednoduchšieho, primitívnejšieho organizmu. Skameneliny potvrdzujú, že to bolo takto.

A čo na to profesor Parker? Predstiera, že náhly, samočinný (náhodný) vznik očí u niektorých druhov spustil lavínu samočinného a náhodného vzniku technicky vyspelých optických konštrukcií a vizuálnych nástrojov u iných živých bytostí. Ale takéto presvedčenie sa nehodí k vedcovi, hlásiacemu sa k vývojovej teórii. Totiž samotný Darwin tvrdí, že druh, ktorý „si vytvoril“ nejaký výhodný orgán, ktorý mu umožňuje prevahu nad inými druhmi, začína iné druhy ovládať, a nie pobádať ich k vytváraniu si podobných systémov. V kambrijskom zápise máme do činenia s množstvom rozličných očných konštrukcií, ktoré vystupujú u predstaviteľov toho istého rodu zrazu, bez predchádzajúceho vývojového štádia (skameneliny svedčia minimálne o  troch rôznych očných konštrukciách u rôznych druhov trilobitov: holochroálne, schizochroálne a abathochroálne oči). A to nehovoríme o rôznych druhoch zvierat. Samotný profesor A. R. Parker v citovanom článku obrazne vysvetľuje, že rozdiel medzi nevidiacimi a vidiacimi organizmami bol taký, aký je medzi človekom so zatvorenými očami a človekom, ktorý oči otvoril. Prvý by mohol prinajlepšom rozoznať deň a noc, prípadne určiť smer, v akom sa nachádza zdroj svetla. Zato druhý sa vie dokonale orientovať v teréne a vie presne určiť, kto je útočník a kto obeť. Je teda jasné, že pred vidiacim dravcom nemá nevidiaca korisť nijakú šancu a predovšetkým nemá čas na to, aby si v procese náhodných mutácií „vytvorila“ orgán zraku. Takže skameneliny svedčia o tom, že súčasne, vo veľmi krátkom čase boli stvorené rozličné bytosti, ktoré boli schopné premieňať a využívať svetelný signál. Netýka sa to iba rôznych druhov trilobitov, ale veľkého množstva živých bytostí so šošovkami, reflektormi, konvertormi svetla, ba dokonca s difrakčnou mriežkou na povrchu bohato zafarbeného panciera. Je to vedecky dokázaný fakt.

Ako dlho by sa muselo vyvíjať oko?

Nie som prvý, kto položil túto otázku. Už v roku 1994 sa profesori Dan-E. Nilsson a Susanne Pelger z univerzity v Lunde (vo Švédsku) pokúsili odhadnúť čas potrebný na evolúciu oka. Vo svojom článku A pessimistic estimate of the time required for an eye to evolve (Proceedings of Royal Society: Biological sciences, vol. 256, nr. 1345, 1994, s. 53 – 58) uvádzajú počet 363992 pokolení, v priebehu ktorých by v procese prirodzeného výberu mohlo dôjsť k súboru zmien, ktoré by z nevidiaceho jedinca urobili jedinca s úplne sformovaným okom. Autori tvrdia, že tento počet sa zhoduje s geologickým zápisom a iní vedci s obľubou citujú ich prácu ako dôkazový materiál.

Ak sa však pozrieme na tieto výpočty kritickým okom, všimneme si, že vážne ohrozujú vývojovú teóriu ako celok. Vedú totiž k záveru, že vyše 300 tisíc pokolení sa výrazne líšilo jedno od druhého, čiže medzi jednotlivými pokoleniami bolo vidno neprehliadnuteľné, výrazné rozdiely. Vo svete okolo nás pozorujeme však niečo celkom iné: potomkovia majú kombináciu vlastností svojich predkov, a nevytvárajú z pokolenia na pokolenie nové vlastnosti. Ba čo viac, celú dobu by niekto musel starostlivo vyberať jedincov s výhodnými zmenami a dbať na to, aby sa v ďalšom pokolení udiala ďalšia, presne určená, riadená a žiadaná zmena. Zdravý rozum nám hovorí, že reťaz zložená z 300 tisíc rôznych udalostí, ktoré nasledujú jedna po druhej v presne určenom poradí, sa nemôže vytvoriť náhodne a sama od seba. Okrem toho Američan Dov J. Rhodes z Inštitútu fyziky (Indiana University) vypočítal pomocou genetických algoritmov, že počet týchto pokolení by musel byť výrazne väčší. Z jeho výpočtov vyplýva, že táto reťaz by musela byť aspoň päťnásobne väčšia. A to by sa v geológii prejavilo tak, že jednotlivé etapy evolúcie oka by sa zachovali v skamenelinách. Ako som už uviedol, skameneliny zachytávajúce evolúciu očí sa však nenašli.

Genetický a matematický výskum dokazuje, že zmeny v génoch sa nevyskytujú tak často, aby v priebehu necelého milióna rokov mohol vzniknúť nejaký orgán, úd a už vôbec nie celý systém. Newyorskí matematici Rick Durrett a Deena Schmidt (Cornell University) na základe výskumu odhadujú, že v prípade vínnej mušky (drosophila) by sa muselo vystriedať 10 miliónov pokolení na to, aby došlo k dvom po sebe nasledujúcim mutáciám, ktoré by spôsobili zmenu vo viazaní transkripčného činiteľa v génoch (článok Waiting for Two Mutations: With Applications to Regulatory Sequence Evolution and the Limits of Darwinian Evolution, Genetics, 2008 November; 180(3): 1501 – 1509). A hádam nemusím dokazovať, že jedna zmena v génoch ešte automaticky nevedie k vzniku komplikovaného zrakového aparátu...

Mimochodom, profesor M. Behe (Lehigh University) upozorňuje, že ak druhá vhodná mutácia nenastane hneď po prvej, akákoľvek iná mutácia povedie k zničeniu bielkoviny, a nie k rozvoju užitočného orgánu. Ak berieme na zreteľ aj počet nukleotidov (vyše tisíc) v jednom géne, doba „čakania“ na vhodnú zmenu sa predĺži miliónkrát (porov. Waiting Longer for Two Mutations, Genetics 2009 February; 181(2): 819 – 820). Takže nemáme nijaké dôvody na to, aby sme verili, že orgány zraku sa u živých organizmov vyvinuli samočinne v priebehu pomalého procesu. Na jednej strane máme zápis v skamenelinách, ktorý obmedzuje dobu evolúcie oka na niekoľko miliónov rokov, a na druhej strane máme genetické zákonitosti, ktoré si vyžadujú milióny rokov na to, aby došlo aspoň k dvom vhodným, po sebe idúcim mutáciám.

Dôkazy o evolúcii?

Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu, aby sme analyzovali fakty, zbierali dôkazy a robili závery. V roku 2011 profesor Alan R. Rogers (University of Utah) napísal knihu The Evidence for Evolution, ktorou nás chce presvedčiť o pravdivosti Darwinovej teórie. Autor je známy evolucionista, takže môžeme predpokladať, že uviedol všetky významnejšie dôkazy podporujúce hodnovernosť evolučnej teórie. Tretia kapitola je venovaná skamenelinám, ktoré sú podľa prof. Rogersa dôkazom o samočinnej premene suchozemských štvornohých cicavcov na morské veľryby.

Nie je to však také jednoduché, ako to ukazujú v učebniciach alebo v populárno-vedeckých filmoch. Nestačí iba hodiť cicavca do vody a počkať niekoľko miliónov rokov, kým sa „prispôsobí“ novým životným podmienkam. Z pohľadu fungovania organizmu si takáto premena vyžaduje celú sériu vážnych zmien, ktoré sa začínajú „vytvorením“ takého povrchu kože, ktorý by živočíchovi umožnil pohyb vo vode, a končia „vytvorením“ štruktúry obličkového tkaniva, ktoré by bolo schopné filtrovať morskú vodu. Takže opäť: Koľko času máme na to, aby sa suchozemský cicavec sám od seba „prispôsobil“ životu v mori? Podľa prof. Rogersa niekoľko desiatok miliónov rokov, čiže príliš málo. A podľa paleontologických údajov dokonca ešte menej: vo februári 2011 argentínsky paleontológ Marcelo Reguero objavil skamenenú sánku morskej veľryby, ktorá žila približne pred 49 miliónmi rokov, čiže v dobe, keď, podľa doposiaľ uznávanej paleontologickej škály, hypotetický predchodca morských cicavcov (Ambulocetus) ešte len plánoval usídliť sa vo vode.

Podobne je to aj s rybami, ktoré podľa evolučnej teórie vyšli na súš. V roku 2006 sa našli skameneliny Tiktaalika, ktorého prsné plutvy sa dokázali zohnúť napoly, čím umožňovali zvieraťu žiť vo vode aj na súši. Skupina elpistostegidov, do ktorej Tiktaalik patrí, sa všeobecne považovala za predchodcu plazov, hadov, cicavcov a vtákov. Ale poľskí vedci z Varšavskej univerzity a z Poľského geologického inštitútu našli stopy po dokonale štvornohých zvieratách, ktoré sú o 10 miliónov rokov staršie než najstarší známy elpistostegid (G. Niedźwiedzki i in., Tetrapod trackways from the early Middle Devonian period of Poland, Nature 463/2010, s. 43 – 48). Profesor Rogers pri dokazovaní pravdivosti evolučnej teórie neberie na zreteľ tento údaj. Takisto sa nevyjadruje ku „kambrijskej explózii“, o ktorej sme hovorili vyššie. Aká je potom hodnota jeho „dôkazov“?

A je ešte viac vecí, ktoré prof. Rogers neberie do úvahy. Skutočným dôkazom o tom, že živé organizmy si dokážu v procese náhodných mutácií vytvoriť nové orgány a údy, by boli skameneliny bytostí, ktoré mali napr. päť končatín, jedno oko umiestnené kdesi naboku, nesymetricky rozmiestnené plutvy a pod. V počiatočnom období, keď ešte neexistovali dravci, by mohli takéto nerozvinuté formy úspešne existovať a plodiť potomstvo. Ale namiesto toho je všetko prekvapivo symetrické. Vidno zásah ruky mocného a múdreho Stvoriteľa, a nie náhodnú činnosť génov, ktoré naslepo vytvárajú akési nové formy. Profesor Rogers nevysvetľuje ani skutočnosť chýbajúcich skamenelín z obdobia medzi jurou a kriedou, ktoré by potvrdzovali vývoj placentárnych cicavcov z hadov. Takisto chýbajú skameneliny z obdobia medzi silúrom a devónom, ktoré by poukazovali na existenciu živočíchov – predchodcov hmyzu. Hmyz, podobne ako trilobity, nemá predkov a nachádzame ho v geologickom zápise náhle, a to v hotovej forme, čo svedčí o tom, že nevznikol samočinne.

Keďže profesor Rogers nedokázal uviesť aspoň niekoľko presvedčivých dôkazov o pomalom prerode jednej formy života na druhú, osmeľujeme sa tvrdiť, že skameneliny nesvedčia v prospech evolučnej teórie. Naznačujú skôr niečo iné: V istej chvíli Stvoriteľ vyslovil Slovo a bolo všetko (porov. Jn 1, 1). Rozmanité živé bytosti s veľmi komplikovanou štruktúrou a úplne rozvinutými orgánmi vznikli súčasne, a nevyvíjali sa od primitívnejších foriem k vyšším.

Kričiace kamene

Keď Ježiš povedal Židom, že kamene budú kričať, nežartoval. Pre nich boli kamene od vekov svedkami rôznych udalostí: napr. kopec navŕšený z kameňov bol svedkom zmluvy Jakuba s Lábanom (porov. Gn 31, 46 – 50) a 12 kameňov položených na dne Jordánu potvrdzovalo skutočnosť, že rieka naozaj zastala, keď Izraeliti prišli do zasľúbenej zeme (porov. Joz 4, 1 – 10). Ježišovi však išlo predovšetkým o to, aby svedectvo kameňov prispelo k obmäkčeniu ľudských sŕdc, v ktorých má byť vpísaný Boží zákon, ako sa uvádza v Liste Hebrejom: „Hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem“ (10, 16 – 17). Veď aj sám Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, položil svoj život za naše hriechy, a tak porazil diabla a otvoril nám cestu k spáse.

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom“ sa Boh prihovára každému z nás (porov. Hebr 1, 1). Prihovára sa nám aj prostredníctvom kameňov, ktoré svedčia o ňom a poukazujú na dôveryhodného a skalopevného Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Dovoľme mu teda, aby vybral z nášho vnútra „srdce z kameňa“ a  dal nám „srdce z mäsa“ (porov. Ez 36, 26), ktoré bude milovať Boha a slúžiť mu podľa jeho vôle.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86