„Proroctvami nepohŕdajte“ (1 Sol 5, 20)

autor: Mirosław Rucki

Dar proroctva neslúži na predpovedanie budúcnosti. Prorok napomína ľudí v Božom mene, aby žili podľa Božej vôle.

 

Boh šialene miluje svoje deti, ale v nijakom prípade netoleruje hriech. Hriech zabíja človeka, ničí jeho schopnosť milovať a prináša so sebou hrozné dôsledky, zvané peklo. Preto Boh robí všetko, aby nás varoval pred hriechom a priviedol nás k obráteniu.
Mojžišov zákon sa diametrálne odlišuje od všetkých starovekých aj moderných dokumentov, ktoré obsahujú príkazy a zákazy a určujú tresty za ich porušenie. Nijaký zákonodarca by sa neodvážil vložiť do právneho kódexu morálne predpisy, pretože človek nie je schopný skontrolovať, či niekto miluje blížneho, či preukazuje milosrdenstvo, či posudzuje ostatných, či žije podľa svojho svedomia. Iba Boh, Stvoriteľ a Vládca celého vesmíru, pozná skutky a myšlienky človeka (porov. Iz 66, 18), a preto iba on mohol sformulovať prikázania typu „nepožiadaš“, „miluj“ a pod. A preto iba on má právo žiadať svoj ľud prostredníctvom prorokov, aby tieto prikázania zachovával.
 

Úloha proroka

 

V ľudovom chápaní je prorok ten, kto pozná budúcnosť. Ale Biblia ukazuje prorokov ako ľudí, ktorým Boh zveril úlohu napomínať ľudí ponorených do svojich hriechov, vyzývať ich k pokániu a obráteniu, ukázať im cestu oslobodenia z hriechu a upozorňovať ich na tragické dôsledky neposlušnosti voči Bohu. A práve pre tieto dôsledky, ktoré občas prichádzajú oveľa neskôr ako hriech, je potrebné hovoriť o budúcnosti. Proroci to však robia len preto, aby pohli ľudí k pokániu a vysvetlili im, že odmietnutie Boha privedie človeka do večného pekla. Takto sa už nikto nemôže vyhovárať, že ho nik neupozornil.

V dejinách spásy zohrali proroci veľmi dôležitú úlohu. Potom, ako Izraeliti dostali na vrchu Sinaj Boží zákon, Boh im celý čas posielal prorokov, ktorí im vysvetľovali, ako majú tento zákon zachovávať v každodennom živote a žiť podľa vôle Boha, ktorý im ho dal. Práve proroci pomáhali Božiemu ľudu vyvarovať sa chýb, vrátiť sa na cestu k Bohu a zmieriť sa s ním.

Vieme, že dejiny spásy dosiahli svoj vrchol v osobe Ježiša Krista, ktorý sa narodil z Panny Márie a neskôr bol odsúdený a ukrižovaný za naše hriechy. Biblické knihy obsahujú niekoľko stoviek proroctiev, ktoré mali pomôcť židovskému národu spoznať v osobe Ježiša Krista pravého Boha, ktorý sa pre našu spásu stal skutočným človekom. Napríklad prvé kapitoly Evanjelia podľa svätého Matúša často pripomínajú výpovede prorokov, ktoré sa splnili v Ježišovi Kristovi. Mnohí Židia v neho uverili práve preto, lebo nikto iný nezodpovedal obrazu Mesiáša, aký na Boží príkaz načrtli proroci. Prorocké knihy sa oplatí čítať preto, aby sme sa upevnili v presvedčení, že Boh v priebehu tisícročí dôsledne uskutočňoval svoj plán spásy ľudstva a postupne zjavoval svoje zámery prostredníctvom svojich služobníkov, židovských prorokov.

Ale nielen to. Väčšina napomenutí, ktoré vyriekli starozákonní proroci, zostáva aktuálna aj dnes, ba možno že dnes je ešte aktuálnejšia ako vtedy. Aj dnes totiž ľudia odmietajú jediného pravého Boha a začínajú si uctievať kamene, venovať sa mágii, okultizmu alebo pohanským náboženstvám. Aj dnes sa ľudia tvária, že Boh nejestvuje a že nikdy nebude od nich žiadať vyúčtovanie, a preto ubližujú svojim blížnym. Aj dnes ľudia vyhľadávajú rozkoš, oddávajú sa nemravnosti (často v podobe rôznych úchyliek) a vychvaľujú tých, ktorí robia podobne. Keď človek stráca osobný vzťah s Bohom, postupne podlieha pokušeniam, pácha jeden hriech za druhým, až sa ocitne v situácii zúfalstva a beznádeje, v ktorej si uvedomí veľkosť spáchaného zla.

A práve preto potrebuje pre svoj život slová prorokov. Uvediem len príklady dvoch starozákonných prorokov, ktorí adresujú Božie slová aj nám.

 

Hriechy Izraela a prorok Amos

 

Prvým z nich je prorok Amos. Žil v mestečku Tekua neďaleko Betlehema, v južnom židovskom kráľovstve (v Judei). Bol to roľník, ktorý pásol stáda oviec a pestoval figy. Zároveň však počúval Božie slovo a pravidelne čítal vtedajšie biblické knihy. Okolo roku 750 pred Kristom sa Boh prihovoril Amosovi vo videní a povolal ho k prorockej službe (Am 1, 1).

Prvá vec, ktorá nás v Knihe proroka Amosa vydesí, je výpočet zločinov, ktoré spáchali národy žijúce v okolí Izraela. Sú vymenovaní všetci najbližší susedia Izraela: od Gazy a Askalonu na juhu po Damask, Týrus a Sidon na severe. Prečo Boh očakával, že tieto národy budú plniť jeho vôľu? Veď s nimi neuzavrel zmluvu tak ako s Izraelom a nedal im svoj zákon. Boh však aj napriek tomu očakával, že národy, ktoré majú bezprostredný kontakt s vyvoleným národom, pocítia Božiu bázeň a začnú dodržiavať morálne zásady. To sa však nestalo, okrem iného aj pre nevernosť samotného Izraela, ktorý sa nepridŕžal zmluvy uzavretej s Bohom.

A tu sa dozvedáme druhú desivú vec: Boh, ktorý sa prihovára zo svojho chrámu v Jeruzaleme (Am 1, 2), predpovedá zničenie samotného Jeruzalema (Am 2, 5)! Boh neušetrí svoj ľud, pretože odmietol jeho vôľu. Zamyslime sa, aké priestupky boli príčinou takého veľkého Božieho hnevu.

Verš 3, 10 v Knihe proroka Amosa hovorí o pokladoch pochádzajúcich z násilia a lúpeže. Nemusím robiť nijaké narážky, aby som čitateľa presvedčil o tom, že aj dnes sa na celom svete páchajú ekonomické zločiny: mnohí ľudia sú obeťami podvodov a vykorisťovania a verejné finančné prostriedky sa nie vždy využívajú podľa potrieb obyvateľov. Takže si môžeme byť istí, že naše „rozdelenie hmotných dobier“ privoláva Boží hnev. Spolu s korupciou a obchádzaním zákonov (Am 5, 12) sa dopúšťame presne tých istých hriechov, za ktoré sa Boh rozhodol potrestať svoj ľud v dobe proroka Amosa (čiže nechal, aby ľud zožal dôsledky svojich zlých skutkov).

Verš 3, 14 hovorí o zločinoch v súvislosti s oltárom v Beteli. Vieme, že tento oltár svojvoľne postavil 160 rokov predtým Jeroboam (1 Kr 12, 28 – 31), ktorý začal hromadný odklon Izraelitov od viery v jediného pravého Boha. Bohom vyvolený ľud si začal ctiť cudzích bôžikov, radiť sa s vešticami, dopúšťať sa rituálnych nemravností spojených s kultom božstiev plodnosti, zaujímať sa o horoskopy, ba používal aj okultné praktiky. Nerobia aj dnes mnohí ľudia podobne? V mnohých európskych krajinách chodí viac ľudí k vešticiam než do kostola, viac ľudí číta horoskopy než Bibliu, v celej Európe sa viac ľudí rozvádza alebo žije vo voľných vzťahoch, než uzatvára sviatostné manželské zväzky. Môžeme sa azda nazdávať, že to, čo sa deje v dnešnej dobe, sa Bohu páči? Veď už vtedy Boh jednoznačne odsúdil tieto veci a predpovedal, aké nešťastie postihne národy, ktoré takto konajú.

Ale Boh nie je Bohom nešťastia a nemá záľubu v ľudskom utrpení. Boh vyzýva ľudí, aby sa odvrátili od každého zla: „Hľadajte ma a budete žiť!“ (Am 5, 4). Nato, aby sme sa vyhli pohrome, stačí prijať Božie pravidlá slušnosti a morálne normy (5, 14 – 15). Práve toto bol dôvod, prečo prorok Amos začal ohlasovať ľuďom posolstvo života a Božieho milosrdenstva. Veď Boh chce, aby sme sa obrátili, a rád zanechá svoj zámer potrestať nás (porov. Am 7, 3 a 7, 6).

Zato reakcia ľudí na Amosovo posolstvo bola negatívna. Namiesto toho, aby uznali svoje omyly a zmierili sa s Bohom, vyhnali proroka zo svojej krajiny: „Choď, jasnovidec, ujdi do judskej krajiny, tam jedz chlieb a tam prorokuj! V Beteli už viac neprorokuj, lebo to je kráľovská svätyňa a je chrámom kráľovstva“ (Am 7, 12 – 13). Ako sa mal v takejto situácii zachovať Boh? Musel nechať Izrael aj okolité národy, aby pocítili dôsledky svojich hriechov, pretože nechceli dosiahnuť odpustenie. Z dejín vieme, že asýrsky vpád viedol k úplnej porážke severného Izraela a všetkých susedných kráľovstiev. Jeruzalem však nebol dobytý, pretože kráľ Ezechiáš a jeho poddaní uznali pred Bohom svoju hriešnosť a zmenili svoje správanie (2 Kr 32, 20 – 23).

 

Hriechy pohanov a prorok Jonáš

 

Druhým prorokom, ktorého posolstvo je mimoriadne aktuálne, je Jonáš. Jonáš bol ozajstný vlastenec: žialil nad osudom svojho národa a nenávidel asýrskych votrelcov. Preto, keď dostal od Boha úlohu ísť s prorockým poslaním do Ninive, vybral sa opačným smerom. Nechcel mať totiž nič dočinenia s neúprosným nepriateľom Izraela.

Nakoniec, po mnohých peripetiách, prišiel Jonáš do Ninive, prešiel celé mesto aj jeho široké okolie a zvestoval blížiacu sa pohromu.

Prečo Asýrčania poslúchli Jonáša, uverili v Boha a vyhlásili pokánie? Z náboženského hľadiska to bolo nelogické, pretože (ako sa všeobecne verilo) práve asýrske božstvá s Ašerou na čele zabezpečovali svojmu národu blahobyt, úspech a víťazstvo nad inými národmi. Z hľadiska vtedajšej nábožnosti sa židovský Boh prejavil ako slaboch, lebo nedokázal ochrániť Izraelitov pred Asýrčanmi. Každý videl porážku Izraela a úžasný úspech Asýrska, ktoré oplývalo bohatstvom získaným z dobytých území a národov. Prečo sa títo sebaistí pohania, dobyvatelia takmer celého sveta, pokorili pred Bohom maličkého porazeného národa?

Možno práve preto, lebo sa im nepodarilo dobyť Jeruzalem. Z Jonášovho volania adresovaného Asýrčanom vyplývalo, že práve Boh Izraela im umožnil dobyť celý svet, aby potrestal svoj ľud. Ale keď časť ľudu prejavila ľútosť a skrúšenosť, Asýrčania už nemohli pokračovať vo svojom vojenskom ťažení. Tajomné okolnosti, za akých bolo asýrske vojsko rozohnané a jeho veliteľ usmrtený (2 Krn 32, 20 – 23), mohli prispieť k tomu, že kráľ aj obyvatelia Ninive pocítili vážnosť situácie. S Bohom Izraela sa neradno zahrávať.

A keď Boh uvidel ich úprimné pokánie a túžbu zmeniť sa, odpustil im trest (Jon 3, 10).

 

Božie milosrdenstvo

 

Žiada azda Boh od nás veľa? Stačilo, že Ninivčania volali k Bohu, prosili ho o milosrdenstvo a rozhodli sa zmeniť (Jon 3, 8). A Boh sa zľutoval nad hriešnymi ľuďmi a dal im ďalšiu šancu. Ale voči našej tvrdohlavosti a záľube v hriechoch zostáva Boh dôsledne neúprosný: ak žijeme bezbožne, zotrvávame v nemravnosti, konáme nečestne, klameme a podvádzame, nič nás nezachráni pred Božím hnevom. Posledná doska záchrany je dôvera v milosrdenstvo Boha, ktorý nám chce v Ježišovi Kristovi odpustiť všetky hriechy, chce nás očistiť od každého zla a urobiť nás schopnými plniť jeho vôľu.

Denníčku svätej Faustíny sa dočítame: „Napíš: Som trojnásobne svätý a oškliví sa mi najmenší hriech. Nemôžem milovať dušu, ktorú poškvrňuje hriech, ale keď ľutuje, moja štedrosť, ktorú mám voči nej, nemá hraníc. Moje milosrdenstvo ju zahŕňa a ospravedlňuje. Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje srdce, a teším sa z ich návratu. Povedz hriešnikom, že žiaden neujde mojej ruke. Ak utekajú pred mojím milosrdným srdcom, upadnú do mojich spravodlivých rúk. Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam pulzu ich srdca, keď bije pre mňa. Napíš, že hovorím k nim skrze výčitky svedomia, skrze neúspech a utrpenie, skrze búrky a hromy, hovorím skrze hlas Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať a ponechávam ich samých sebe a dávam im, po čom túžia“ (1728).

Od nás sa žiada jediné – aby sme sa obrátili „k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému a očakávali z neba jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych; Ježiša, ktorý nás zachraňuje od budúceho hnevu“ (1 Sol 1, 9 – 10). Preto dôverujme Ježišovi a pretrhnime zväzky s každým hriechom, ktorý nás zotročuje.

 

Mirosław Rucki

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86