Láska, ktorá nepozná mieru

autor: Małgorzata Radomska

Boh vytrvalo hľadá ľudské srdce, a preto sa nám neraz dáva zakúsiť v mimoriadnych znameniach. Jedno z nich, poukazujúce na reálnu Ježišovu prítomnosť v Eucharistii, sa odohralo v živote blahoslavenej Alexandríny Márie da Costy, ktorá sa počas 13 rokov živila iba Eucharistiou. Nemohla prijímať normálny pokrm a nápoj, takže jej život sa vymykal prirodzeným biologickým zákonitostiam...

Skok

Alexandrína da Costa bola jednoduchá portugalská dievčina. Narodila sa 30. marca 1904 v dedinke Balsar. Napriek tomu, že nemala najlepšie zdravie, bola energická, usmiata a pracovitá. Všade, kde sa ukázala, bola dušou spoločnosti: doma, v škole aj v práci. Žila so svojou mamou Máriou Annou a sestrou Deolindou. Už v mladom veku musela pracovať na jednom z miestnych gazdovstiev, lebo nemali otca. Nepracovala tam však dlho, pretože majiteľ často porušoval pracovnú zmluvu a snažil sa dievča vykorisťovať. Alexandrína si teda našla inú prácu: spolu s Deolindou a s ďalšími kamarátkami si privyrábala šitím. Šili svadobné šaty pre kamarátky. Keď im práca nešla príliš od ruky, Alexandrína využívala svoje herecké nadanie a hrala kamarátkam smiešne anekdoty zo života, aby ich trochu rozveselila a dodala im chuť do práce. Jedného dňa sedeli sústredene pri stole. Vtom začuli výkriky a výbuchy smiechu prichádzajúce z diaľky. Hlasy sa pomaly približovali a boli čoraz zreteľnejšie. Alexandrína sa preľakla, keď medzi nimi spoznala hlas svojho bývalého gazdu... Približovali sa k nim traja muži. Deolinda, akoby čosi tušila, povedala kamarátkam, aby zamkli dvere. O chvíľu nato začuli na schodoch buchot topánok a klopanie na dvere. Neotvárali, a tak netrpezliví muži začali hľadať iný vchod. Jeden z nich liezol hore po rebríku, lebo sa chcel dostať dnu cez otvor, ktorý dievčatá zatarasili šijacím strojom. Rozhnevaný muž vybil kladivom niekoľko dosák a vošiel do obývacej miestnosti. Deolinda s kamarátkou stihli utiecť dverami nadol, kde na nich čakali ďalší dvaja muži. Alexandrína zostala sama zoči-voči násilníkovi. Nebolo inej cesty úniku než otvorené okno, a tak vyskočila zo štvormetrovej výšky... Keď dopadla na zem, pocítila hroznú bolesť v chrbte. Chvíľu sa nemohla ani len pohnúť, ale čo najrýchlejšie vstala a utekala zavolať pomoc pre svoje spoločníčky, ktoré sa ocitli v pasci. Bola natoľko rozhodná a silná, že muži, vystrašení jej krikom, odišli bez toho, aby dosiahli svoj cieľ.

Onedlho nato začala Alexandrína pociťovať následky svojho pádu, ktorý ju znehybnil a vylúčil z bežného života. Pre tínedžerku to bol ozajstný boj. Ale nestrácala nádej na uzdravenie. V spontánnosti svojej viery bola presvedčená, že Ježiš môže uskutočniť jej túžbu odísť na misie. On jej však pomaly odhaľoval svoj plán. Krok po kroku ju viedol na hlbinu a ukazoval jej svoje túžby...

Plnosť

V istej chvíli ju bežné stretnutia, rozhovory s kamarátkami a kartové hry, ktoré jej doposiaľ vypĺňali čas choroby, prestali uspokojovať. Priťahovalo ju niečo viac... Niečo, čo ešte nedokázala nazvať. Jej srdce túžilo po plnosti.

 

Cesta do hĺbky nebola ľahká. Dievča muselo prejsť od nátlaku, akým sa snažilo ovplyvniť Božiu vôľu, k tvorivému hľadaniu a bezpodmienečnému prijatiu Božieho zámeru. Neraz sa musela vzdať svojich dobrých túžob – napríklad aj púte do Fatimy, na ktorú chcela ísť spolu s ostatnými farníkmi. Ba nemohla pomáhať ani mame a sestre pri bežných domácich prácach. Nevládala ísť na svätú omšu a zo dňa na deň jej ubúdalo síl, takže bola nútená zostať na lôžku. Ale netrápila ju iba telesná choroba, ešte horší bol vnútorný boj, ktorý prežívala. Zlý duch jej navrával, že Panna Mária ju odmieta a že Ježiš neprijme jej obetu, lebo nemôže ísť do Fatimy. Snažil sa ju znechucovať a vnukal jej myšlienky plné neistoty, vzdoru a sklamania. Tieto pokušenia zraňovali jej dušu, ale víťazila nad nimi prostredníctvom čoraz intenzívnejšej modlitby.

 

Jedného dňa začula vo svojom srdci hlas, ktorý jej všetko vysvetlil. Ježiš jej povedal: „Buď pri mne v Najsvätejšej sviatosti. Vo dne i v noci som zatvorený vo svätostánku a čakám na to, aby som svoju lásku a milosť mohol dať všetkým, ktorí ma navštívia. Ale nie je ich veľa. Som veľmi opustený, osamelý a urážaný... Veľa ľudí neverí v to, že existujem a že prebývam vo svätostánku... Iní zas veria, ale nemilujú ma a nenavštevujú ma. Správajú sa tak, akoby som neexistoval... Vyvolil som si ťa, aby si bola so mnou v tomto malom azyle.“ Toto bola pre Alexandrínu rozhodujúca chvíľa. Pochopila, že uzdravenie nie je najdôležitejšie. Najdôležitejšie je to, aby vždy, nezávisle od okolností, plnila Božiu vôľu a svojím „áno“ odpovedala na Ježišove túžby a zámery s jej životom. Vlastnou krvou si napísala odpoveď na svätý obrázok: „Ježiš môj, svojou krvou Ti sľubujem, že Ťa budem veľmi milovať. Nech je moja láska taká, aby som zomrela objímajúc kríž... Milujem Ťa a zomieram z lásky k Tebe, môj milovaný Ježiš. Chcem prebývať v tvojich svätostánkoch...“

Najlepší podiel

„Ježišu,“ povedala jedného dňa pri modlitbe, „obetuj ma spolu so sebou večnému Otcovi za tie isté úmysly, za ktoré sa obetuješ ty sám... Chcem prežiť všetky chvíle svojho života, všetky dni a noci, či už v radosti alebo v smútku, v samote alebo v spoločnosti, tak, aby som ťa utešovala, klaňala sa ti, milovala ťa a chválila ťa... Nech už niet na svete ani jediného svätostánku, ani jediného miesta, kde prebývaš sviatostným spôsobom, kde by od dnešného dňa naveky nezaznievalo: Ježišu, milujem ťa! Ježišu, som celá tvoja! Som tvoja obeta, obeta Eucharistie, som olejová lampa v tvojich väzeniach lásky... Ježišova a moja Matka, vypočuj moju modlitbu: zasväcujem ti svoje telo a srdce, očisti ich, najsvätejšia Panna, a naplň ma svojou láskou. Prenes ma k Ježišovi ukrytému vo svätostánkoch, aby som bola lampou, ktorá pri ňom svieti až do skončenia sveta...“

Odteraz sa hodiny Alexandríninej choroby premenili na duchovné putovanie k svätostánkom, na prebývanie pri Ježišových nohách. On ju uisťoval: „Vybrala si si najlepší podiel, ako Mária. Vybrala si si lásku ku mne vo svätostánku, kde ma môžeš kontemplovať nie telesnými očami, ale očami duše. Som tam skutočne prítomný: s telom a krvou, s dušou a božstvom – tak ako v nebi...“ V tom čase zveril Ježiš dievčaťu starostlivosť o kňazov. Konala za nich zadosťučinenie. Obetovala svoju bolesť, svoje boje a modlitby, vyprosovala im vernosť a nové povolania. Ženích jej odhalil tajomstvo svojho Srdca. Chcel, aby bol celý svet zasvätený Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie: „Chcem, aby bol svet zasvätený mojej najsvätejšej Matke. Je to liek proti mnohým nebezpečenstvám, ktoré mu hrozia.“

 

Hlad

Alendrínina sila v utrpení pramenila z každodenného prijímania Eucharistie. Vďaka nej prežívala dôverný vzťah s Ježišom. Vo svojej autobiografii si takto spomína na deň, keď ho prijala prvý raz: „Táto udalosť sa vpísala do mojej duše. Bola som presvedčená, že som sa spojila s Ježišom tak pevne, že sa od neho už nikdy neodlúčim. Zdá sa mi, že on prevzal vládu nad mojím srdcom. Radosť, aká ma naplnila, nedokážem vyjadriť.“ Odvtedy nosila v sebe doslova hlad po Eucharistii. Jedného dňa, ešte pred úrazom, keď silno ochorela a mala vysokú horúčku, prosila svoju mamu: „Chcem Ježiša...“ Keď jej mama podala kríž, dievča zašepkalo: „Nie tohto, ale eucharistického...“

Teraz, keď bolo jej telo úplne ochrnuté, bol eucharistický Ježiš jej najväčšou útechou. Žiaľ, vo farnosti došlo k výmene kňazov a nový kňaz zaviedol pravidlo, že chorým sa bude Najsvätejšia sviatosť prinášať iba raz v mesiaci. Alexandrína sa v tom čase zdôverila svojmu duchovnému otcovi: „Ešte som neprijala Pána Ježiša. Bože, ako to bolí! Prosím, modlite sa veľmi k nášmu Pánovi, aby vo svojom nekonečnom milosrdenstve našiel nejaký spôsob... Keby som mohla zaplatiť a priniesli by mi Ježiša za peniaze... Koľko by som za to dala!“ V tom čase k nej Ježiš prichádzal iným spôsobom. Napísala: „S horlivosťou, akej som schopná, som prijala veľa duchovných svätých prijímaní, a Pán Ježiš mi to vynahradí.“ Zvyk duchovne prijímať Ježiša každú hodinu si odteraz zachová až do konca svojho života, dokonca aj vtedy, keď miestny farár zmení názor a začne jej prinášať Eucharistiu každý deň.

 

 

Liek

Koncom apríla 1937 prežívala Alexandrína kritický stav. Bola úplne vyčerpaná, zvracala vo dne i v noci a kňaz sa pri nej trikrát modlil modlitby za umierajúcich. Alexandrína na to spomína takto: „Uvidela som farára, ako vchádza do mojej izby, a keď som ho spoznala, povedala som mu: ,Chcem prijať Ježiša.‘ Odpovedal: ,Dobre, dieťa moje, pohľadám nepremenenú hostiu a keď ju nevyvrátiš, prinesiem ti Pána Ježiša.‘ A urobil to. Len čo som ju prehltla, vyvrátila som ju. Farár mi nechcel priniesť Pána Ježiša, ale ktosi povedal: ,Otče, nepremenená hostia nie je Ježiš.‘ Vtedy sa rozhodol, že pôjde po premenenú. Prijala som ju a nevyvrátila. Už nikdy som neprestala prijímať Pána Ježiša. Len čo som ho prijala, dávanie sa utíšilo a pol hodiny sa nevrátilo. Kritický stav trval dosť dlho a počas 17 dní som nič nejedla ani nepila – vôbec nič. Mojím liekom bol Ježiš.“

Umučenie

Onedlho nato jej pripomenul Pán svoju túžbu zasvätiť svet Srdcu Panny Márie. Prikázal jej, aby prostredníctvom svojho spovedníka povedala o tejto jeho túžbe Svätému Otcovi Piovi XII. Predpovedal jej aj utrpenie, ktoré ju čakalo, a požiadal ju o pokánie a modlitby.

V tom období sa rozpútal duchovný boj. Démon jej vnukal nečisté myšlienky, pokušenia a predstavy. Jednej noci už nemala síl odolávať im. Prežívala hroznú trýzeň. Svoju nemohúcnosť a srdce horiace láskou odovzdala pod Ježišovu vládu. On na jej prosby odpovedal a mysticky si ju zasnúbil. Je to chvíľa zahalená tajomstvom: „Môj milý je môj a ja som jeho.“ Vtedy ju Ježiš poprosil: „Pomôž mi vykúpiť ľudstvo.“ Alexandrína neodpovedala hneď. Démon ju neopúšťal a snažil sa ju ovládnuť skrze pochybnosti, aké jej vnukal. Božia milosť však bola silnejšia a s jej pomocou dala Alexandrína aj napriek svojej slabosti a úbohosti Ježišovi svoje „áno“.

Jedného dňa uvidela vo svojom srdci Ježišovu umučenú tvár. Keď sa na ňu mlčky pozerala, začula predpoveď svojho vlastného umučenia. Odvtedy každý týždeň počas 182 piatkov prežívala na svojom tele Kristovo utrpenie. To, čo sa dialo v tom čase, bolo tajomstvom jej srdca. Deolinda, ktorá bola stále pri svojej sestre, opísala sestrinmu spovedníkovi Alexandrínino utrpenie nasledovne: „Agónia v Getsemanskej záhrade trvala veľmi dlho a bola hrozná... Bolo počuť stony vychádzajúce z hĺbky srdca a z času na čas nárek. Ale bičovanie a korunovanie tŕním bolo ešte horšie! Počas bičovania bola na kolenách a mala akoby zviazané ruky. Podložila som jej pod kolená podušku, ale zišla z nej, nechcela ju. Jej kolená sú v strašnom stave... Úderov bičmi bolo aspoň 5311. A ako dlho to trvalo! Toľkokrát omdlela! Úderov, ktoré dostala trstinou po hlave korunovanej tŕňmi, bolo 2391... Keď sa korunovanie tŕním skončilo, bola z nej doslova mŕtvola...“

 

 

Alexandrína napísala: „Teraz som plná pochybností, trápim sa a všetko sa mi javí ako klamstvo. Požehnaný Ježiš mi toho dal tak veľa, a ja nemám preňho nič. Prv než sa začalo umučenie, ma Ježiš trochu potešil. Zaklopal na moje srdce a povedal mi: ,Alexandrína, moja ukrižovaná, pristúp k Žobrákovi, ktorý stojí pri dverách, a daj mu almužnu, ktorá má takú veľkú hodnotu. Daj mi ju, neodmietni ma. Neuspokojí ma nijaká almužna, ak mi nedaruješ svoju. Iba tvoja ma uspokojí... Deje sa s tebou to, čo sa dialo so mnou, ja som prežil toto všetko. Neboj sa, Božia moc dáva silu, ona ťa pohýna a všetko urobí.‘ Zrazu som zazrela seba samú v obrovskej priepasti plnej nečistoty. Zdalo sa mi, že sú tam všetky možné biedy a že všetky patria mne. A náš Pán povedal: ,Si ručiteľkou tak, ako som bol ja. Aj ja som bol v tejto priepasti plnej biedy...‘“

Po tom, ako Alexandrína prvý raz prežila túto skúsenosť, napísal jej duchovný vodca pápežovi list, v ktorom ho prosil, aby zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vyvíjalo sa to však veľmi pomaly. Alexandríninu spoluúčasť na Kristovom utrpení dôkladne skúmali cirkevné autority a vedci. Dodatočným utrpením bolo pre ňu to, že tajomstvo jej srdca sa dozvedeli ľudia, ktorí ho šírili ďalej. Vyvolávalo to rôzne dohady a narúšalo pokoj, aký doteraz prežívala pri mame a sestre.

Dôkaz

Alexandrína odpovedala na Ježišovo pozvanie tak, že toto utrpenie prijala. Dovolila Bohu, aby z nej urobil dušu-obetu, ktorá bude konať zadosťučinenie za všetky hriechy sveta. Keď sa jej Ježiš zdôveril: „Svet ma veľmi uráža. Moja bolesť je nesmierna,“ odpovedala: „Skrze svoje utrpenie chcem potešiť tvoje Božské Srdce tým, že ti darujem duše.“ Uvedomovala si, že Ježišovo umučenie je nekonečným dôkazom lásky voči nej a chcela naň odpovedať svojou malou láskou: „Ako ťa milujem? Skrze utrpenie. Ježišu, veď aj ty si ma miloval skrze utrpenie! Ako inak by som ťa teda mala milovať? Aká by som bola nespravodlivá!... Daruj mi utrpenie, hoc aj najbolestnejšie, aby som ti prostredníctvom neho mohla dokázať, že ťa milujem. Prosím ťa o bolesť a o lásku – toto sú putá, ktoré ma spájajú s tebou... Veľakrát mi prichádza na myseľ: Nech sa deje tvoja vôľa vždy a všade!“

Útrapy lásky

Odpoveďou Vatikánu na list Alexandríninho duchovného vodcu bola návšteva kňaza Emanuela Vilara. Prekvapila ho Alexandrínina pokora a láska a prítomnosť pri jej agónii úplne rozviala všetky jeho pochybnosti, takže aj po návrate do Ríma mystičku ďalej podporoval. Písal jej a povzbudzoval ju: „Chápem, že láska sa pre Vás stala zároveň utrpením aj oporou, silou, útechou, šťastím... Dovoľte to. Ak On žiada, aby sme obetovali seba samých až po hrdinstvo, tým väčšia bude Božia sláva, tým dokonalejšie zadosťučinenie, tým krajšia Vaša odmena. V tomto období šialenstva Ježiš potrebuje obety, ktoré zmiernia Božiu spravodlivosť.“ Tento kňaz, ktorý zomrel na rakovinu, sa obetoval na úmysel zasvätenia sveta Srdcu Panny Márie.

Ježišove výzvy na pokánie boli čoraz častejšie. Vo svete sa začínal šíriť nepokoj. V deň vypuknutia druhej svetovej vojny obetovala Alexandrína svoj život ako prosbu za pokoj a zadosťučinenie za všetky urážky, ktoré Boh znáša v každom človeku. Keď očami duše uzrela vojnové utrpenie, prežila hlboké zúfalstvo.

Temnota, ktorá zahalila je vieru, bola čoraz hustejšia. Cítila sa vnútorne opustená. Dokonca ani prijímanie Eucharistie jej už neprinášalo útechu a neutišovalo jej smútok. Aj v tejto situácii opakovala svoje „áno“. Napísala: „Srdce je chladné, ale zranené. Čím väčšmi túži po láske, tým viac krváca a tým väčšia je jeho bolesť, pretože nie je schopné dosiahnuť takú čistú a vrúcnu lásku, akou túži milovať Ježiša... Nemám ani vnútro, ani srdce, aby som ho prijala. Mám však túžbu po láske, túžbu, aby celý svet zapálil jeden plameň. Chcela by som mať toľko krvi, aby som v nej vykúpala celú zem, aby jeho Najsvätejšie Srdce nepociťovalo bolesť pre hriechy, ale aby cítilo teplo všetkých sŕdc, ktoré ho milujú. Chcem trpieť, aby na zemi existovala iba láska, a preto chcem obetovať svoj život za duše, ktoré sa hriech snaží zahubiť. Moja prirodzenosť sa pred utrpením bráni, ale srdce, ktoré je naplnené túžbou po Ježišovej chvále a láske, mu letí v ústrety. Bolestne túži, aby všetka láska patrila iba Ježišovi, aby sa celý svet nechal zapáliť plameňom Božej lásky, aby sa všetky srdcia očistili a horeli v Božskom Srdci!“

Plnosť radosti

Ježiš prijal jej obetu. Alexandrína prežíva ďalšie utrpenie: stratu spovedníka, osočovanie a ohováranie, dlhé a ponižujúce lekárske vyšetrenia a nekonečné čakanie na odpoveď z Vatikánu. V marci 1942 prežila posledný raz Kristovo umučenie na svojom tele. Bola to predpoveď toho, že Ženíchova túžba sa naplnila. Skutočne, 31. októbra 1942 Svätý Otec zasvätil svet Srdcu Panny Márie. „Aké šťastie, aká radosť pre svet, že je zasvätený, že viac než kedykoľvek predtým patrí Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie,“ tešila sa Alexandrína.

Ale jej poslanie sa ešte neskončilo. Ježiš chcel skrze jej život povedať ešte niečo viac... Uprostred temnoty viery, akú prijala na úmysel všetkých hriešnikov, sa v nej rodil neuhasiteľný hlad po láske. Cítila, že ho utíši iba tak, že sa premení na Eucharistiu. Keď sa s touto túžbou zdôverila Ježišovi, začula odpoveď: „Na zemi už nebudeš nič jesť. Tvojím pokrmom bude moje telo.“ Od tej chvíle počas nasledujúcich 13 rokov neprijala nijaký pokrm ani nápoj okrem eucharistického Ježiša. Jej telesná hmotnosť sa nezmenila (stále vážila 33 kg) a jej myseľ zostala jasná a bystrá. Ježiš jej vysvetlil: „Žiješ iba z Eucharistie, pretože takto chcem ukázať svetu moc Eucharistie a moc môjho života v dušiach.“ Onedlho nato ju požiadal: „Nájdi mi duše, ktoré ma budú milovať vo sviatosti lásky, aby ťa vystriedali, keď pôjdeš do neba.“

Svetlo pre duše

Posledná etapa Alexandríninho života bola obdobím verejnej činnosti podľa príkladu Ježiša, ktorý hlásal dobrú zvesť. Prichádzali za ňou všetci, ktorí hľadali pomoc. Napriek tomu, že už nemala síl a udržiavala ju iba Božia milosť, prijímala ich takmer 12 hodín denne. Niektoré dni prišlo až 6000 ľudí z rôznych kútov a s rôznymi potrebami, ktorí sa chceli dotknúť nadprirodzeného.

 

 

Jej vnútorné utrpenie však neprestávalo. Prekonávala ho opakovaním svojho „áno“, vyslovovaného aj napriek temnote: „Uprostred nepokoja, aký ma sužoval, som opakovala svoje úkony viery: Verím, Ježišu, verím, že si sa narodil pre mňa, že si pre mňa trpel v Getsemanskej záhrade a na Kalvárii. Verím, Ježišu, verím!... Priepasť, v akej som sa nachádzala, bola čierna. Iba sám Boh ju mohol preniknúť a Ježiš to urobil. Zostúpil až do jej hĺbky, vyniesol hore moju biedu a osvietil ju lúčmi svojho svetla.“ Ženích ju uisťoval: „Dcéra moja, som svetlo a pochodeň pre svet! Žiješ v obrovskej temnote, a napriek tomu si svetlo, ktoré osvecuje: temnota je pre teba a svetlo pre duše.“

 

teba a svetlo pre duše.“ Koniec utrpenia prišiel až s vytúženým dňom, ktorý jej predpovedal Ježiš: v deň stretnutia sa s ním. Krátko pred svojím odchodom, 13. októbra 1955, Alexandrína povedala: „Všetkým odpúšťam, áno... odpúšťam všetkým, ktorí boli nástrojmi v Božích rukách pre moje väčšie dobro... Všetko je svetlom! Už niet temnoty!... Nehrešte. To, čo je zo sveta, nemá nijakú hodnotu. To je všetko. Často prijímajte Eucharistiu. Každý deň sa modlite ruženec. Dovidenia v nebi!“

Totus tuus

25. apríla 2004 bola Alexandrína vyhlásená za blahoslavenú. Dnes je našou spoločníčkou v ťažkostiach, v bojoch a v utrpení. V jej životnom príbehu nám Ježiš odhaľuje trochu zo svojho nepreniknuteľného tajomstva Eucharistie, tajomstva milosrdenstva. „Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je ,až do krajnosti‘ (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru“ (Ján Pavol II.: EE 11).

Obetuje sa Otcovi tým, že plní jeho vôľu s poslušnosťou, ktorá siaha až po smrť. „Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna... svojím otcovským darovaním sa, t. j. darom nového, nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní“ (EE 13). Je to spoločenstvo lásky Božských osôb, do ktorého nás chce pozvať. Keď prijímame Eucharistiu, „nielen každý z nás prijíma Krista, ale aj Kristus prijíma každého z nás. Uzatvára s nami priateľstvo... V eucharistickom spoločenstve sa vznešeným spôsobom uskutočňuje vzájomné ,prebývanie‘, Krista a jeho učeníka“ (EE 22). Duch Svätý nás premieňa v Ježiša a skrze toto stotožnenie s ním „privádza k dokonalosti naše spoločenstvo s Bohom Otcom“ (EE 34).

Ježiš nás pozýva, aby sme vždy žili v dokonalom spoločenstve lásky Božských osôb. Tam zakúšame, že on je lekár, ktorý uzdravuje naše rany, a pokrm, ktorý sýti náš hlad a napĺňa najhlbšie túžby. Narodili sme sa totiž preň.

Dnes stojí pri dverách tvojej duše s týmto úžasným pozvaním a prosí o lásku: „Daj mi ju, neodmietni ma. Neuspokojí ma nijaká almužna, ak mi nedaruješ svoju. Iba tvoja ma uspokojí.“ Nech sa každý úder nášho srdca, každé naše malé „áno“, vyslovené uprostred boja a utrpenia, zmení na naše vyznanie lásky: „Ježiš, milujem ťa! Som celý tvoj, som celá tvoja! Môžem stratiť všetko, len aby som ťa mohol (mohla) prijímať v Eucharistii. Všetko stratiť, ale mať teba...“

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86