Duchovné dedičstvo svätého Jána Pavla II.

autor: P. Mieczysław Piotrowski TChr

Svätorečenie Jána Pavla II. nám pripomína bohatstvo duchovného dedičstva, ktoré nám zanechal: príklad svätého života a poklad pápežského učenia, napísaný na 85 000 stranách.

Svätý Otec Ján Pavol II. nebojácne hlásal zjavenú pravdu, nepochleboval svojim poslucháčom a nehľadal potlesk. S veľkou odvahou a láskou odovzdával pravdy viery, ktoré sú v dnešnom svete najviac spochybňované a pohŕda sa nimi. Kráčal proti prúdu, nerobiac nijaké kompromisy vo veciach viery a mravov. Pripomeňme si niektoré z Božích právd, ktoré svätý Ján Pavol II. učil.

Najpodstatnejšie posolstvo

Najdôležitejšiu výzvu a posolstvo svätý Ján Pavol II. vyslovil hneď na začiatku svojho pontifikátu: „‚Treba sa stále modliť a neustávať‘ (porov. Lk 18, 1), povedal Pán Ježiš. Modlite sa a rozvíjajte rozvíjajte svoj život cez modlitbu. ‚Nielen z chleba žije človek‘ (Mt 4, 4) a človek nie je človekom len uspokojovaním dočasných – materiálnych dobier, ambícií, túžob... Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Ak máme týmto slovom, Božím slovom, žiť, neslobodno ‚ustať v modlitbe‘! Dokonca to môže byť modlitba bez slov. Nech z tohto miesta všetkých, čo ma počúvajú tu alebo kdekoľvek inde, osloví jednoduchá a zásadná výzva pápeža k modlitbe. Je to najdôležitejšia výzva. Najpodstatnejšie posolstvo!“ (7. júla 1979).

Nemôžu sa vyhovárať

Svätý Ján Pavol II. zdôrazňuje skutočnosť, že texty Svätého písma jasne hovoria, že „človek je schopný poznať Boha rozumom: je schopný určitého ‚poznania‘ Boha, aj keď to nie je poznanie bezprostredné. Preto sa popri ‚verím‘ nachádza aj akési ‚viem‘. To ‚viem‘ sa týka jestvovania Boha, ale v istej miere aj jeho podstaty“ (20. marca 1985). Svätý Ján Pavol II. poukazuje na texty Svätého písma, ktoré hovoria o hlavných dôvodoch ateizmu. V Knihe múdrosti čítame: „Prázdni sú od prírody všetci ľudia, ktorí nepoznajú Boha a z viditeľných dobier nie sú schopní poznať toho, ktorý je, čo hľadia na diela a nechcú uznať tvorcu... Veď z veľkosti a krásy tvorov možno poznať ich stvoriteľa“ (13, 1. 5). Svätý Pavol konštatuje: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1, 19 – 20). Kto? Tí, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ ( Rim 1, 18). Hriechy dokážu zotročiť rozum aj srdce človeka až tak, že odmieta pravdu o jestvovaní Boha. Svätý Pavol píše, že svojimi hriechmi „stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi“ (Rim 1, 21 – 22).

Svätý Ján Pavol II. vysvetľuje, že „v Biblii je v tomto bláznovstve skrytá hrozba pre život. Blázon si totiž myslí, že pozná mnoho vecí, v skutočnosti však nie je schopný zamerať zrak na tie podstatné. To mu bráni urobiť si v mysli poriadok (porov. Prís 1, 7) a zaujať primeraný postoj k sebe samému a k okolitému prostrediu. Keď potom ide tak ďaleko, že povie: ‚Boha niet‘ (porov. Ž 14, 1), s definitívnou jasnosťou ukáže, aké biedne je jeho poznanie a ako ďaleko je od plnej pravdy o veciach, o ich pôvode a ich cieli“ (Fides et ratio 18). „Ak človek svojím rozumom nedospeje k poznaniu Boha, stvoriteľa všetkého, bude to tak nie pre nedostatok primeraného prostriedku, ako skôr pre prekážku, ktorú mu položili do cesty jeho slobodná vôľa a jeho hriech“ (Fides et ratio 19).

V katechéze zo 17. júla 1985 svätý Ján Pavol II. konštatuje, že „mnoho vedcov, tak v súčasnosti, ako aj v minulosti, si myslí, že pravidlá vedeckého výskumu a úprimné a radostné uznanie jestvovania Boha nielenže môžu kráčať ruka v ruke, ale aj tvoriť dokonalú jednotu“. Pápež pripomenul prieskum, ktorý sa týkal 398 najvýznamnejších vedcov na celom svete. Po jeho spracovaní vysvitlo, „že len 16 spomedzi nich sa pokladalo za neveriacich, 15 za agnostikov a 367 za veriacich“ (porov. A. Eymieu: La part des croyants dans les progrés de la science, str. 274).

Teda veľkú väčšinu najvýznamnejších vedcov tvoria ľudia hlboko veriaci.

U ľudí, ktorí sa úprimne usilujú poznať pravdu, sa rozum a viera navzájom dopĺňajú a tvoria harmonický celok. Svätý Ján Pavol II. učil, že poznanie Boha, ktorý zjavuje celú pravdu o sebe, sa deje len v rovine viery – nadviazaním osobného vzťahu lásky s ním. Sám Boh nám zjavil, že je jeden v troch osobách, že „ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti“ (Dei verbum 2), že nás pozýva, aby sme sa s ním zjednotili v láske. Tieto a ďalšie pravdy, ktoré nám zjavil Boh, sa dajú poznať len v rovine viery posilňovanej rozumom, „viery činnej skrze lásku“ (porov. Gal 5, 6).

Svätý Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „práve viera totiž umožňuje každému čo najlepšie vyjadriť vlastnú slobodu. Inými slovami, sloboda sa neuskutočňuje v rozhodnutiach proti Bohu. Veď ako by sme mohli skutočne odmietnuť možnosť otvoriť sa slobodne tomu, čo nám umožňuje realizovať seba samých? Práve vo viere uskutočňuje človek najvýznamnejší úkon vlastnej existencie. Tu totiž sloboda dosahuje istotu pravdy a rozhoduje sa žiť v nej“ (Fides et ratio 13).

Žiť vierou v Boha znamená každý deň mu zverovať seba, neobmedzene mu dôverovať a plniť jeho vôľu, prejavenú v prikázaniach, mravnom zákone, v učení Cirkvi, v textoch Svätého písma, v hlase správneho svedomia. Veriaci človek sa modlí každý deň, vyhýba sa všetkému, čo má hoc len zdanie zla (porov. 1 Sol 5, 22), a keď upadne do hriechu, čo najskôr pristupuje k sviatosti zmierenia, aby zakúsil zázrak Božieho milosrdenstva: odpustenie všetkých hriechov.

Byť človekom svedomia

Svätý Otec Ján Pavol II. sa nás pýtal na stav nášho svedomia. Pripomínal, že „Druhý vatikánsky koncil nazýva svedomie ‚najskrytejším jadrom a svätyňou človeka‘ a vysvetľuje: ‚V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu; a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca: Toto rob, tamtoho sa varuj!‘ (Gaudium et spes 16). Svedomie je pre každého človeka vecou základného významu. Je naším vnútorným sprievodcom a sudcom našich činov. Preto je dôležité, aby naše svedomie bolo správne, aby jeho výroky boli založené na pravde, aby dobro nazývalo dobrom a zlo zlom. Aby ‚vedelo rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé‘ (Rim 12, 2)... Byť človekom svedomia predovšetkým znamená v každej situácii svoje svedomie počúvať a jeho hlas v sebe nezadúšať, aj keď je neraz ťažký a náročný; znamená to angažovať sa za dobro a rozmnožovať ho v sebe i okolo seba, ale tiež nikdy nesúhlasiť so zlom podľa výroku svätého Pavla: ‚Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo‘ (Rim 12, 21). Byť človekom svedomia znamená byť na seba náročný, vstávať z vlastných pádov, stále nanovo sa obracať. Byť človekom svedomia znamená angažovať sa do budovania Božieho kráľovstva: kráľovstva pravdy a života, spravodlivosti, lásky a pokoja v našich rodinách, v spoločenstvách, v ktorých žijeme, aj v celej vlasti. Znamená to tiež odvážne preberať zodpovednosť za veci verejné, starať sa o spoločné dobro, nezatvárať oči pred biedou a potrebami blížnych v duchu evanjeliovej solidarity: ‚Neste si vzájomne bremená‘ (Gal 6, 2).“

Svätý Otec vyzýval, aby naše svedomie „nepodliehalo demoralizácii, aby sa neprispôsobovalo prúdom morálneho premisivizmu (permisivizmus – zviditeľňovanie toho, čo bolo doteraz ukryté – pozn.prekl.), aby dokázalo objavovať oslobodzujúci charakter evanjeliových a Božích príkazov, aby si dokázalo vyberať, nezabúdajúc na Kristovu výstrahu: ‚Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?!‘ (Mk 8, 36 – 37)“ (Skoczów, 22. máj 1995).

Najväčší poklad

Druhého júna 1979 nám Svätý Otec Ján Pavol II. pripomenul, že najväčším pokladom národa aj Cirkvi je Katolícka cirkev, ktorá nám dáva „Krista – to jest kľúč k pochopeniu tej veľkej a základnej skutočnosti, ktorou je človek. Človeka totiž nemožno úplne pochopiť bez Krista. Lepšie povedané, človek nemôže pochopiť sám seba bez Krista. Nemôže pochopiť ani kto je, ani aká je jeho skutočná dôstojnosť, ani aké je jeho povolanie a konečný cieľ. To všetko sa nedá pochopiť bez Krista... A preto Krista nemožno vylučovať zo života človeka na ktoromkoľvek mieste zeme“.

Svätý Otec hovoril, že všetko najlepšie a najcennejšie v našej národnej tradícii a kultúre je zakorenené v Kristovi. „Starý dub poriadne narástol, ale nijaký vietor ho nevyvalil, lebo jeho koreňom je Kristus“ (Peter Skarga).

Pri príležitosti svätorečenia Jána Pavla II. si musíme položiť otázku: Aký je môj vzťah ku Kristovi a k Cirkvi? Zo zjavenia vieme, že Boh, ktorý sa v Kristovi stal pravým človekom, svojím pozemským životom, smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne porazil každý hriech i smrť a zjednotil so sebou hriešnych ľudí, čiže vytvoril spoločenstvo Cirkvi. Cirkev je spoločenstvom osobitného druhu. Sväté písmo ho definuje ako Kristovo mystické telo: „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“ (1 Kor 6, 15). „Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 4 – 5).

Teda sám Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“ ( Kol 1, 18). My, hriešni ľudia, sme údmi jeho mystického tela (porov. 1 Kor 12, 27). Katolícka cirkev je zmŕtvychvstalý Kristus a my, všetci úbohí hriešnici, ktorí potrebujeme jeho milosrdenstvo.

Zmŕtvychvstalý Kristus povoláva do spoločenstva so sebou – v spoločenstve Cirkvi – hriešnikov, ktorí potrebujú vykúpenie (porov. Mt 9, 13). Preto Cirkev je svätá, lebo jej hlavou je Kristus, ale skladá sa z hriešnikov, ktorých Spasiteľ oslobodzuje z otroctva hriechov a robí ich svätými. Kristus vždy miluje hriešnika, ale nenávidí hriech, pretože ten človeka vrhá do najväčšieho nešťastia.

Nie je možno dosiahnuť plnosť ľudskosti a plnosť šťastia bez zjednotenia sa s Kristom. To sa však deje len v jeho mystickom tele, ktorým je Cirkev. Len v spoločenstve Cirkvi môžeme zakúšať všemohúcu Kristovu lásku vo sviatostiach zmierenia a Eucharistie, len tam sa môžeme v plnosti stretnúť s jeho živou osobou. Kto odmieta Cirkev, odmieta Krista; kto nenávidí Cirkev, nenávidí Krista, ktorý všetkých miluje a všetkých chce vykúpiť. Kristova Cirkev je najväčším pokladom pre každého človeka a pre celé ľudstvo.

Dejiny jednotlivých pokolení členov Cirkvi sú dejinami dramatického zápasu dobra so zlom, dejinami obrátení, mučeníctva pre vieru, hrdinskej viery a svätosti, ale tiež dejinami ľudských slabostí, pádov a hriechov. Nezabúdajme, že všetci, ktorí hriechom zrádzajú Krista, sa stávajú mŕtvymi členmi Cirkvi. Judášova zrada sa mnohorakým spôsobom opakuje v každej generácii, ale Kristus nás vo svojom mystickom tele neustále vedie cestami spásy, verný svojmu prísľubu: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).

Nijaký hriech neslobodno bagatelizovať, pretože je pre človeka najväčším zlom a pre Cirkev najväčším nepriateľom. Treba však myslieť na to, že Kristus Cirkev založil a je v nej ustavične prítomný, aby premohol každý hriech. Preto výčitka, že v Cirkvi sú hriešnici, ktorá vedie k odsudzovaniu, pohŕdaniu a odmietaniu Cirkvi, je nepochybne dielom diabla. Vari možno odmietnuť Krista a jeho mystické telo, teda Cirkev, preto, že Judáš zradil?

Svätý Otec Ján Pavol II. sa nás 10. júna 1979 v Krakove pýtal: „Možno odmietnuť Krista a všetko, čo vniesol do dejín človeka? Samozrejme, možno. Človek je slobodný. Človek môže povedať ‚nie‘ Bohu. Človek môže povedať ‚nie‘ Kristovi. Ale je tu zásadná otázka: V mene čoho môže povedať ‚nie‘? Aký rozumový argument, aká hodnota vôle a srdca sa dá predložiť sebe samému a blížnym, národu, aby sme zavrhli, aby sme povedali ‚nie‘ tomu, čím sme žili viac ako tisíc rokov? Tomu, čo stvorilo podstatu našej identity a vždy ju tvorilo?“

Cirkev je najväčším pokladom ľudstva a nášho národa, lebo je Kristovým mystickým telom, ktorého hlavou je sám Vykupiteľ a my, všetci hriešnici, sme jeho údmi. Len v tomto spoločenstve sa uskutočňuje naša spása, odpustenie všetkých hriechov, konečné víťazstvo Kristovej lásky nad diablom, hriechom a smrťou. Cirkev je teda naším spoločenstvom, do ktorého patríme – telom, ktorého živými údmi máme byť. Odmietanie Cirkvi a nenávisť k nej je vždy znakom hlbokej duchovnej patológie a zotročenia silami zla. Normálny človek nikdy nemá „v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev“ (Ef 5, 29).

Do neba volajúce hriechy

Svätý Ján Pavol II nám pripomína, že „stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi ‚kultúrou smrti‘ a ‚kultúrou života‘“ (Evangelium vitae 28, ďalej EV).

Potrat

Svätý Ján Pavol II. dôrazne hlásal Bohom zjavenú pravdu o posvätnosti ľudského života, ktorý „patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha“ (EV 9). Pripomínal, že život každého človeka sa začína vo chvíli počatia. Je to vedecký fakt, nezávislý od náboženského presvedčenia či nejakej ideológie. Kto tento fakt odmieta, má deformované svedomie, ktoré prestalo rozlišovať dobro od zla. „Žiaľ,“ konštatuje Ján Pavol II., „značná časť dnešnej spoločnosti sa javí podobná tej, ktorú svätý Pavol opisuje v Liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, ‚ktorí neprávosťou prekážajú pravde‘ (1, 18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, ‚stratili sa vo svojich myšlienkach‘, takže ‚ich nerozumné srdce sa zatemnilo‘ (1, 21); ‚Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlúpymi‘ (1, 22)... Ak svedomie, ktoré je okom, prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6, 22 – 23), nazýva ‚zlo dobrom a dobro zlom‘ (porov. Iz 5, 20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty“ (EV 24).

Svätý Ján Pavol II. nazval umelý potrat odporným zločinom (EV 58) a vyhlásil: „Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom“ (EV 57), a „umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením... Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka!“ (EV 58).

Svätý Ján Pavol II. poukazuje na skutočnosť, „že v prvých storočiach vražda spolu s odpadlíctvom a cudzoložstvom patrila do skupiny troch najťažších hriechov a prv, než sa kajúcemu vrahovi udelilo odpustenie a znovu bol prijatý do cirkevného spoločenstva, musel vykonať mimoriadne dlhé a ťažké verejné pokánie“ (EV 54). „Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života!“ (EV 55).

Svätý Ján Pavol II. učil, že rôzne techniky umelej reprodukcie, vrátane metódy in vitro, sú z morálneho hľadiska neprijateľné, lebo „oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako nasledujúcej fázy vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti. Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na ‚biologický materiál‘, ktorým možno slobodne disponovať“ (EV 14).

Svätý Otec rozhodne odsúdil a nazval „prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb“ akékoľvek využívanie embryí a ľudských plodov na medicínske pokusy, „ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu“, pretože „majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek... Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným“ (EV 63).

Eutanázia

Svätý Otec zdôrazňoval, že eutanázia je jedným „z najznepokojujúcejších prejavov ‚kultúry smrti‘, šíriacej sa najmä v spoločnostiach, charakterizovaných blahobytom a mentalitou užitočnosti, podľa ktorej prítomnosť stále väčšieho počtu starých a nemohúcich ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca“ (EV 64). Kristovou mocou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, Ján Pavol II. vyhlásil, že eutanázia je „vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby... V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakterizuje samovraždu alebo vraždu“ (EV 65).

„Vrcholom svojvoľnosti a nespravodlivosti je situácia, v ktorej niektorí, ako napríklad lekári alebo zákonodarcovia, osobujú si právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť. Znovu sa tu opakuje pokušenie z raja: ‚poznaním dobra a zla‘ (porov. Gn 3, 5) byť ako Boh“ (EV 66). „Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť“ (EV 57).

„Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia... A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním“ (EV 73).

Každý, kto akýmkoľvek spôsobom prispeje k zabitiu počatých detí, či už umelým potratom alebo metódou in vitro, podlieha exkomunikácii. Ján Pavol II. píše: „Exkomunikácia zasahuje všetkých, ktorí sa tohto prečinu dopúšťajú s tým, že poznajú, aký trest z neho vyplýva, vrátane spoluvinníkov, bez účasti ktorých by sa tento prečin neuskutočnil. Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu“ (EV 62).

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86