Duchovné dedičstvo blahoslaveného Jána Pavla II.

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

Blahorečenie Jána Pavla II. je príležitosťou, aby sme znovu nahliadli do bohatého duchovného dedičstva, ktoré nám zanechal, a pozreli sa na príklad svätosti jeho života a poklad pápežského učenia, ktoré je zapísané na 85 000 stranách. Počas svojho pozemského života šíril lásku a múdrosť, a teraz to ešte plnším spôsobom robí z neba.

 

Svätý Otec neohrozene hlásal zjavenú pravdu, nelichotil svojim poslucháčom a netúžil po potlesku. S veľkou odvahou a láskou hovoril o pravdách viery, z ktorých sa dnešný svet najviac vysmieva a ktorými pohŕda. Kráčal proti prúdu a nerobil nijaké kompromisy vo veciach viery a morálky. Pripomeňme si niektoré z Božích právd, ktoré nám blahoslavený Ján Pavol II. vysvetľoval.

 

Teológia tela

 

„Čo sa v našom živote stalo s prikázaním ,Necudzolož‘?“ opýtal sa Ján Pavol II. „Záleží ešte manželom na tom, aby sa ich deti narodili čistým rodičom? Uvedomujeme si, že ľudské telo je určené na zmŕtvychvstanie a že máme chrániť jeho dôstojnosť? Uvedomujeme si, že ľudská sexualita je dôkazom úžasnej dôvery, akú Boh preukazuje človeku, mužovi a žene, a usilujeme sa túto dôveru nesklamať? Nezabúdame na to, že každý človek je osobou a že ho nesmieme pokladať za vec, na ktorú sa dá žiadostivo pozerať alebo ju používať?“ (Łomża, 4. 6. 1991).

Počas prvých piatich rokov svojho pontifikátu (od 5. 9. 1979 až do 28. 11. 1984) vysvetľoval na stredajších audienciách teológiu ľudského tela, čiže sexualitu a sviatosť manželstva.

Čeliac desivej nevedomosti v tejto oblasti pripomínal učenie Katolíckej cirkvi. Vravel, že pri stvorení človeka Boh vložil do ľudského srdca túžbu po nezničiteľnej láske. Len takáto láska dokáže naplniť túžbu človeka po šťastí. Boh nás preto vyzýva, aby sme sa navzájom milovali tak, ako nás miluje on sám. Osobitným spôsobom sa to má uskutočniť v intímnej láske medzi mužom a ženou, ktorú Boh spečaťuje sviatosťou manželstva. Sviatosť manželstva je obrazom – ikonou Najsvätejšej Trojice. Sexuálne spolužitie má skrze vzájomnú lásku manželov zjavovať neviditeľné tajomstvo Božej lásky, ba čo viac, má byť pre nich účasťou na živote a láske Najsvätejšej Trojice.

Boží zámer je, aby sexuálne spolužitie bolo vždy prejavom nezištného a trvalého darovania seba a svojho duchovno-telesného bohatstva manželskému partnerovi a aby sa to dialo v Kristovi. Vtedy nebude sexuálne spolužitie len zmyslovou rozkošou, ale predovšetkým duchovno-telesnou hostinou, skúsenosťou vzájomnej lásky ponorenej do Božej lásky, prameňom posvätenia, posvätným znamením sviatosti manželstva.

Takéto prežívanie sexuálneho spolužitia je možné výlučne vo sviatostnom manželskom zväzku, ak manželia majú čisté a zrelé srdce, schopné milovať, čiže ak žijú v stave posväcujúcej milosti. V Božej pedagogike je vždy najdôležitejšia láska. Zmyslová rozkoš a citové stavy musia byť podriadené láske, ktorá nie je nič iné než úplné, nezištné a trvalé darovanie seba samého.

Ján Pavol II. ozrejmil, že vedomé a dobrovoľne spáchané hriechy nečistoty – predmanželské a mimomanželské sexuálne spolužitie, antikoncepcia, masturbácia, petting, orálny sex, pornografia a homosexuálne zväzky – hlboko duchovne ničia všetkých, ktorí sa ich dopúšťajú. Tieto skutky odporujú Božím prikázaniam, pretože nie sú prejavom nezištného sebadarovania, ale sú dôsledkom egoistického sústredenia sa na seba, vedú človeka do pekla sebectva a robia ho závislým na sexuálnych zážitkoch.

Sú to smrteľné hriechy, pretože v človeku ničia čistotu srdca a vedú ho do stavu duchovnej smrti a duchovného otroctva.

Blahoslavený Ján Pavol II. nás prebúdza z duchovnej otupenosti. Jeho učenie je pre mnohých ľudí bolestným zistením pravdy, že skutočná láska a sloboda nemôžu existovať bez morálneho poriadku a bez čistoty srdca. „Civilizácia smrti chce zničiť čistotu srdca,“ upozorňoval nás pápež. „Jednou z metód, ako to robí, je zámerné spochybňovanie hodnoty ľudského postoja, ktorý nazývame čnosť čistoty. Je to veľmi nebezpečný jav, pretože terčom tohto útoku je citlivé svedomie detí a mládeže. Civilizácia, ktorá takto zraňuje, ba dokonca zabíja správny vzťah človeka k druhému človeku, je civilizáciou smrti, pretože človek nedokáže žiť bez skutočnej lásky... Obraciam sa aj na rodiny – na vás, otcovia a matky. Chráňte svoje rodiny pred pornografiou, ktorá sa dnes mnohorako vkráda do ľudského vedomia, zvlášť do vedomia detí a mladých ľudí. Chráňte čistotu mravov vo svojich rodinách a v spoločnosti. Výchova k čistote je jednou z veľkých úloh evanjelizácie, aké teraz stoja pred nami. Čím čistejšie budú rodiny, tým zdravší bude celý národ. Chceme byť predsa národom, ktorý je hodný svojho mena a kresťanského povolania“ (Sandomierz, 12. 6. 1999).

Do neba volajúce hriechy

 

Blahoslavený Ján Pavol II. nás poúča, „že stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi ,kultúrou smrti‘ a ,kultúrou života‘. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život“ (EV 28).

 

Interrupcia

 

Blahoslavený Ján Pavol II. odvážne hlásal Bohom zjavenú pravdu o posvätnosti ľudského života, ktorý „patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha“ (EV 9). Zdôrazňoval, že život každého človeka sa začína vo chvíli počatia. Je to vedecký fakt, ktorý nezávisí od náboženského presvedčenia ani od ideo-lógie. Kto túto skutočnosť odmieta, má pokrivené svedomie, ktoré už neodlišuje dobro a zlo. „Značná časť dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, javí podobná tej, ktorú svätý Pavol opisuje v Liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, ,ktorí neprávosťou prekážajú pravde‘ (1, 18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, ,stratili sa vo svojich myšlienkach‘, takže ,ich nerozumné srdce sa zatemnilo‘ (1, 21); ,Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlúpymi‘ (1, 22). Dopúšťajú sa skutkov, ktoré si zasluhujú smrť a ,nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní‘ (1, 32). Ak svedomie, ktoré je okom prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6, 22 – 23), nazýva ,zlo dobrom a dobro zlom‘ (porov. Iz 5, 20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty“ (EV 24).

Blahoslavený Ján Pavol II. nazval umelý potrat „odporným zločinom“ (EV 58) a vyhlásil: „Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi Katolíckej cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom“ (EV 57) a „umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením... Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka!“ (EV 58).

„Je všeobecne známe, že v prvých storočiach vražda spolu s odpadlíctvom a cudzoložstvom patrila do skupiny troch najťažších hriechov a prv, než sa kajúcemu vrahovi udelilo odpustenie a znovu bol prijatý do cirkevného spoločenstva, musel vykonať mimoriadne dlhé a ťažké verejné pokánie“ (EV 54). „Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života“ (EV 55)!

 

Zabíjanie počatých detí počas procedúry in vitro a lekárskych pokusov

 

Blahoslavený Ján Pavol II. učil, že rôzne techniky umelého oplodňovania, vrátane metódy in vitro, sú morálne neprijateľné, pretože „oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako nasledujúcej fázy vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti. Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na ,biologický materiál‘, ktorým možno slobodne disponovať“ (EV 14).

Svätý Otec rozhodne povedal, že „užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb, ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek. Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí... ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným“ (EV 63).

 

Eutanázia

 

Svätý Otec zdôrazňoval, že eutanázia je „jedným z najznepokojujúcejších prejavov ,kultúry smrti‘, šíriacej sa najmä v spoločnostiach, charakterizovaných blahobytom a mentalitou užitočnosti, podľa ktorej prítomnosť stále väčšieho počtu starých a nemohúcich ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca“ (EV 64).

Ján Pavol II. v zhode s Magistériom potvrdil, že „eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby... V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakterizuje samovraždu alebo vraždu“ (EV 65).

„A vrcholom svojvoľnosti a nespravodlivosti je situácia, v ktorej niektorí, ako napríklad lekári alebo zákonodarcovia, osobujú si právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť. Znovu sa tu opakuje pokušenie z raja: ,poznaním dobra a zla‘ (porov. Gn 3, 5) byť ako Boh“ (EV 66). „Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť“ (EV 57).

„Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia... A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním“ (EV 73).

Každý, kto sa akýmkoľvek spôsobom – interrupciou alebo metódou in vitro – podieľa na zabíjaní počatých detí, spadá pod exkomunikáciu. „Exkomunikácia,“ píše Ján Pavol II., „zasahuje všetkých, ktorí sa tohto prečinu dopúšťajú s tým, že poznajú, aký trest z neho vyplýva, vrátane spoluvinníkov, bez účasti ktorých by sa tento prečin neuskutočnil. Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu“ (EV 62).

 

P. Mieczysław Piotrowski TChr

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86