Dal by si sa zabiť za to, v čo veríš

autor: Mirosław Rucki

Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2).

Boh prehovoril vo svojom Synovi a svoju výzvu k obráteniu potvrdil znamením Jonáša. Toto znamenie – Ježišovo zmŕtvychvstanie – je jedinečným, nesfalšovateľným dôkazom toho, že Ježišova smrť má moc vykúpiť nás zo všetkých hriechov.

 

Každý z nás má doma úžasnú správu o tejto mimoriadnej udalosti svetového a historického významu. A ak ju nemá, kedykoľvek si ju môže kúpiť v kníhkupectve alebo nájsť na internete texty Nového zákona, ktoré napísali očití svedkovia, ktorí videli zmŕtvychvstalého Pána. Tieto správy majú najdôveryhodnejší certifikát hodnovernosti: svedectvo života a smrti tých, ktorí ich napísali.

Ľudsky vzaté, každý môže napísať, čo sa mu zapáči. Dokonca aj dnes uverejňujú v novinách výmysly namiesto skutočných faktov a mnohí im veria. Avšak nikto na svete by nebránil falošné informácie, ktoré uviedol, až po preliatie krvi. Prečo teda obhajcovia zmŕtvychvstania radšej podstúpili smrť, než by odvolali tento fakt?

 

Jeruzalemská cirkev v roku 60 po Kr.

 

V roku 60, približne 30 rokov po Ježišovej smrti, bola napísaná už väčšina textov Nového zákona a všetci ich autori ešte žili. Cirkev v Jeruzaleme mala niekoľko desiatok tisíc členov židovského pôvodu, ktorí sa ničím nelíšili od väčšiny obyvateľov židovského hlavného mesta. Kristovi prívrženci chodili do chrámu rovnako ako ostatní Židia (Sk 5, 42), ba dokonca tam skladali nazirejské sľuby a prinášali židovské obety, ktoré sa s tým spájali (Sk 21, 26). Rovnako ako iní Židia sa stretávali v súkromných domoch, kde lámali chlieb (Sk 2, 46). Navštevovali aj židovské synagógy, kde sa modlili a čítali Sväté písmo. Ich správanie sa v ničom neodlišovalo od správania typického Žida v tej dobe. Jediné, čo ich odlišovalo, bola dôvera v Ježiša, ktorá vyplývala z ich viery v jeho zmŕtvychvstanie.

V priebehu prvých desaťročí si Židia zvykli na existenciu sekty nocrim, ako nazývali židovských vyznávačov Ježiša Krista. Tí, ktorí uverili ich svedectvu, sa obrátili a pridali sa k nim. Zato tí, ktorí neuverili, ich tolerovali tak isto, ako iné židovské zoskupenia tej doby: zelótov, esénov, saducejov, farizejov a pod. Jedine veľkňazská elita vnímala Ježišových vyznávačov ako ohrozenie, pretože mnohí kňazi uverili v Ježiša.

 

Obrátenie židovských kňazov

 

Skutky apoštolov podávajú správu, že „veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (6, 7). Prečo práve kňazov?

Faktom je, že od roku 30, keď bol ukrižovaný Ježiš, boli židovskí kňazi, ktorí pracovali v chráme, svedkami zvláštnych vecí, ktoré vnímali ako Božie znamenia. O týchto znameniach hovorí židovský Talmud, ako aj historici, ktorí nepatrili k Cirkvi.

Pri slávení židovského Dňa zmierenia (Jom Kippur) veľkňaz obetoval dvoch capov – jedného vyhnali na púšť a druhého zabili v chráme. Táto obeta symbolizovala prenesenie hriechov celého národa na zviera, ktoré bolo potrestané namiesto národa. Po celé stáročia privádzali pred veľkňaza dvoch capov a on pomocou lósu určil, ktoré zviera treba zabiť a ktoré vyhnať na púšť. Po celé stáročia lós vždy pripadol na capa, ktorý stál na pravej strane. Takže, keď v roku 30, niekoľko mesiacov po Ježišovej smrti, lós ukázal opak, kňazi  sa znepokojili. Ešte väčší nepokoj prežívali vtedy, keď sa to opakovalo aj počas nasledujúcich tridsiatich rokov. Každý musel pochopiť, že vo vzťahu Boha k prinášaným obetám nastala neodvratná zmena.

Toto presvedčenie posilnilo ďalšie znamenie. Keď veľkňaz vyháňal jedného z capov na púšť, priviazal na chrámovú bránu šarlátovú stuhu. Židia verili, že smrť capa určeného na obetu prispeje k odpusteniu hriechov a Boh to ľudu oznámi zmenou farby stuhy (Iz 1, 18). A naozaj, celé stáročia, až do roku 30 po Kr., stuha priviazaná na chrámovej bráne vždy zmenila farbu na bielu – zato po roku 30 zostala vždy šarlátová.

Pocit neodpustenia a hroznú predtuchu blížiacej sa katastrofy znásobil fakt, že na sedemramennom svietniku v chráme zhasol oheň. Svietnik (menora) stál pred Svätyňou svätých jeruzalemského chrámu a mal ustavične horieť. Povinnosťou kňazov bolo dopĺňať olej, aby oheň nikdy nezhasol. V roku 30 však plameň zhasol, a to na ramene svietnika, ktoré sa nachádzalo najbližšie k Svätyni svätých. Dalo by sa to vysvetliť bežnou nedbalosťou kňazov, ale problém bol v tom, že napriek očisteniu, výmene oleja a knôtov toto rameno zostalo bez plameňa počas nasledujúcich 30 rokov.

V takejto situácii nás neprekvapuje, že veľa kňazov sa obrátilo. Každý deň totiž prichádzali do chrámu apoštoli a ďalší Kristovi vyznávači, ktorí svedčili o jeho zmŕtvychvstaní. Kňazi nemali možnosť spochybniť ich svedectvo, a preto si ľahko dali do súvisu znamenie Ježišovho zmŕtvychvstania so zánikom znamenia odpustenia a Božej prítomnosti v chrámovom kulte. K ich obráteniu prispelo aj správanie skorumpovanej veľkňazskej triedy. Veľkňazi nebrali ohľad ani na Boha, ani na ľudí, a intrigami sa snažili zabezpečiť si lepšie postavenie.

 

Útok na Cirkev v roku 62

 

V roku 62 sa jeruzalemským veľkňazom stal Ananus ben Ananus. Bol známy svojou nečestnosťou a sklonom k násiliu. Využil zmeny v rímskej administrácii a obvinil niekoľkých židovských vyznávačov Ježiša Krista z toho, že porušujú Mojžišov zákon, a odsúdil ich na smrť ukameňovaním. Rimania ponechali Židom značnú administratívnu aj právnu autonómiu, ale nedovoľovali im vykonávať tresty smrti bez súhlasu rímskej vrchnosti.

Rozsudok smrti mal byť vykonaný verejne. Na námestí pred chrámom sa zhromaždili tisíce Židov a rečník mal predniesť reč, v ktorej by odsúdil vieru v Ježiša a v jeho zmŕtvychvstanie. Na tento príhovor vybrali známeho rabína Jaakova ha-Cadika, ktorého si vážili všetci jeruzalemskí Židia.

Rabbi Jaakov ha-Cadik (hebr. „Jakub Spravodlivý“) sa preslávil svojou nábožnosťou, láskou k chudobe a vytrvalou modlitbou. Určite zložil nazirejský sľub, pretože historici píšu, že si nestrihal vlasy, nosil kajúcny odev a ustavične sa pokľačiačky modlil v chráme. Kvôli jeho modlitbe na kolenách ho Židia prezývali „Ťavie kolená“ alebo „Ochranný múr národa“. Verili, že Jaakovova modlitba príhovoru odvracia Boží hnev a zadržiava skazu Izraela.

Rabbiho Jaakova zaviedli na chrámovú strechu, na miesto, z ktorého sa počas sviatkov zvyčajne trúbilo na roh. Jeho príhovor mali počuť tisíce Židov, zhromaždených pred chrámom, aby sa presvedčili, že v Ježiša sa neoplatí veriť. A rabbi prehovoril.

Keď tento nazirejec, muž modlitby, známy a vážený rabín Jeruzalema, hovoril, srdcia poslucháčov postupne mäkli. Jaakov ha-Cadik svedčil o svojom stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom (1 Kor 15, 7), ktorý trpel za hriechy národa, bol ukrižovaný, niesol utrpenie mnohých, bol kruto týraný za previnenia Izraela a celého sveta a nakoniec porazil smrť.

Nikto nemohol zostať ľahostajný voči takémuto svedectvu. Početne zhromaždení Židia sa obracali, vyznávali svoje hriechy, ale mnohí boli pobúrení. Keď si veľkňazi všimli, že účinok Jaakovovho príhovoru je iný, než zamýšľali, snažili sa ho utíšiť, až ho nakoniec zhodili z chrámovej strechy dolu. Tento pád však nebol smrteľný a všetci počuli, ako sa Jaakov ha-Cadik modlí za svojich katov, ktorí doňho zo zúrivosti hádzali kamene, ktorými ho zabili.

 

„Napodobňujte ich vieru“

 

Veľkňazi nevedeli, že tento nábožný muž modlitby, verný služobník Boha Izraela, je biskupom jeruzalemskej cirkvi a jedným zo stĺpov viery v Ježiša (Gal 2, 9). Nebol tajným učeníkom Ježiša Krista. Historici tvrdia, že takmer všetci veriaci v Jeruzaleme získali vieru prostredníctvom neho. Jaakov ha-Cadik – Jakub Spravodlivý je taktiež autorom známeho Jakubovho listu, jednej z kníh Nového zákona. Vo svojom liste vyjadruje vieru v Ježišovo božstvo (Jak 1, 1) a jeho druhý príchod (5, 8). Jakub svojou krvou potvrdil, že to nie sú nijaké výmysly, rozprávky ani mýty, ale že je to spoľahlivá pravda, ktorá nám dáva záruku večného života. Zoči-voči tejto istote nemá dočasná smrť nijaký význam.

Po Jakubovej smrti apoštoli, ktorí žili v Ríme (zrejme Pavol a Barnabáš), napísali List Hebrejom, čiže spolubratom žijúcim v Jeruzaleme, aby ich potešili po strate svätého biskupa. Slová: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru“ (Hebr 13, 7) zrejme nadväzujú na jeho smrť. Keď si budeme opäť čítať Jakubov list, spomeňme si na koniec jeho života a začnime radikálne prežívať svoju vieru.

To isté platí aj o ostatných knihách Nového zákona, ktoré napísali očití svedkovia zmŕtvychvstania. Aký bol koniec ich života?

Matúša Léviho, autora prvého evanjelia, ukameňovali v Jeruzaleme v roku 63. Ján Marek, autor druhého evanjelia, podstúpil mučenícku smrť v Alexandrii roku 68. Lukáš evanjelista, ktorý napísal aj Skutky apoštolov, zomrel mučeníckou smrťou v Achájsku v 90. rokoch prvého storočia. V tom istom čase zomrel vo vyhnanstve na ostrove Patmos Ján Evanjelista, autor troch listov a Zjavenia. Svätí Pavol a Peter, autori novozákonných listov, podstúpili mučenícku smrť v Ríme v roku 64. Apoštol Júda Tadeáš, autor Júdovho listu, zomrel ako mučeník za Ježiša v Bejrúte roku 65.

Čím sa títo ľudia previnili? Len tým, že verili v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktorého boli svedkami. Nemohli o ňom nesvedčiť a vybrali si radšej smrť, než by mali zaprieť zmŕtvychvstalého Pána. To, čo nám napísali vo forme Nového zákona, brali vážne a boli presvedčení, že tieto slová majú moc premeniť nás pre večný život. Verili, že za toto sa oplatí obetovať pozemský život.

Vďaka ich spísanému svedectvu môžeme veriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie, aby sme „vierou získali večný život“ (porov. 1 Jn 5, 11 – 13).

 

Mirosław Rucki 

 

V texte sú okrem iného použité informácie z Jeruzalemského talmudu (Traktátu Joma) a z Dejín Cirkvi od Euzébia Cézarejského.

 

Keďže viera má svoj prameň v Božom zjavení, podstatným prvkom spolupráce s milosťou viery je neustála, pokiaľ možno, systematická práca so Svätým písmom, v ktorom nám bola Bohom zjavená pravda odovzdaná autentickým spôsobom. V živote Cirkvi sa to prejavuje mnohorakým spôsobom, ako o tom čítame aj v konštitúcii Dei verbum:

„Preto sa všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská zbožnosť má živiť a dať sa viesť Svätým písmom...  A v Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o Svätom písme platí: ‚živé a účinné je Božie slovo‘ (porov. Hebr 4, 12), ‚ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými‘ (Sk 20, 32; porov. 1 Sol 2, 13).“

(Katechézy Jána Pavla II.: O Bohu Otcovi 19, 2)

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86