Jedna ruka držala pištoľ, druhá viedla guľku

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

 

„Dňa 13. mája 1981, v deň atentátu na pápeža počas audiencie na námestí svätého Petra ma Božia prozreteľnosť zázračným spôsobom uchránila od smrti. Ten, ktorý jediný je Pánom života a smrti, mi sám môj život predĺžil, istým spôsobom mi ho znova darova.“ (Ján Pavol II., Testament).

Počas stredajšej audiencie 13.mája 1981 Svätý Otec stojac v papamobile druhýkrát obchádzal námestie svätého Petra. Keď sa o sedemnástej hodine a sedemnástej minúte blížil k Bronzovej bráne, turecký atentátnik Mehmet Ali Agca zo vzdialenosti asi troch metrov vypálil na neho tri strely (pri štvrtej sa mu zasekla pištoľ). Strely poranili pápežovi brušnú dutinu, pravý lakeť a ukazovák pravej ruky.
Kardinál Stanisłav Dziwisz na túto udalosť spomína takto: „Bol to ohlušujúci rachot. Bolo jasné, že ktosi strieľal. Ale kto? Videl som, že Svätý Otec bol zranený, chvel sa, ale ani rany ani krv nebolo vidieť. Opýtal som sa: Kde? Odpovedal: Do brucha. Ešte som sa spýtal: Bolí veľmi? A on odpovedal: Áno, veľmi. Stál som za Svätým Otcom a pridržiaval som ho, aby nespadol. Pololežiac bol opretý o mňa, kým sme neprišli k zdravotníckemu stanovisku v blízkosti vatikánskych múrov. Svätý Otec mal zavreté oči, veľmi trpel a vyslovoval krátke strelné modlitby. Ako dobre si pamätám tie najčastejšie: Mária, moja matka, Mária, moja matka! Doktor Buzzonetti a brat Kamil – ošetrovateľ boli so mnou v sanitke. Išla veľmi rýchlo. Po niekoľko sto metroch sa jej pokazila siréna. Napriek tomu trasu, ktorú možno inak prejsť asi za pol hodiny, prešla sanitka za 8 minút, a to rušnými rímskymi ulicami! Počas cesty Svätý Otec veľmi trpel a modlil sa, pričom jeho hlas čoraz väčšmi slabol. Nevyslovil ani jediné slovo zúfalstva či pocitu krivdy, iba slová hlbokej modlitby, plynúcej z veľkého utrpenia. Neskôr mi Svätý Otec povedal, že bol pri vedomí až do príchodu do nemocnice a až tam upadol do bezvedomia. V poliklinike zavládlo zdesenie. Raneného previezli na desiate poschodie do izby, ktorá bola rezervovaná pre výnimočné prípady, ale ihneď po nevyhnutných zákrokoch bol prevezený na operačnú sálu.“
Ján Pavol II.: „Áno, pamätám si tú cestu do nemocnice, istý čas som bol pri vedomí a cítil som, že prežijem. Otcovi Stanislavovi som povedal, že útočníkovi odpúšťam. Čo sa dialo v nemocnici, si už nepamätám.“
Keď svätého Otca priviezli do nemocnice, všetko už bolo pripravené na operáciu, ale bolo treba pripraviť aj raneného. Všetko sa to odohrávalo v priebehu niekoľkých minút medzi životom a smrťou. Počas prevozu umierajúceho z desiateho poschodia na operačnú sálu na deviate poschodie všade hľadali profesora Crucittiho, ktorému sa akoby zázrakom podarilo prísť na kliniku Gemelli práve včas.
Kardinál Dziwisz: „Mimoriadnu úlohu pri operácii zohral profesor Francesco Crucitti. Ako mi neskôr povedal, nemal vtedy službu, ale čosi ho ťahalo na polikliniku. Cestou sa z rádia dozvedel o atentáte. Okamžite sa ujal vedenia operácie; asistovali mu profesor Manni, resuscitátor, kardiológ doktor Manzoni, internista doktor Breda a lekár z Vatikánu. Tesne pred operáciou, ktorá začala pred osemnástou hodinou, som udelil Svätému Otcovi sviatosť pomazania chorých. Na operačnej sále vládlo napätie, situácia bola veľmi vážna.“ Počas prípravy operácie lekári oznámili, že stav pápeža je kritický. Svätý Otec stratil tri štvrtiny svojej krvi, tlak mu klesol na alarmujúcu hodnotu a pulz bol takmer nebadateľný. Z dôvodu veľkej straty krvi mohla kedykoľvek nastať smrť.
Kardinál Dziwisz: „Krv, ktorú dostal na doplnenie straty, telo neprijalo. Našli sa však v poliklinike lekári s rovnakou krvnou skupinou, ktorí ju bez váhania Svätému Otcovi darovali na záchranu života.“
Nádej začala rýchlo rásť, keď sa počas operácie ukázalo, že nijaký so životne dôležitých orgánov nebol poškodený. Operácia bola veľmi komplikovaná a trvala päť hodín a dvadsať minút. Bolo potrebné vyčistiť brušnú dutinu, nahradiť stratu krvi, na niekoľkých miestach zašiť tračník a odstrániť 55 centimetrov čriev.
Profesor Crucitti, ktorému sa tak zázračne podarilo dostať načas na kliniku Gemelli, spomína na tie dramatické chvíle takto: „Keď som prišiel na deviate poschodie, sestra na mňa volala: Rýchlo, rýchlo! Asistenti a sestry sa na mňa doslova vrhli, aby zo mňa strhli sako i nohavice a natiahli na mňa operačný úbor, pričom naokolo sa sypalo všetko, čo som mal vo vreckách: kľúče, mince a peňaženka. Kým som si umýval ruky, jeden asistent mi uväzoval zásteru, druhý mi obúval operačné topánky a lekár mi zároveň tlmočil informácie zo sály: Tlak 80...,70... a ďalej klesá. Keď sme vstúpili do sály, narkóza už začala účinkovať, pápež spal a ja som držal v ruke skalpel. Skupina zo záchrannej služby už urobila všetky nevyhnutné úkony a ja som myslel len na jedno: otvárať, otvárať, nestrácať ani sekundu. Otvoril som a uvidel som krv, množstvo krvi. Bolo jej v brušnej dutine hádam tri litre. Snažili sme sa ju odstraňovať, čerpať, vysušovať všetkými možnými spôsobmi, kým sa neukázali zdroje krvácania. Vtedy sme sa mohli pustiť do zastavenia krvácania. O chvíľu, keď rany prestali krvácať a transfúzia začala účinkovať, začal stúpať tlak. Teraz sme mohli pokojne pokračovať v operácii. Lepšie sme videli brušnú dutinu a v nej celý rad poranení. Boli to početné poranenia tenkého čreva a tračníka. Niektoré boli spôsobené priamo poranením, preseknutím alebo prederavením nábojom, iné zasa prasknutím. Okružie tenkého čreva, blana, z ktorej vychádzajú cievy do tenkého čreva, bolo na mnohých miestach poškodené. Urobili sme resekciu, nevyhnutné spojenia, prepláchli sme pobrušnicu a začali zašívať. V poslednej časti okružia sme našli hroznú ranu, ktorú spôsobil náboj. Po zastavení krvácania a skontrolovaní činnosti srdca sme sa presvedčili, že rany sú vážne, a teda situácia vyžadovala odo mňa zachovať si chladnú hlavu. Vedomý si svojej ťažkej úlohy som však bol presvedčený, že výsledok bude pozitívny. Nijaké životne dôležité orgány, hlavná tepna, bedrová tepna či močovod neboli zasiahnuté. Náboj prešiel cez brušnú dutinu a potom až cez krížovú kosť. Hojne krvácajúci žilový systém pred krížovou kosťou nám narobil veľa starostí. Kvôli zastaveniu krvácania sme ho museli potiahnuť sterilným voskom. Ale náboj sa len obtrel o dôležité orgány, ktorých poškodenie by mohlo spôsobiť smrť, a zdalo sa, že susediace nervové centrum poškodené nebolo. To bolo úplne prekvapujúce. Keďže pacient bol v narkóze, nemohli sme vedieť, či nebol poškodený nervový systém. Presvedčili sme sa o tom, až keď sa začal preberať.“
Kardinál Dziwisz: „Po operácii previezli Svätého Otca na resuscitačnú izbu. Lekári sa obávali infekcie a iných komplikácií. Nasledujúce tri dni boli strašné. Svätý Otec veľmi trpel, zo všetkých strán mal hadičky a bol samá rana Rekonvalescencia však postupovala veľmi rýchlo. Na resuscitačnej izbe zostal do 18.mája.“
Profesor Crucitti povedal novinárom , že deväťmilimetrová strela, ktorá zasiahla pápeža do brucha, prešla neuveriteľnú dráhu. Normálne ide samozrejme priamo, ale v tomto prípade obišla všetky životne dôležité orgány, ako by ju viedla neviditeľná ruka. Prešla len niekoľko milimetrov vedľa hlavnej tepny, ktorej poškodenie znamená istú smrť, minula miechu, močovod, bedrovú tepnu a iné životne dôležité ústrojenstvá. Podľa profesora Cruccitiho a asistujúcich lekárov je zrejmé, že to nemožno vysvetliť prirodzeným spôsobom, ale že sa jedná jednoducho o zázrak. Sám Svätý Otec komentoval tento fakt slovami: „Bol to skutočný zázrak a viem, komu mám byť zaň vďačný. Jedna ruka držala pištoľ, druhá viedla guľku.“ Profesionálny zabijak strieľal zo vzdialenosti troch metrov a mieril do hlavy, do srdca a do brucha. Mieril precízne a bol presvedčený, že svoju obeť zabil.
Kardinál Dziwisz: „Svätý Otec v tom všetkom videl znamenie z neba a my spolu s lekármi zázrak. Bolo jasné, že všetko viedla neviditeľná ruka. Na druhý deň po operácii prijal Svätý Otec Eucharistiu a na ďalší deň už poležiačky s nami koncelebroval svätú omšu. Svätý Otec ani raz nevynechal modlitbu breviára. Pamätám si, že na druhý deň po atentáte, hneď ako sa prebral, jeho prvá otázka znela: „Pomodlili sme sa kompletórium?“ Každý večer sme slávili svätú omšu a po nej sme sa modlili Loretánske litánie.
23. mája lekári vydali komuniké, ktorým oznámili, že chorému už nehrozí nijaké nebezpečenstvo.“
 
 
Použitá literatúra
A. Frossard: Nebojte sa, Vatikán 1982
T. Styczeń SDS, Abp. S. Dziwisz: Modlitba v Getsemani stále trvá, Lublin 2003

 

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86