Väzenie bez mreží a okov

autor: svedectvo

Trinásť rokov som bola mimo Katolíckej cirkvi. V tom čase som bola členkou organizácie Svedkov Jehovových, uväznená vo väzení bez mreží a okov, ako hovorí Kniha Múdrosti (17, 15). To, čo ma tam držalo, bol strach, ktorý som si zmýlila s láskou k Bohu a k jeho prikázaniam. Môj strach podporovali aj časopisy a knihy, ktoré vydáva spoločnosť Strážna veža. Správne napísal pán Tadeusz Kunda, autor výbornej knihy Spór o Boże Imię (Spor o Božie meno), v ktorej obhajuje pravdy katolíckej viery, že periodikum Strážna veža by sa malo skôr nazývať Strašná veža, pretože straší, ba doslova ochromuje myslenie ľudí, ktorí sa zo strachu podriaďujú falošným učiteľom (pozri Mt 24, 23 – 28).

Pochádzam z rodiny, v ktorej vládlo násilie a narušené vzťahy. Od počatia ma sprevádzal strach, pocit neistoty, nedostatok rodičovskej starostlivosti a čistej lásky. Prostredie, v ktorom som vyrastala, bolo patologicky závistlivé a žiarlivé. Nato, aby som mohla prežiť, som sa musela podriadiť. Prežívala som hroznú samotu, pretože som bola závislá na svojich vychovávateľoch, a okrem toho som verila, že sama som si zaslúžila, aby sa ku mne takto zle správali. Trpela som na silnú strachovú neurózu. Moje detstvo bolo plné rán a úderov, hotové peklo...

Zato už od detstva som myslela na Boha a na to, čo sa stane s človekom po smrti. Kládla som si existenciálne otázky. Začala som čítať Sväté písmo už v prvom ročníku základnej školy, hneď ako som sa naučila čítať. Mala som veľké a krásne duchovné túžby, ale nebol pri mne nikto, s kým by som sa mohla rozprávať o svojej vášni pre Božie veci.

Veľmi rada som chodila do kostola a na náboženstvo, ale nedokázala som nadviazať blízky vzťah s Bohom, tešiť sa zo sviatostného života, z priateľstva a lásky iných ľudí. Nikto ma to nenaučil. Keď som v kostole videla modliacich sa ľudí, myslela som si, že môžu byť pri Bohu preto, že sú dobrí. O sebe som si myslela, že som nedobrá a zlá, a preto si to nezasluhujem a nie som toho hodná. Ukrivdené deti vidia svet inak...

Keď som mala 15 rokov, dostala som sa na strednú zdravotnícku školu do Gdyne, kde som študovala za zdravotnú sestru. Chcela som byť dobrá a slúžiť blížnym. Keď som si na jeden dych prečítala Quo vadis od Henryka Sienkiewicza, snívala som o takej silnej viere, akú mali prví kresťania. Chcela som patriť do spoločenstva, ktoré by milovalo Boha a zažívalo prenasledovanie. Začala som sa pozerať na lásku a na život očami tohto románu. Mala som veľa pochybností o pravdách viery a veľa hlbokých rán v srdci aj v duši.

V tom čase som sa zoznámila s chlapcom, ktorý ma odtiahol od nedeľnej svätej omše aj od štúdia. Mal na mňa zlý vplyv. Náš vzťah nebol čistý. Využíval ma, ale ja som to mlčky znášala, pretože som sa naučila takto reagovať v rodnom dome – mlčať a trpieť. Takto som chápala lásku...

Modlila som sa k Bohu, aby mi pomohol. V duši som začula výzvu, aby som išla na spoveď, ale bála som sa, že kňaz ma odsúdi a pred všetkými ma s krikom vyhodí z kostola. Vtedy som ešte nepoznala silu Božieho milosrdenstva a silu sviatosti zmierenia.

Po istom čase ma navštívili... svedkovia Jehovovi. Fascinovala ma ich znalosť Svätého písma, otvorenosť, elegancia a – ako sa mi vtedy zdalo – žičlivosť a ochota rozprávať sa o Bohu a náboženstve. Nechali mi časopisy a neskôr aj knihy, ktoré som mala študovať, medzi inými: Budeš môcť žiť naveky v pozemskom rajiTvoja mladosť – využi ju čo najlepšie. Potrebovala som, aby sa niekto o mňa staral a viedol ma v živote. Zdalo sa mi, že som chytila Boha za nohy, že som konečne stretla ľudí, ktorým záleží na mne a na spáse mojej duše.

Starší bratia urobili pre mňa úžasnú vec, za ktorú som im dodnes vďačná. Keď zistili, že mám chlapca, vzali si ho na vážny, mužský rozhovor a na základe Svätého písma mu vysvetlili hodnotu predmanželskej čistoty, prirodzenej hanblivosti a panenstva. Bola som doslova nadšená. Ďakovala som Bohu za to, že ma vypočul a že mi pomohol, aby som už nemusela znášať obťažovanie a výčitky. „Robíme to preto, lebo si taká príťažlivá, pôvabná a atraktívna,“ hovorieval môj chlapec. Manipuloval mnou pomocou mojej ženskej márnivosti, ktorej podľahne nejedna z nás, hoci v skutočnosti mu išlo iba o egoistické uspokojenie a rozkoš.

Nasledujúce dva roky som študovala Božie slovo v biblickom krúžku a na zhromaždeniach, ktoré sa konali trikrát v týždni. Pridal sa ku mne aj môj chlapec, moja sestra, ktorá videla pozitívne zmeny v našom správaní, jedna kamarátka zo zdravotníckej školy a moja sesternica, ktorá mi neskôr veľmi ublížila.

„Krst“ – znamenie odovzdania sa Jehovovi – som prijala v miestnosti patriacej Kráľovstvu svedkov Jehovových v Rumy. Myslela som si, že to prežijem veľmi duchovne, ale sklamala som sa... Pocítila som v srdci neopísateľnú prázdnotu, ktorá ma sprevádzala odvtedy až do roku 1998, keď som sa po 13 rokoch členstva v spoločnosti Strážna veža vrátila do Katolíckej cirkvi, našej Matky.

Po tzv. krste som mala veľa povinností ako zborová hlásateľka. Pridelili mi územie, na ktorom som hlásala učenie spoločnosti Strážna veža, rozdávala časopisy a verbovala ľudí. Ale moji poslucháči namiesto toho, aby vstúpili do nášho zboru, prijímali Krista a išli na spoveď. Často mi vraveli, že nebudem dlho svedkom Jehovovým, pretože som iná než tí, ktorých poznajú. Ja som však bola presvedčená, že to, čo robím, je správne, a ak sa veci nediali tak, ako som predpokladala, zatvárala som sa do svojho spôsobu zmýšľania, ktorý som si priniesla z detstva: že všetkému som na vine ja a že sa musím viacej snažiť.

V lete som chodievala do rekreačných táborov na vidiek. V organizácii som spoznala mnohých šľachetných ľudí, ktorí mali – podobne ako ja – dobré úmysly, ale aj takých, čo neboli príkladom čností, ale doslova antisvedectvom. Ani medzi členmi spoločnosti nechýbali rozvody, násilie v rodine – obzvlášť psychické – a iné nekresťanské postoje, ako napr. alkoholizmus, na ktorý som bola precitlivená vzhľadom na môj životný príbeh. „Liekom“ na všetky problémy bola návšteva starších bratov, ktorí vinníkov postrašili verejným pokarhaním. Spočívalo v tom, že vinníkov neskôr napomenuli na zhromaždení zboru. Okrem toho sa vyhrážali, že sa zíde trojčlenný súdny výbor, zložený zo starších bratov, ktorí však nemali potrebnú odbornú, morálnu ani duchovnú kompetenciu na to, aby rozhodovali o duchovných záležitostiach a o hriechu, o odpustení alebo neodpustení a o vylúčení z organizácie. Je to veľmi bolestný trest, pretože vylúčený člen nemá právo zhovárať sa s ostatnými bratmi a sestrami, ba nesmie ich ani pozdraviť na ulici... Niektorí ľudia tento trest neznesú a doslova sa zbláznia a upadnú do depresie.

Plynuli roky. Môj chlapec ma požiadal o ruku. Vydieral ma, že ak sa zaňho nevydám, keď budem mať 21 rokov, nech mu to hneď poviem, aby si zariadil život s inou ženou. Prosila som Boha o znamenie, či sa mám vydať alebo nie. Mala som pochybnosti, pretože môj chlapec mal už v minulosti sklony k alkoholizmu, ale odkedy vstúpil k Svedkom Jehovovým, tento problém sa zdanlivo vytratil... Pravda však bola iná, ako som neskôr zistila: stále pil a svoju závislosť predo mnou skrýval.

Bola som DDA – dospelé dieťa alkoholika. Nikdy som nebola na nijakej terapii a bola som príliš sama na také vážne životné rozhodnutie, akým je manželstvo. S rodičmi som nemohla počítať. Ich vzťah bol plný násilia. Na takéto emocionálne vydieranie som mala zareagovať odmietnutím, ale ja som sa zľakla, že zostanem sama. Bála som sa, lebo môj otec bol veľmi agresívny alkoholik a môj snúbenec ma pred ním niekoľkokrát obránil.

V tom čase som pracovala ako zdravotná sestra v Nemocnici infekčných chorôb v Gdansku na neuroinfekčnom oddelení. Žila som v strese, pretože ako jehovistka som nesmela dávať chorým transfúziu krvi, čo neschvaľovali moje kolegyne a dávali mi to aj náležite pocítiť. Necítila som sa v tej situácii dobre, ale nedávala som to najavo. Snažila som sa dobre tváriť v zlej hre. Postupovala som od jedného hriechu k druhému, pričom som sa tvárila, že plním Jehovovu vôľu...

V spoločnosti Svedkov Jehovových nie je svätá omša ani sviatosti! Manželstvo so svedkom Jehovovým je výlučne ľudská zmluva, uzavretá pred úradníkom, a nie pred Bohom! Svadba v sekte nemá nijakú hodnotu a v mojej situácii bola hriechom nečistoty! Ale vtedy som si to neuvedomovala... Vrúcne som sa modlila. Dnes si dokážem predstaviť, ako vrúcne sa za mňa vtedy modlil môj anjel strážca, ako bojoval o moju úbohú dušu, aby som začala vidieť, aby som sa nevydávala za človeka, ktorý mi svojím vydieraním ukázal, že si ma neváži a že nevie počkať dovtedy, kým nebudem pripravená.

Urobila som unáhlené rozhodnutie aj napriek tomu, že Boh odpovedal na moju prosbu a dal mi znamenie. Výstrahou mi malo byť to, že môj snúbenec sa v mojej prítomnosti opil takmer do bezvedomia. Bála som sa... O svojich pochybnostiach som povedala svojej sestre a kamarátke zo zboru. Obidve ma odhovárali od toho, aby som zrušila zasnúbenie, a argumentovali tým, že „on nebude piť, pretože svedkovia Jehovovi nepijú“. Hovorili úplne od veci, pretože môj snúbenec už bol svedkom Jehovovým, a aj napriek tomu sa opíjal. Na vlastnej koži som sa bolestne presvedčila, že svedkovia Jehovovi nie sú krištáľovo čistí, bezhriešni nadľudia, ako všade vyhlasuje brooklynská centrála. Sú to hriešnici s veľkým „H“. Nemá zmysel opúšťať Katolícku cirkev a z morálnych dôvodov prestupovať do iných náboženských spoločností, ako som to urobila ja v nádeji na lepší a šťastnejší rodinný život. Je to ilúzia... Všade sú dobrí aj zlí ľudia.

Nastal deň môjho civilného sobáša. Myslela som si, že si plním manželskú povinnosť, a pritom som sa dopúšťala ťažkého hriechu a urážala som Boha. Na druhý deň po svadbe som bola bez „manžela“, ktorý tvrdil, že bolo príliš horúco a že sa veľa najedol. Avšak pravdou bolo, že to prehnal s alkoholom...

Spadlo na mňa to, čoho som sa bála... Dráma z detstva sa zopakovala. Ten istý príbeh sa točil dokola. Žila som v pekle. „Manžel“ sa opíjal potajomky, aby som to nevedela, a potom býval agresívny a dotieravý. Veľmi som sa ho bála. Využívala som pomoc krízového strediska, polície a prokuratúry, aby som zastavila násilie. Bil ma a unášal mi dieťa... Prosila som o pomoc aj starších bratov, ale oni mi neverili. A na dôvažok mi „manžel“ dal pocítiť, že v jeho živote je iná žena...

Klebety sa šírili po celom zbore. Všetci všetko vedeli, iba ja som nič netušila... Starší bratia sa porozprávali so zaľúbencami (s mojím „manželom“ a spomenutou ženou, ktorí všetko popreli) a prišli mi oznámiť, že ak ich neprestanem falošne obviňovať, vylúčia ma z organizácie, čo by pre mňa znamenalo úplnú izoláciu od členov spoločnosti. Bol to hrozný, ochromujúci zážitok... Úplne ma to zlomilo. Napadlo mi, že som uviazla v bahne, na úplnom dne. Keď odišli, padla som na kolená a po prvý raz po 13 rokoch som začala volať na pomoc Ježiša Krista. Svedkovia Jehovovi to prísne zakazujú a odsudzujú, pretože neveria v božstvo Ježiša Krista, ktorého považujú za nižšie „postaveného“ od Boha Otca. Podľa nich sa smieme modliť iba k Bohu Otcovi, ktorého nazývajú Jehova.

Otázky týkajúce sa Božieho mena a božstva Ježiša Krista veľmi presne vysvetľuje pán Tadeusz Kunda v knihe, ktorú som uviedla na začiatku svojho svedectva. Modliť sa k Ježišovi Kristovi je podľa svedkov Jehovových modlo-služba. Modlitba k Ježišovi Kristovi má však veľmi silný biblický základ, ktorý som predtým poznala: napr. Skutky apoštolov (7, 59), modlitba svätého Štefana: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“, modlitba slepca Bartimeja: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“, Zjavenie 
(22, 20),   Lukáš (23, 42). Z celého srdca som spievala spolu s Matejom Szcześniakom: „Ježiš Kristus je môj Pán, aleluja!“...

Po istom čase ma tí istí starší bratia navštívili, aby ma informovali, že môj manžel napísal zboru list, v ktorom uvádza, že sa chce rozviesť a oženiť sa s jehovistkou. Starší bratia mi povedali, že ich prijmú späť do spoločenstva (predtým ich totiž vylúčili za cudzoložstvo), ak zlegalizujú svoj vzťah a prejavia ľútosť pred zhromaždením starších. Neverila som vlastným ušiam! Tí istí svedkovia Jehovovi, ktorí mi ako neoperenej puberťáčke nahovárali, že u nich nie sú rozvody, mi teraz hovoria, že prijmú k sebe verejných cudzoložníkov, ba dokonca žiadajú, aby svoj vzťah zlegalizovali. Toto už bolo priveľa. Rozhodla som sa, že už nechcem byť jehovistkou. Môj bývalý manžel bol kedysi priekopník a pomocný služobník, čiže nie hocikto v jehovistickej štruktúre. Bolo jasné, že nemám šancu.

Po siedmich rokoch sme sa konečne rozviedli. Môj „manžel“ si vzal jehovistku, ktorá ma odrádzala od zámeru zrušiť zásnuby... Moja sestra ma spočiatku podporovala, ale keď som jej povedala, že odchádzam z organizácie, pretože je nečistá, toleruje alkoholizmus a nemorálnosť, odsúdila ma a prerušila som mnou styky. Priatelí sa s mojím „manželom“ a jeho druhou ženou, ktorá je tiež rozvedená. Podobne zareagoval aj môj švagor – stratila som rodinu...

Svedkovia Jehovovi mi vzali dobrú povesť aj dobré meno, keď na svojom zhromaždení vyhlásili, že som odpadlíčka, ktorá poškvrnila čistú úctu k Jehovovi. Exkomunikovali ma. Neraz ma falošne osočovali a ohovárali...

Je ešte jeden bolestný fakt, ktorý som zatiaľ nespomenula... Môj „manžel“ využil pri súde môj zlý zdravotný stav, hmotnú núdzu a opustenosť od najbližších a odobral mi päťročného synčeka, ktorý má dnes 18 rokov. Dlhé roky sme boli od seba izolovaní. Bojovala som oňho na súde, ale nevyhoveli mojej žiadosti. Uložili mi výživné, ktoré som platila zo svojho platu zdravotnej sestry. Pracovala som v detskej chirurgickej ambulancii, ale so svojím synčekom som sa nemohla stretávať...

Ako šestnásťročný sa môj syn vzbúril a odmietol chodiť na zhromaždenia svedkov Jehovových, k čomu ho nútil jeho otec. Za trest ho otec tyranizoval a držal v domácom väzení. Keď som sa to dozvedela, informovala som bývalého manžela o tom, že požiadam súd, aby mu obmedzil rodičovskú starostlivosť a aby ustanovil kurátora nad synom, pretože dochádza k zneužitiu rodičovskej moci. Zaúčinkovalo to.

Po odchode od Svedkov Jehovových som začal hľadať pravdivé náboženstvo, ale po takom silnom vymývaní mozgov som mala v hlave riadnu metelicu. Už som nevedela, v čo mám veriť a v čo nie. Koncom roka 1998 som prežila veľkú lásku k mužovi, ktorý je katolík a miništroval v kostole. Modlil sa za mňa a pomáhal mi dostať sa von zo sekty. Pod vplyvom tohto hlbokého citu som sa zamilovala aj do všetkého, čo sa spájalo s Katolíckou cirkvou. Otvorila som sa...

Jedného dňa som si prečítala knihu W służbie Bożego Miłosierdzia o svätej Faustíne Kowalskej a o obraze milosrdného Ježiša. V duši som začula hlas, ktorý plynul z môjho srdca a doslova mi dunel v ušiach: „Choď do kostola Panny Márie, vyspovedaj sa a prijmi Eucharistiu.“ Počula som ho veľakrát... Nakoniec som v meste, v ktorom som žila, našla spomenutý kostol. Keď som doň vošla, na pravej strane som uvidela veľký obraz, na ktorom bol namaľovaný Kristus v bielom rúchu, pričom z jeho srdca vychádzali lúče. Pocítila som, že postava na obraze ma k sebe priťahuje nadľudskou silou. Priťahuje ma ako magnet... Prečítala som si nápis umiestnený pod obrazom: „Poľsko osobitne milujem. Z neho vyjde iskra, ktorá pripraví svet na môj druhý príchod.“ Počúvla som vnútorný hlas, vyspovedala som sa a prvý raz po trinástich rokoch som sa plne zúčastnila na svätej omši. Odvtedy žijem v stave posväcujúcej milosti a aktívne sa zúčastňujem na živote Cirkvi...

Pochopila som veľa vecí... Dokážem si predstaviť, čo cíti Ježiš, keď ho my hriešnici odháňame a svojimi skutkami a rozhodnutiami raníme jeho srdce. Je možné zlomiť srdce žene, mužovi, dieťaťu... a aj Bohu...

Takisto som pochopila, že v skutočnosti som nikdy nebola vydatá, pretože svadba v sekte nie je manželstvom. Neuzavrela som sviatostné manželstvo, takže podľa kánonického práva som slobodná – hriešna cudzoložnica...

Hlboko dúfam, že svätá Rita, stigmatička a patrónka v ťažkých a beznádejných situáciách, mi vyprosí uzdravenie rán môjho srdca, ako aj srdca môjho syna. Dnes má voči mne ešte mnohé predsudky, ale ja verím, že sa to zmení. Všetkých ľudí dobrej vôle prosím o modlitbu za môjho syna Jakuba, aby mu Boh daroval svoju milosť – zatiaľ neprijal ani krst, ani sväté prijímanie, ani birmovku...

Už 14 rokov sa modlím za obrátenie všetkých svedkov Jehovových a dávam na tento úmysel slúžiť sväté omše. Takisto prosím o modlitbovú a duchovnú pomoc klauzúrne kláštory v Poľsku aj v zahraničí.

Moje veľké duchovné túžby sa naplnili. Boh mi daroval vieru ako prvým kresťanom a patrím do spoločenstva veriacich ľudí, ktorí v spojení s Kristom znášajú na celom svete prenasledovanie.

Silvia

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86