Bola som čarodejnica

autor: Mirosław Rucki

Hľadel som do očí krásnej ženy a nemohol som uveriť, že ešte pred pár rokmi bola čarodejnicou, vyslovujúcou účinné zaklínania, v dôsledku ktorých mohol niekto ochorieť alebo zlomiť si nohu.

Nemám televízor a nepozerám seriály, preto mi meno známej herečky Patrície Hurlakovej nič nehovorilo. Avšak prešli mnou zimomriavky, keď som si pomyslel, koľko divákov v Poľsku populárnych seriálov Blondínka alebo Klan si neuvedomovalo, že v nich hrá skutočná čarodejnica.

Detstvo

Patrícia bola od detstva presvedčená, že je z rodu čarodejníc. V jej živote sa diali divné veci, na ktoré však bola taká navyknutá, že až po nejakom čase, keď si všimla, že iní také čosi neprežívajú, pochopila, že má nadprirodzené schopnosti. Patrícia dnes vie, že to bol druh démonického trápenia, ale v detstve to brala ako niečo prirodzené. Napríklad, keď mala šesť rokov, jej postieľka bola asi tridsať centimetrov od postele rodičov – ale v noci nemohla smerom k nim ani ruku vystrieť, lebo „čosi“ ju chytalo za ruku. Podobných divných javov bolo mnoho; často ich sprevádzal strach a obavy, ale rástol aj pocit neobyčajnej moci nad okolitým svetom.

V ranom detstve mala Patrícia – paradoxne – veľmi hlboký zmysel pre posvätno (sacrum). Hoci jej rodičia neboli praktizujúcimi katolíkmi, rada chodila na hodiny náboženstva, ktoré vtedy boli v miestnosti pri kostole. Obvykle prichádzala skôr a sedela v kostole, pričom sa tešila z Ježišovej prítomnosti. Radikálna zmena nastala čoskoro po prvom svätom prijímaní, keď prvý raz siahla po amu letoch. Sväté písmo vystríha: „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2 Tim 2, 12 – 13). Avšak malé dievča nevedelo, že Ježišovi zatvára cestu do svojho srdca a otvára sa na najhoršie osobné zlo. Nenašiel sa nik, kto by Patríciu vystríhal...

Zlý duch má overenú stratégiu: zastrašuje a vzbudzuje nepokoj, potom podsúva magický prostriedok, ktorý na chvíľu prináša úľavu, ale následne čoraz viac zotročuje. Presne to sa dialo v živote malej Patrície. Do rúk sa jej dostal časopis, ktorý odporúčal amulety – zdanlivo ako hračku, ako vystrihovačku, ale cez túto hračku malé srdce nasledovalo ducha klamstva. Amulety a čary ju priťahovali. Patrícia si začala písať s vešticou a po nejakom čase od nej dostala knihu so zaklínadlami a kliatbami. Rodičia v tom nevideli nič zlé až do chvíle, keď to psychické možnosti dievčatka už nemohli zvládnuť. Vystrašené hovorilo mame o amuletoch a o tom, že v dome sa začínajú hýbať steny a stávajú sa mäkkými, akoby boli z vaty. Mama zareagovala veľmi rázne: všetky amulety vyhodila a prikázala jej prerušiť kontakty s vešticami. Asi pol roka bol potom zdanlivý pokoj. Žiaľ, problémom neboli amulety samé osebe – boli len jedným z prvkov, ktorými diabol opanovával Patríciu. Chýbala predovšetkým modlitba. A navyše dievčatko pokračovalo v čítaní horoskopov, čím vstupovalo čoraz hlbšie do sveta nadprirodzených javov. Patrícia priznáva, že horoskopy sa nie vždy vyplnili, najmä preto, že neraz ich píšu ľudia, ktorí nie sú prepojení s mágiou či astrológiou, ale samotné ich čítanie človeka otvára na pôsobenie zlého ducha. Vtedy si to neuvedomovala a opäť nebolo človeka, ktorý by ju vystríhal pred nebezpečenstvom. Nik nezameral jej pozornosť na Božie prikázanie: „Nesmiete veštiť, ani vykladať!“ (Lv 19, 26). Patrícia začala postupne veštiť z kariet a dokonca vyrábať magické predmety, ktoré odpovedali na jej otázky. Keďže odpovede súhlasili s realitou, vytvárali v nej pocit moci nad svetom.

Perfídne klamstvo

Patrícia vtedy ešte nevedela, že diabol nepozná budúcnosť. Tú pozná len Boh. Diabol preto využíva všetky klamné inteligentné fígle, psychoanalýzu a svoju moc nad ľuďmi, ktorí sú mu otvorení, aby vytvoril ilúziu, že pozná budúcnosť. Niektorí ľudia vedome siahajú po veštbách, niekedy dokonca aj vtedy, keď vedia, že sú od diabla, lebo tak veľmi chcú poznať budúcnosť. Ale diabol im nemôže v ničom pomôcť, môže ich len zviesť, oklamať a vytvárať ilúzie.

Patrícia sa nechala oklamať práve takto. Diabol jej dával pocit výnimočnosti, povýšenosti a moci – teda všetko, po čom túži dievča, ktorej spolužiačka (ako sa zdá, krajšia ako ona) sa zamilovala do toho istého chlapca ako ona. Vo svojej knihe Nawrócona wiedźma (Obrátená čarodejnica, Siedlce 2013, str. 60) Patrícia priznáva: „Osobitne príťažlivé bolo pre mňa sledovanie dôsledkov mojich čarov. Zdalo sa mi, že môžem tvoriť skutočnosť a že pre mňa nie je nič nemožné. Takýto pocit veľkosti dáva krídla. Preto som sa do toho zaplietala čoraz viac, zdokonaľovala som svoje kliatby aj veštby, no nemala som ani potuchy, že robím zle.“

Ale, žiaľ, za všetko sa platí. Diabol sa hlásil o svoje a problémy narastali. Zdanlivo všetko prebiehalo krásne a šťastne: Patrícia skončila niekoľko škôl, hrala v niekoľkých obľúbených seriáloch, režírovala vlastný film, mala peniaze, poznala sa s ľuďmi v umení, kultúre aj podnikaní, mala vzťahy s príťažlivými mužmi. Ale nemala pocit naplnenia ani radosť, len strašnú temnotu v srdci, prázdnotu a hlboké, bolestné rany, spôsobené ťažkými hriechmi. Najhoršie však bolo, že Patrícia nedokázala vidieť, že prameňom jej problémov je práve hriech – diabol je účinne zatváral oči pred pravdou. A to až do takého stupňa, že keď raz zatúžila vojsť do kostola, nemohla nájsť vchod. Niekoľko krát obišla celú budovu dookola, ale všade videla len steny bez dverí. Patrícia sa dodnes v duchu usmieva, keď prechádza okolo toho kostola a vidí veľkú, dokorán otvorenú bránu...

Ale vtedy jej do smiechu nebolo. Mučili je nepredstaviteľné mory a strach. Nemohla pokojne zaspať, musela si nechať zasvietenú lampu. Celý čas ju napĺňali strach, hnev, smútok a podobne. Keď išla do svojho bytu po dlhých, úzkych schodoch, neraz na ňu útočil akýsi veľký vták, či skôr človek-vták. Démoni k nej prichádzali v spánku aj v bdelom stave; niekedy cítila na končatinách čiesi ruky, ktoré ju chytali, no nemohla sa im brániť. Tie zážitky sú ťažko opísateľné a Patrícia by ich za nič na svete nechcela znova prežívať. Vtedy jej však nik nepovedal, že príčinou toho všetkého je vzdialenie sa od Boha a angažovanie sa v mágii.

Prelud moci

Patrícia dostala od istého človeka knihu za zaklínadlami, ktoré boli skutočne účinné. Dievča spočiatku ani veľmi neverilo, že to má silu, ale tá kniha je vždy spadla z poličky, keď sa niečo dialo, a otvorila sa práve na takom zaklínadle, ktoré sa mohlo zísť. Démon mal k Patrícii voľný prístup a mohol si robiť, čo len chcel – určite vyvolával aj tie situácie, v ktorých siahala po zaklínadlách. Hoci Patrícia knihu mnohokrát vyhodila, nevysvetliteľne sa v jej byte vždy znovu objavila. Príbeh s knihou sa skončil až potom, čo ju stranu za stranou potrhali na kúsky...

Niekedy za Patríciou prichádzajú mladí ľudia a hovoria jej: „To sa mi páči, aj ja by som chcel čarovať.“ Ale v tom nie je vôbec nič na páčenie sa! Démon sa dožaduje zaplatenia dlhu a robí to obludným spôsobom. Oslobodenie spod jeho vplyvu je dlhé a bolestné. Jedinou bytosťou, ktorej ciele sa ako dôsledok čarov dosahujú, je zlý duch! A ten nám nikdy nedá to, čo skutočne chceme. Namiesto toho je čarodejník oklamaný a opantávaný. Keď Patrícia hľadala oslobodenie, obrátila sa dokonca na istého kňaza, ktorý, žiaľ, nemal plné poznanie a namiesto toho, aby ju poslal k exorcistovi alebo jej prinajmenšom prikázal skončiť s démonickými praktikami, dal jej nejaké sväteniny, ktoré ju mali chrániť, a odporučil jej v ťažkých chvíľach volať na Ježiša.

Duchovný boj

Boh však dal Patrícii šancu na návrat. Postavil jej do cesty ďalšieho kňaza, ktorý sa jej opýtal na sviatosti a odporučil jej spoveď. Po rokoch obchádzania spovednice zďaleka pristúpila k sviatosti zmierenia. Výsledkom spovede bolo to, že keď sa Patrícia vrátila domov, kde žila s mužom, ktorý s ňou podvádzal svoju ženu, pocítila, že čosi nie je v poriadku. Okamžite sa rozhodla vzťah skončiť a odsťahovala sa.

Žiaľ, nepodarilo sa jej prelomiť odpor a agresiu voči Cirkvi a voči veriacim ľuďom, ktoré v nej diabol dlhé roky pestoval. Nestarala sa o trvalý sviatostný život. Preto – aj keď démonické útoky slabli – zlý duch, pevne usídlený v jej srdci, pokračoval vo svojom pôsobení. Prejavovalo sa to tak, že keď pri príležitosti nejakej slávnosti bola v kostole, začala sa zo všetkého nahlas vysmievať, dávala najavo zlosť a nudu, dokonca rozprávala nemravné vtipy. Necítila sa pritom dobre, preto siahla po modlitbe. Bola ňou Korunka k Božiemu milosrdenstvu.

Využijúc jej nedostatok rozoznávania diabol sa ešte raz pokúsil úplne ju zotročiť, keď zaranžoval telefonický rozhovor s pseudoexorcistom, ktorý jej povedal, že pri predchádzajúcom vtelení zahynula vo Varšavskom povstaní, keď mala dvanásť rokov. Zlý duch zneužil citový zväzok Patrície s Varšavou a jej dejinami, zvlášť so spomínaným povstaním, aby ju pritiahol k falošnej filozofii New Age, ktorá hlása klamstvo o reinkarnácii. Patrícia vtedy nevedela, že v Katolíckej cirkvi môže byť exorcistom len kňaz, a to menovaný jeho biskupom, a že laickí „exorcisti“ sú obvykle psychotronici, bioenergoterapeuti alebo špiritisti, ktorým sa zdá, že majú moc nad zlými duchmi. Ten človek sa ju pokúsil zmanipulovať, aby nad ňou získal kontrolu a dostal sa k jej peniazom. Patrícii odporúčal vyhýbať sa kňazom a strašil ju, že ak sa okrem neho bude nad ňou niekto modliť, taká modlitba ju zabije.

Návrat k Otcovi

Po nejakom čase bola Patrícia v Krakove a o 15:00 vošla s priateľom do Mariánskeho kostola, aby sa pomodlili Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Spomína na to takto: „Keď som si s Martinom sadla do lavice, akási neviditeľná sila ma priťahovala k spovednici. Počula som, ako ma ktosi volá po mene: ‚Patrícia, choď!‘ Povedala som si: ‚Nie, neviem, ako to mám urobiť‘ a sedela som ďalej. Po chvíli som pocítila, akoby ma niekto ťahal za bundu pri krku a opakoval: ‚Veď poď!‘ Ten vnútorný hlas bol taký intenzívny, že napriek obavám a strachu som prišla k spovednici a povedala som kňazovi, čo tam sedel: ‚Neviem, po čo som tu prišla.‘ Na moje veľké prekvapenie som ako odpoveď počula: ‚Ale ja viem.‘ Prvý raz som sa cítila úprimne milovaná. Došlo mi, že svojimi hriechmi som zraňovala Ježiša, ale on namiesto toho, aby ma potrestal, na mňa trpezlivo čakal“ (Nawrócona wiedźma, str. 82).

Bol to skutočný prelom v živote mladej čarodejnice, zotročenej diablom. Patrícia zakúsila takú veľkú lásku a takú plnosť pokoja, ako nikdy predtým. Cítila sa podvedená diablom, ktorý napĺňal jej život strachom a smútkom, pričom vytváral dojem, že nič iné neexistuje. Čakala ju ešte dlhá a ťažká cesta cez exorcizmy a modlitby za oslobodenie, ale vedela, že niet inej cesty. Táto útla, jemná, mladá žena tak veľmi nechcela znovu pustiť do svojho života zlého ducha, že odvtedy okrem jednej výnimky neprestajne žije v posväcujúcej milosti. Dennodenne sa za ňu modlia rehoľné sestry, ktoré ju obklopujú modlitbou ako štítom. V takom boji diabol nemá nijakú šancu.

Patrícia všetko zanechala a celým srdcom sa oddala službe Kristovi. Dôveruje mu ako malé dieťa, ktoré vie, že milujúci otecko mu zabezpečí všetko, čo je najlepšie. Mnohí z nás nemajú v sebe takú dôveru; zvykli sme si veriť v to, čo vidíme a čoho sa môžeme dotknúť, a zdá sa nám, že o všetko sa musíme postarať sami. No zatiaľ sme ako nemluvňatá, mnohé veci nevidíme. Na mnohé iné nemáme vplyv, ale dobrý Boh sa o nás stará a dáva nám všetko, čo potrebujeme. Patrícia sa často stretáva s mladými ľuďmi, aby im svedčila o nekonečnej Božej láske a milosrdenstve. Každého povzbudzuje k deleniu sa pokladom viery a k napomínaniu hriešnikov s láskou. Jej cesta ku Kristovi bola dlhá a bolestná okrem iného aj preto, že nik jej rovno nepovedal: „Patrícia, robíš zle! Páchaš hriech, keď brániš Bohu, aby vstúpil do tvojho života.“ Nik je neodporučil zotrvávanie v posväcujúcej milosti a prijímanie sviatostí. Až keď sa v jej živote stala tragédia, obrátila sa k Bohu. Ale keby jej dobroprajní veriaci ľudia skôr pomohli pochopiť, ako veľmi hreší čarovaním, mnohým zlým veciam sa mohla vyhnúť.

Preto sa nebojme ohlasovať Krista každému, ale osobitne tým, ktorí zotrvávajú v ťažkých hriechoch. Nebojme sa výsmechu alebo odmietnutia – ak napomíname priateľsky, z láskou, nikomu neubližujeme. Prorok Ezechiel dostal od Boha jasné poslanie, ktoré zaväzuje nás všetkých: „Ak poviem bezbožnému: Bezbožný, zomrieš, a ty mu nebudeš dohovárať, aby sa odvrátil od svojej cesty, on, bezbožný, zomrie pre svoju neprávosť, ale teba budem brať na zodpovednosť za jeho krv. Ak však napomenieš bezbožného, aby sa odvrátil od svojich ciest, a on sa neodvráti od svojej cesty, zomrie pre svoju neprávosť, ale ty si život zachrániš... Ako žijem, hovorí Pán, Boh, nechcem smrť bezbožného, ale aby sa bezbožný odvrátil od svojej cesty a žil“ (Ez 33, 8 – 11). Ponesieme zodpovednosť za každého hriešnika, ktorého sme z lenivosti, pohodlnosti alebo zo strachu nenapomenuli, ktorému sme neukázali cestu k spáse a ktorého sme nepriviedli ku Kristovi, ktorý nás miluje ako nik iný.

Na základe rozhovoru s Patríciou
Hurlakovou spracoval Mirosław Rucki

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86