Žijem, aby som stretol Ježiša

autor: Małgorzata Radomska

Život je veľmi krátky, preto sa neoplatí strácať čas tým, čo nie je láska...

Alberto Micchelotti a Carlo Grisolia. V lete 1980 má Alberto 22 rokov a Carlo 20. Obaja pochádzajú z okolia Janova, ktorým v tom čase zmietajú spoločenské rozdiely, kriminalita a narkománia. Podobne ako všetci mladí ľudia aj oni hľadajú šťastie a lásku. Prežívajú samotu, neistotu, pocit vlastnej slabosti... Jedného dňa však odhaľujú tajomstvo, ktoré im všetko vyriešilo: život podľa evanjelia.

Základ

Alberto začul jedného dňa veľmi výrazne vnútorný hlas, ktorý mu vravel: „Je pred tebou veľa zrkadiel. Ak sa v nich budeš naďalej obzerať, stratíš čas. Rozbi ich!“ Mládenec neváhal a rozhodol sa pripojiť ku skupine mladých, ktorí chceli budovať civilizáciu lásky. Tu sa stretávajú životné cesty Alberta a Carla.

Stavba musí mať vždy správny zá-klad. Ježiš hovorí: „Čo ma oslovujete: ,Pane, Pane,‘ keď nerobíte, čo hovorím?“ A vysvetľuje: „Ukážem vám, komu sa podobá každý, kto prichádza ku mne, počúva moje slová a uskutočňuje ich. Podobá sa človekovi, ktorý staval dom. Hlboko kopal a základy položil na skalu. Keď potom prišla povodeň, na dom narazila voda, no nemohla ním pohnúť, lebo bol dobre postavený“ (Lk 6, 46 – 48).

Alberto a Carlo vstupujú do fascinujúceho dobrodružstva: svoju každodennosť začínajú prežívať podľa Božích prikázaní a zákona evanjelia: „Milujte sa navzájom“; „odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu“; „milujte nepriateľov“; „robte iným to, čo chcete, aby iní robili vám“; „dávajte a dajú vám“; „blahoslavení čistého srdca“... Večer sa stretávajú s priateľmi pri ohnisku a rozprávajú si svoje zážitky. Predbiehajú sa v živote podľa evanjelia. Láska im prináša radosť a robí ju úplnou.

Carlo je spočiatku zatvorený. V listoch z tohto obdobia vyznáva: „Uisťujem ťa o tom, že som sa nevenoval ničomu, naozaj ničomu inému okrem seba samého... Ustavične sa zatváram do seba aj so svojimi problémami, ktoré na mňa denne útočia. Nedokážem sa otvoriť...“ Ale postupne láska, ktorú uvádzal do života, zvíťazila nad všetkým. Carlo sa necháva premieňať. Božie slovo hovorí: „Vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov.“ Toto je cesta vedúca k slobode.

Láska oslobodzuje Carla od seba samého, pomáha mu vidieť potreby iných a byť pre nich darom. Mládenec otvára krídla, je iniciátorom rôznych podujatí: s priateľmi pripravuje balíky pre tých, čo nemajú nič alebo nikoho; veľa času trávia v domove dôchodcov; venujú sa deťom z ulice. Zapája sa do života farnosti: pripravuje poklony Najsvätejšej sviatosti, píše muzikály...

V liste bratrancovi píše: „Keď myslím na seba, na to, aký som egoista, bojko, lenivec a márnivec, mám pocit, že nie som schopný urobiť ani len krok... ale náš život sa môže zmeniť – môžeme milovať... Keď budeš skľúčený a nebudeš sa vedieť usmievať, z celej sily miluj, miluj, miluj...“

Skutky lásky

Carlo a Alberto boli v  každodennom živote veľmi tvoriví. Ich fantázia nepremeškala nijakú príležitosť, pobádala ich vyjsť k druhému človeku, zabudnúť na seba a slúžiť.

Takých situácii bolo veľa: prítomnosť, dobré slovo, úsmev, útecha, konkrétna pomoc, almužna. Tieto malé skutky lásky rozširujú srdce, robia ho schopným obetovať sa za druhých.

Roberto, Carlov kamarát, spomína: „Jedného dňa vybuchla plynová nádoba v budove, ktorá susedila s jeho domom. Stalo sa to v auguste, keď boli obyvatelia domu na dovolenke. Vznikol požiar, ale požiarnici ešte nestihli prísť. Spolu s Carlom sme vybehli po schodoch a uhasili sme oheň v zasiahnutom dome. Len čo sme skončili, Carlo odtiaľ rýchlo odišiel. Nepodarilo sa mi ho zadržať, aby počkal na požiarnikov a novinárov a zožal zaslúžený potlesk. Urobili sme skvelý skutok, a on si len tak odišiel! Nechápal som ho. Neskôr mi to vysvetlil: ,Dôležité bolo urobiť to, a nie ukázať sa v novinách...‘“

Ich láska bola nákazlivá. Dotýkala sa aj iných, takže chceli spoznať tajomstvo, ktoré chlapcov takto premenilo. Orietta, Albertovo dievča, spomína, že keď začali spolu chodiť, mládenec nevyhľadával momenty, aby boli sami. „Snažil sa spolu s inými, zvlášť so mnou, žiť kresťanstvo, ktoré tak veľmi miloval.“ Nestrácali čas. Často sa stávalo, že celé popoludnia strávili v hospici, so starými ľuďmi alebo s istým dievčaťom, ktoré trpelo na depresiu a potrebovalo láskavú pozornosť. Alberto poznal recept na krásny vzťah. Vedel, že opravdivá láska nerobí zo zaľúbených egoistov, sústredených iba na seba a na svoj vzťah, ale pobáda ich odovzdávať plody svojej lásky – silu, radosť, nadšenie a pokoj – ďalej.

Výstup na vrchol

Vytvárať takýto vzťah nebolo ľahké. Aj oni, podobne ako všetci chlapci, museli vybojovať nejeden vnútorný zápas o čistotu. V tomto boji sa Carlo a Alberto navzájom povzbudzovali. Nik z nich nebeží do cieľa sám, neberúc ohľad na druhého, ale navzájom si pomáhajú vo chvíľach slabostí a skúšok.

Alberto píše v jednom liste Carlovi: „Myslím na Teba, na Tvoje ťažkosti pri prežívaní čistoty. Srdcom vnímam ťažký čas, ktorý práve prežívaš... Ježiš mi opakuje, že sa nesmieme zastaviť: milovať, milovať všetkých, otvoriť si srdce a vyslobodiť z neho opravdivú lásku, ktorá sa rodí z utrpenia. Viem o svojich aj Tvojich slabostiach, poznám ich. Možno práve dnes prichádza pokušenie vzdať sa, ale Ježiš prosí mňa a aj Teba, aby sme ďalej milovali.“

Aj teraz láska zvíťazila nad všetkým. Ona má moc premôcť slabosti a pokušenia, vracia čistotu a dáva jej hlboký zmysel. A tých, čo milujú, robí radikálnymi, pretože láska nepozná kompromisy. Alberto vyznáva: „Pred niekoľkými dňami mi isté dievča jasne naznačilo, že keby som chcel, mohol by som ju mať. Nie! V takejto chvíli chápeš svoju slobodu, ktorú nikto nepozná. Carlo, pomáhaj mi, aby som si vždy zachoval slobodu a žil v nej...“  

Na sto percent

Jedného dňa otec Mario, ktorý sa o chlapcov duchovne staral, pocíti v srdci Božie pozvanie adresované Albertovi. Hovorí mu o prameni, z ktorého vyviera životný štýl, k akému chlapcov vedie. Je to hnutie Focolare. Alberto takmer okamžite vchádza do hĺbky tejto spirituality. Na prvom kongrese mladých, na ktorom sa zúčastnil, zisťuje: „Začínam chápať, že život je proces ustavičného obrátenia, že je to rozhodnutie pre Ježiša na sto percent. Cítim, že Ježiš ma prosí, aby som sa radikálne zmenil predovšetkým v dvoch veciach: v prežívaní čistoty a v prijímaní Ježiša v každom utrpení, aké ma postretne... Je to krásne, keď vnímaš, že musíš zmeniť svoj postoj v mnohých oblastiach. Doma, s priateľmi, so svojím dievčaťom už nie si Albertom, ale Ježišom. Buď dávaš iným Boha, alebo to radšej všetko nechaj... Ježiš ma povolal tak, ako to zvykne robievať – bezo zvyšku.“

Alberto neostáva iba pri slovách, ale žije podľa toho, čo spoznal... Raz večer sa so svojím objavom zdôveruje Oriette, ktorá na to spomína takto: „Povedal mi: ,Pochopil som, že napriek tomu, že ťa veľmi milujem, teraz nemôžeme byť spolu. Cítim, že musím byť slobodný, aby som lepšie pochopil, čo Boh odo mňa chce. Chcem byť celý pre Boha. Chápeš?‘ Povedal mi to presne takto... Hoci som vnímala hĺbku toho, čo mi povedal, nedokázala som celým srdcom prijať to, o čo ma požiadal, aj keď som necítila, že by ma miloval menej.“ Po istom čase však prišlo svetlo. Na jednom stretnutí mladých Igino Giordani, spisovateľ a politik, vytiahol vreckovku a povedal: „Ak ma poprosíš o túto vreckovku a ja ti ju dám, ale stále ju budem držať za jeden roh, neposlúži ani tebe, ani mne. K Bohu sa takto nesprávajte: Dajte mu celý svoj život.“ Orietta pochopila žriedlo Albertovho rozhodnutia a našla v ňom dôkaz najväčšej lásky.

Šprint

Odvtedy akoby Alberto zrýchlil svoj beh a strháva za sebou aj Carla. Na sto percent sa venujú chudobným, odvrhnutým, narkomanom a prisťahovalcom. Robia to z lásky k opustenému Ježišovi, ktorého si zvolili za svoje všetko. On ich priťahuje, je základom ich priateľstva a vzťahu k iným ľuďom, k blížnym, v ktorých sa skrýva jeho tvár.

O tomto rozhodnutí napísal Carlo svojmu kamarátovi: „Pochop, že všetko je súčasťou ,veľkého dobrodružstva‘, pretože Ježiš je Tvojím priateľom. Áno, priateľom, ktorý ťa nikdy nesklame. Otvoria sa Ti oči a všetko uvidíš novým spôsobom – budeš sa pozerať cez okuliare lásky a bude sa Ti zdať, že celý svet spolu s nami oslavuje Boha. Ale nezabúdaj: Láska nie je iba radosťou, veselosťou, krásou a pokojom. Je tiež bolesťou, utrpením, nepochopením, zmätkom, mrakom, ,temnou nocou‘. Láska je tiež ukrižovaný a opustený Ježiš. Ježiš nás v tejto ére ,civilizácie lásky‘, ktorá sa začína, prosí, aby sme si ho vybrali ukrižovaného a opusteného, pretože on je jediný a absolútny ,kľúč‘, ktorý otvára všetky dvere a ktorý každému človeku a celému ľudstvu dáva odpoveď na každé ,prečo?‘...

Musíš veriť... Nečakaj, nestrácaj čas. Ktovie, koľko ľudí, koľko bratov čaká na to, aby skrze Teba našli Boha.“

Keď si vybrali opusteného Ježiša, všetko sa dostalo do iného svetla... Toto rozhodnutie dáva silu milovať v najťažších podmienkach, dokonca aj vtedy, keď sa to zdá nemožné. Alberto píše svojmu kamarátovi Brunovi, ktorý si vykonáva vojenskú službu, na ktorej nie je ľahké žiť podľa kresťanských hodnôt: „Nič neočakávaj od iných, všetkých miluj, miluj ako prvý, buď ,služobníkom‘ a nájdeš radosť a úprimné priateľstvo zo strany druhých... Láska v armáde sa mi zdá nádherná. Boh naozaj chce, aby si bol horčičným semienkom, ktoré, hoci je najmenšie zo všetkých, neskôr zatieni celý les. Hovorím Ti to priamo zo srdca: Miluj všetkých, miluj ako prvý!“

Kotva

Hrdinská láska k iným by nebola možná bez osobného stretnutia s Ježišom, bez pevného zakotvenia vo sviatostiach a v každodennej Eucharistii.

„Jedného dňa,“ rozpráva otec Mario, „po 22. hodine zazvonil domáci telefón. Bol to on. Povedal mi: ,Otče, to som ja, Alberto. Mohol by si mi ešte dať sväté prijímanie?‘ Zišiel som a dal som mu Eucharistiu. Potom sme sa trochu rozprávali. Opýtal som sa ho: ,Prečo si neprišiel na svätú omšu o 19:30?‘ Odpovedal mi, že stretol istého mladého narkomana a zdržal sa, aby sa s ním porozprával. Potom ho pozval do baru, kúpil mu niečo na jedenie a dal mu peniaze, ktoré mal vo vrecku. Preto prišiel až teraz a požiadal ma o sväté prijímanie. Dodal: ,Otče, bez eucharistického Ježiša, ktorého prijímam každý deň, by som to nezvládol. Ježiš je skutočne mojou silou.‘“

Osobitnou chvíľou, v ktorej Alberto zakúšal Božiu lásku, bola spoveď. Otec Vito, jeho spovedník, spomína: „Alberto často prichádzal do farského kostola ku mne na spoveď. Boli to mimoriadne chvíle, povedal by som, chvíle spoločenstva... Bolo zjavné, že sa nespovedá iba z chýb, ktorých sa dopustil, ale predovšetkým preto, aby znovu nepadol.“

Okrem toho sa mládenci často zúčastňovali na poklonách Najsvätejšej sviatosti, ktoré sami vo farnosti pripravovali. Nikdy, dokonca ani cez prázdniny, nevynechali ruženec.

Cieľ

Dňa 18. augusta 1980 je Alberto spolu s kamarátom Tizianom v Alpách. Je 4:30 ráno. Úžasný výstup, hoci čím vyššie vystupujú, tým je to nebezpečnejšie. Zrazu Tiziano vidí, že Alberto stráca rovnováhu a padá do 600 metrovej priepasti...

Všetci sa zhromažďujú pri truhle. Prichádzajú Albertovi priatelia aj známi z ulice. Cítiť posvätnú atmosféru...

Chýba iba Carlo – odviezli ho do nemocnice. Diagnóza: rakovina... Začína sa 40-dňový beh do cieľa. V nemocnici nastáva revolúcia. Carlova prítomnosť prináša novú, dovtedy neznámu atmosféru.

Carlo nestráca čas ani teraz. Dokonca aj v tejto situácii verí v nekonečnú Božiu lásku a odpovedá na ňu. Prežíva stretnutie s ukrižovaným Ježišom. Obetuje mu svoje utrpenie. Jednému z kamarátov sa zdôveril: „Som na pokraji síl. Chcel som ti povedať, aby sme boli v tejto chvíli ochotní obetovať za seba navzájom svoj život... Obetujem svoj život za vás všetkých, ale predovšetkým za ľudstvo, ktoré trpí... Za chlapcov z môjho sídliska... Za všetkých, ktorých poznám.“ Štyridsaťdva dní po Albertovi odchádza aj Carlo na najdôležitejšie stretnutie. Pripravoval sa naň celý život: „Žijem, aby som stretol Ježiša. “ Toto sú jedny z jeho posledných slov...

V súčasnosti prebieha proces blahorečenia oboch mládencov.

Zapáliť svet láskou – toto je Ježišova výzva. Treba ňou presiaknuť svoj každodenný život, svoje slová, úmysly, drobné skutky. Budovať mosty hlbokých vzťahov s tými, s ktorými žijeme. Je to revolúcia lásky, ku ktorej sme pozvaní!

Ježiš chce, aby sme jeho slová a prikázania uskutočňovali konkrétne a v každej situácii. Chce, aby sme jeho rukami objali všetkých, ktorých stretávame. Chce, aby sme ich objali a milovali, ako by to urobil on, keby bol na našom mieste...

Práve takáto láska, prežívaná v každej chvíli, nás pripravuje na najdôležitejšiu chvíľu nášho života – na stretnutie s Ježišom. Alberto a Carlo nám zanechali osobitné posolstvo: „Život patrí Bohu, ktorý si nás vezme, kedy bude chcieť. Dôležité je, aby sme boli pripravení...“

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86