„Si pravý muž?“

autor: svedectvo

Bol to obyčajný život, veľa ľudí by povedalo, že normálny. Bol som „normálny“ kresťan. Plnil si povinnosti, chodil do kostola každú nedeľu i na sviatky, spoveď ako aj ďalšie sviatosti som si odbavil. Sem tam si aj Bibliu prečítal.

Mal som vlastné pravidlá viery, aj keď som sa snažil pristupovať k viere vždy „zodpovedne“. Boh mal vždy u mňa dôležité miesto. No i tak vlastnou nevedomosťou vo viere (i vedomým opakovaním hriechov) som si ani neuvedomil a stal som sa tuctovým tradičným kresťanom, ktorý veril v to, čo ani dobre nepoznal.

V 20-ke prišla prvá vážna známosť. Trvala tri roky, za ktoré budem Bohu vždy ďakovať. Bola to veľká láska a pekný vzťah. Na začiatku mi pomohol prekonať moju uzavretosť do seba. Po roku, roku a pol sme začali žiť s priateľkou aj sexuálne. Všetko sa mi zdalo fajn, bola vždy ohľaduplná a rešpektovali sme sa navzájom, i keď ona nebola veriaca. Bolo mi s ňou dobre, no tým, že mi pomohla viac sa otvoriť, otvoriť sa jej, paradoxne namiesto toho, aby nás to spojilo, nás to nakoniec rozdelilo.

Začal som nahlas vyslovovať svoje myšlienky, svoje cesty hľadania. Neviem vysvetliť ako, ale cítil som, že niečo nie je v poriadku. Na ulici ma párkrát zastavili nejakí sektári a pýtali sa ma na rôzne veci. Na počudovanie mi nakoniec veľmi pomohli, pretože to ma viedlo viac skúmať Božie slovo a svoju vieru, ktorú, ako som neskôr zistil, som vôbec nežil. Začali sa vo mne znova a znova vynárať myšlienky, na ktoré som si sám odpovedal v minulosti, no zrazu som zisťoval, že nie celkom korešpondujú s mojou vierou. Čítajúc dokola evanjeliá napĺňal ma strach odpovedať si na niektoré otázky, najmä ohľadom čistoty voči sebe a priateľke. Predtým som si napríklad aj sex ospravedlňoval tým, že Pán ma pozná a vie, ako milujem svoju priateľku, tak prečo potom nie? No začal som vnímať, že buď prestanem byť kresťanom (ktorým ani neviem, či som vôbec bol), alebo budem kresťanom naplno.

Prišlo aj obdobie, keď som dokonca začal hľadať v kresťanstve niečo zlé, aby som si mohol zdôvodniť svoje konanie, no nenašiel som.

A to sa už konečne blížim k tomu dňu D, keď to začalo všetko vrcholiť a ja som cítil, že sa jednoducho musím rozhodnúť, že nemôžem byť ako pokrytci, ktorých som denne stretával. Začal som si uvedomovať, že som presne taký. A to ma dusilo.

Raz cez letné prázdniny, keď bola priateľka v zahraničí, zaumienil som si, že sa budem modliť každý deň Zdravas, nech mi Pán aj cez príhovor Márie ukáže, čo mám zmeniť alebo čo je zlé.

Neprešiel ani týždeň a ja sa opäť začínam modliť berúc knižku mojej starkej, ktorá akurát pár mesiacov predtým zomrela. A malý zázrak. Pri otváraní mi kniha vypadla z ruky. Všimol som si, že z nej vypadlo aj niečo iné, nejaký maličký papierik, tak kutrem pod stolom, že aby som ho tam vrátil, no keď som ho zdvihol a pozrel sa naň, zarazili ma slová na ňom. Niekde v strede toho malinkého textu bolo napísané: „Si pravý muž? Vážiš si svoju priateľku, ak ju chceš mať takú čistú, akú čistú by si chcel mať svoju manželku?“ Bolo to presne potom, ako som sa domodlil a prosil Boha, aby mi ukázal, čo je v mojom živote zlé. Na túto otázku som sa bál odpovedať už dlhší čas a nebyť tejto udalosti, tak neviem, kedy by som si odpovedal. Cítil som vždy odpor k tomu, že by som si mal túto chybu a hriech uznať a tak sa ho vlastne vzdať. No v tento deň, posilnený modlitbou i touto ,,náhodou“, som pocítil iba mráz po tele a vtom momente si kľakol a začal sa znovu modliť. Neviem, či to bolo znovu modliť alebo tak naozaj prvýkrát v živote. Tá modlitba trvala aj vyše hodiny, neviem presne, čas som nevnímal. Priznávajúc Bohu svoj ťažký hriech bolo to doslova, ako keby som si musel odrezať časť zo seba. No len čo som ho oľutoval, prišlo niečo neopísateľné, krásne, zázrak. Predtým som plakal zo smútku nad sebou, no hneď nato bol plač iný, z radosti. Cítiac sa odpútaný od všetkých reťazí bol to plač od šťastia. Zdalo sa mi, ako keby ma Boh objímal, a modlitba už nebola ani Otčenáš ani Zdravas, ale šemotil som si a opakovane Bohu vyznával lásku, alebo len tak bez slov kľačal a ako keby ani nad ničím nerozmýšľal.

Neviem, či na druhý alebo na tretí deň som hneď šiel na spoveď. A znovu sa narodil.

Od tej preplakanej noci sa celý môj život začal od samotných základov meniť, nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. Všetko bolo iné, začal som sa usmievať, prekonávať pomaly prekážky, ktoré sa mi predtým zdali ťažké, a hlavne tie moje dva hlavné hriechy proti čistote (masturbácia a predmanželský sex) úplne zmizli, aj keď mi mnoho kamarátov a článkov v médiách hovorilo, že je to prirodzené a že sa toho nedá zbaviť sa. Pokušenia, pravdaže, prišli, a dokonca silnejšie, no aj ich bezproblémové zvládnutie. Samozrejme, že sa vynorilo veľa iných hriechov, ktoré som predtým ani nevnímal, no aj to sa začalo pomaly vytrácať a lepšiť. Odvtedy ma napĺňa túžba po Bohu, túžba veriť a dokázať nemožné. Navždy sa mi vryli do srdca slová z evanjelia, ktoré mi dávajú veľkú silu a odvahu: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ‚Prejdi odtiaľto ta!‘ - prejde. A nič vám nebude nemožné“ (Mt 17, 20).

A priateľka? Tá ma prvýkrát v živote nevedela pochopiť a pýtala sa, ako som mohol včera mať iný postoj ako dnes, ako som sa mohol tak diametrálne zmeniť. Rozišli sme sa, no úcta medzi nami zostala i láska, aj keď iba kamarátska.

Rozišli sme sa, ale ja už nie som sám.

Buď naveky pochválený Pán Ježiš Kristus!

Marián

Prevzaté z www.redemptoristi.sk

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86