Hnutie verných sŕdc

autor: Mirosław Rucki

„S vnútornou radosťou a hlbokým potešením hľadí Cirkev na tie rodiny, ktoré ostávajú verné učeniu evanjelia, ďakuje im za vydávané svedectvo a povzbudzuje ich“ (Záverečná správa mimoriadnej synody biskupov, 18. október 2014).

"Povinnosťou Cirkvi je, ako to urobili synodálni otcovia, stále zdôrazňovať učenie o nerozlučiteľnosti manželstva tým, čo v týchto časoch pokladajú za ťažké alebo priam za nemožné spojiť sa len s jednou osobou na celý život. A tým, ktorých ovládla taká forma kultúry, ktorá odmieta nerozlučiteľnosť manželstva, a ktorí otvorene zosmiešňujú záväzok manželov k vernosti, treba znova zdôrazňovať radostnú zvesť o definitívnom charaktere manželskej lásky, ktorá má svoj základ a silu v Ježišovi Kristovi, Pánovi“ (Familiaris consortio 20) – zdá sa, akoby tu Ján Pavol II. písal o práci tretej mimoriadnej synody biskupov. Cirkev sa nemôže podvoliť nátlaku ideológie alebo kultúry, pretože ide o „otázku vernosti Cirkvi, evanjeliu a apoštolskej Tradícii v kontexte ustavične sa meniacich kultúr“ (Ecclesia in Africa 62).

Božie svedectvo vernosti

Nikto netvrdí, že manželská láska je ľahká, že si nevyžaduje prácu na sebe, obetavosť, ba aj sebazaprenie. Všetci vieme, že „pre manželov sa niekedy vernosť stáva ťažkou a úsilie darovať sa vyžaduje umŕtvovanie a sebazaprenie“ (Familiaris consortio 16). Avšak hádam nikto nepochybuje o tom, že všetko hodnotné si vyžaduje námahu. Preto svätý Ján Pavol II. zdôrazňuje: „Jednou z najvznešenejších a najnaliehavejších povinností kresťanských manželov v súčasnosti je vydávať svedectvo o neoceniteľnej hodnote manželskej nerozlučiteľnosti a vernosti... Treba uznať aj silu svedectva tých manželov, ktorých síce partner opustil, ale vďaka kresťanskej viere a nádeji neuzavreli nové spoločenstvo. Aj títo manželia vydávajú úprimné svedectvo vernosti, ktoré dnešný svet veľmi potrebuje“ (Familiaris consortio 20).

Vo svojom živote sa často ocitáme na rázcestí rozhodnutí poslúchnuť Boha alebo zvoliť si hriech, ktorý sa na prvý pohľad javí ako ľahšie a príjemnejšie riešenie. Ako hovorí Ján Pavol II., „rozhodnutie muža a ženy, že uzavrú manželstvo podľa Božieho plánu, čiže rozhodnutie, že spoja životy neodvolateľným manželským súhlasom v nerozlučnej láske a bezpodmienečnej vernosti, si v skutočnosti vyžaduje... ducha hlbokej poslušnosti voči Božej vôli“ (Familiaris consortio 68). Tí, čo zachovávajú vernosť aj napriek nevere manželského partnera, poslúchli Boha.

Z dejín spásy vieme, že iba poslušnosť Božej vôli a jej uskutočňovanie zachovávaním Božích prikázaní robí človeka šťastným. Boh nám pomáha svojou milosťou a dáva nám všetko, čo potrebujeme, aby sme boli schopní splniť jeho vôľu. Ježiš Kristus neopúšťa manželov a pomáha im, aby „jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu“ (Gaudium et spes 48). Boh je verný vo všetkom: pre manželov je príkladom a zároveň prameňom opravdivej vernosti, ktorú nezničia ani najťažšie krízy.

Vernosť zmluve

Boh chce svetu ukázať svoju vernosť a nemennosť. Robí to mnohými spôsobmi: skrze Cirkev, ktorú „pekelné brány nepremôžu“ (Mt 16, 18), ale aj cez nerozlučné a nezničiteľné sviatostné manželské puto. „Manželstvo pokrstených sa tak stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou“ (Familiaris consortio 13). Ako vieme, „Boh svoj prísľub bezpodmienečne splní“ (Pastores dabo vobis 2), a preto očakáva, že aj my budeme verní. Je samozrejmé, že láska a vernosť patria dokopy. Svätý Ján Pavol II. pripomína, že „tak ako je Pán Ježiš ,verný svedok‘... bezvýhradnej vernosti, ktorou Boh miluje svoj ľud, tak aj kresťanskí manželia sú povolaní ku skutočnej účasti na neodvolateľnej nerozlučiteľnosti, ktorá viaže Krista k Cirkvi, jeho Neveste, ktorú miluje až do krajnosti“ (Familiaris consortio 20). „Mocou sviatostnej povahy svojho manželstva sú manželia navzájom spojení nerozlučiteľným putom. Tým, že navzájom k sebe patria, vyjadrujú prostredníctvom sviatostného znaku spojenie Krista s Cirkvou“ (Familiaris consortio 13). Keby sme pripustili, že manželská zmluva môže byť zrušená, znamenalo by to, že zmluva, ktorú s nami skrze Kristovu krv uzavrel Boh, nemá nijakú silu.

Svätý Boh, ktorý uzavrel zmluvu s hriešnym človekom, zostáva navždy verný. Túto Božiu vernosť nemôže zničiť ani hriech človeka: ani manželská zrada a nevera, ani civilný rozvod. Boha náš hriech nezaskočí; ak sa obrátime a zriekneme sa hriechu, on naň odpovie odpustením a prijme nás späť. „Hriech, ktorý môže narušiť manželskú zmluvu, stáva sa obrazom nevery ľudu voči svojmu Bohu: modloslužba je prostitúciou, nevera cudzoložstvom, neposlušnosť voči zákonu odmietnutím Pánovej manželskej lásky. Avšak nevernosť izraelského ľudu neničí Pánovu večnú vernosť, a preto vždy verná Božia láska sa predkladá ako vzor úzkeho vzťahu vernej lásky, aký má byť medzi manželmi“ (Familiaris consortio 12).

Hnutie verných sŕdc

Kňaz Marek Dziewiecki tvrdí, že „laici, ktorí prežívajú manželskú krízu, sa domáhajú väčšej pastoračnej starostlivosti než doteraz... Zvyčajne v rozhovoroch o tejto téme dostatočne jasno nerozlišujeme medzi manželmi, ktorí sa rozviedli, porušili svoju manželskú prísahu a žijú s novým partnerom, a tými, ktorých manželský partner zradil, opustil a ublížil im, pričom oni ani napriek tomu s nikým iným nežijú, žijú v priateľstve s Bohom a zostávajú verní svojej manželskej prísahe. Títo ľudia vedia, že to, že ich manželský partner manželskú zmluvu porušil a ublížil im... im nedáva právo na to, aby aj oni svoju manželskú prísahu porušili. Obidve strany potrebujú osobitnú pastoračnú pomoc, ale opustený partner má mať v tomto ohľade prvenstvo a má právo očakávať väčšiu pomoc. Ježiš vždy stál na strane ukrivdených, bránil ich a robil to tak rozhodne, že krivdiaci sa rozhodli zabiť ho“ (citované z: www.opoka.org.pl).

Podobne prišiel o hlavu Ján Krstiteľ, ktorý rozhodne obhajoval nerozlučnosť manželstva. Herodiada, ktorá napriek tomu, že stále bola v legálnom manželskom zväzku s Filipom, žila s bratom svojho manžela, Herodesom, čo bolo v rozpore s Božou vôľou zjavenou Židom v Mojžišovom zákone. V celom Izraeli to však nikomu nevadilo: Herodes mal z toho sexuálnu rozkoš, Herodiada peniaze a moc, jej zákonitý manžel isté zisky, prípadne sa bál ozvať sa, a rigoristickí strážcovia Zákona, veľkňazi a farizeji, to svojím mlčaním schvaľovali. Iba Ján Krstiteľ mal odvahu napomenúť tyrana a jeho krutú milenku...

Vidíme, že Boh od nás očakáva konkrétne skutky. Manželskú vernosť máme brániť aj vtedy, keď sa nás záležitosť priamo netýka. Svätý Ján Pavol II. kňazom pripomína, že „podľa príkladu dobrého pastiera sa vyžaduje ešte pohotovejšia, múdrejšia a prezieravejšia pastoračná starostlivosť o tie rodiny, ktoré musia – často nezávisle od vlastnej vôle alebo pod tlakom rôznych potrieb – čeliť objektívne ťažkým situáciám“. Medzi týmito ťažkými situáciami pápež uvádza aj „odchod jedného z manželov“ (Familiaris consortio 77).

Podľa Jána Pavla II. má celé cirkevné spoločenstvo podporovať manželov, ktorí zachovávajú vernosť aj napriek nevere svojho manželského partnera: „Údelom oddeleného manželského partnera je často samota a iné ťažkosti, najmä ak je nevinný. Vtedy viac ako inokedy má cirkevné spoločenstvo podporovať takéhoto manžela, prejaviť mu úctu a solidaritu, pochopenie a konkrétnu pomoc, aby mohol aj v ťažkej situácii, v akej sa nachádza, zachovať vernosť. Takémuto manželskému partnerovi treba pomáhať, aby pestoval záväznú čnosť odpúšťania, ktorá je vlastná kresťanskej láske, a mal ochotu znova pokračovať v predošlom manželskom živote. Podobný je prípad rozvedeného manželského partnera, ktorý uznáva nerozlučiteľnosť platného manželského zväzku a nechce sa zapliesť do nového spojenia, ale usiluje sa plniť iba svoje rodinné úlohy a povinnosti kresťanského života. Takýto príklad vernosti a kresťanskej vytrvalosti nadobúda osobitnú hodnotu svedectva pred svetom a Cirkvou, a preto potrebuje zo strany Cirkvi trvalejšie prejavy lásky a pomoci, pričom niet nijakých prekážok pre pripustenie k sviatostiam“ (Familiaris consortio 83).

Preto chceme do Hnutia verných sŕdc pozvať manželov, ktorí napriek krízam vo svojom sviatostnom manželstve či dokonca aj napriek zrade a nevere zachovávajú manželskú vernosť. K záväzkom člena HVS patrí:

  • žiť v posväcujúcej milosti a rozvíjať osobný vzťah s Ježišom,
  • často prijímať Eucharistiu a pravidelne čítať Sväté písmo,
  • každý deň sa modliť za seba, za svojich blízkych a za ostatných členov HVS.

Podmienky vstupu do HVS sú jednoduché a Duch Svätý nám pomáha a dáva silu vytrvať vo vernosti manželskej zmluve. Ak chcete vstúpiť do HVS, pristúpte najskôr k sviatosti zmierenia, prijmite Eucharistiu, celým srdcom sa odovzdajte Ježišovi a nahlas mu vyznajte svoju vernosť slovami Modlitby zasvätenia HVS.

Nebojme sa otvorene odmietať demoralizáciu, rozbíjanie rodín a ubližovanie deťom. Neprijímajme rozvodovú mentalitu. Pozývame vás do HVS a aj vy povzbuďte iných, aby zostali verní aj napriek rozvodu. Informujte nás o svojom vstupe do HVS, o svojom rozhodnutí zachovávať manželskú vernosť a záväzky členov HVS, aby sme vás mohli vpísať do Knihy HVS, poslať vám osobitné požehnanie a zahrnúť vás do našej každodennej modlitby.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86