Obetovala život za Eucharistiu

autor: editorial staff

 

Príbeh, ktorý tu uverejňujeme, napísal jeho očitý svedok a priamy účastník, katolícky kňaz – misionár v Číne. Je otriasajúci. Opisuje mimoriadnu krutosť. Zároveň však nadchýna a posilňuje neobyčajnou silou viery, pričom zároveň je jej dôkazom.

 

...Pokľakol som si na mieste, kde sa podávalo sväté prijímanie a modlil som sa v očakávaní ďalších udalostí. Zakaždým, keď som počul v kostole nejaký hluk alebo hlasný rozkaz z ulice, pripravoval som sa na skorú smrť. Avšak toho dňa sa už nič zvláštne nestalo. Nasledujúci deň som mal nečakanú návštevu. „Polícia,“ pomyslel som si a po tele mi prešli zimomriavky. Nie, bol to len nejaký dôstojník, ktorý vedel dokonale po čínsky. Dal mi takýto príkaz: „Pokračujte vo svojej práci.“ Ponúkol som mu cigaretu. Uklonil sa a odišiel. Ďalšie dni nepriniesli nič zvláštne. Vojaci sa ku mne správali odmerane a zvedavo ma sledovali, keď som sa prechádzal po ulici.
Míňali sa mesiace a začal som si zvykať na komunistický režim. No netrvalo to dlho.. Jedného letného dňa prišiel do školy inšpektor v sprievode štyroch vojakov. Vošli do triedy bez zaklopania. Inšpektor nahlas povedal: „Časy sa v Číne zmenili a všetky náboženské predmety pôjdu rovno do pece. A to hneď. Deti, pusťte sa do práce...“ Po chvíli začal spolu s vojakmi strhávať zo stien obrazy, kríž i sošky a kládol ich na lavice. Potom prikázal deťom, aby to všetko povkladali do škatúľ a vyniesli do záchodu. Vyľakané deti sa nepohli z miesta. „Rýchlejšie,“ kričal inšpektor. „Ináč sa dostane k slovu môj revolver.“ Ale deti stále ticho vzdorovali. V poslednej lavici sedelo dievčatko s pevne stisnutými perami a zloženými rukami, ako socha. „Ty tam, vzadu!“ zvrieskol inšpektor a vykročil smerom k nej. Vyhrážajúc sa a kydajúc najhoršie kliatby sa pokúšal prinútiť ju vyplniť rozkaz. Malá sklopila oči, no nepohla sa. Ostatné deti od strachu akoby skameneli. Zavládlo smrteľné ticho. Zrazu ktorýsi z vojakov vytiahol revolver a vystrelil do okna. Preľaknuté deti vykríkli a začali plakať. Ku škole prichádzalo čoraz viac ľudí, zarazených nezvyčajným hlukom. Inšpektor terorizoval dievčatko krikom, no ono sa stále nepohlo z miesta. Len po líci mu stekala veľká slza. Inšpektor pri pohľade na zídených ľudí prikázal: „Doveďte jej otca a potom sa všetci zíďte do kostola.“
Otca dievčatka priviedli s rukami zviazanými za chrbtom. Medzitým sa kostol naplnil. Otcovi prikázalo stáť vpravo pri zábradlí, aby dobre videl na dcérku, ktorú priviedli na miesto, kde sa podáva sväté prijímanie. Inšpektor si zahundral niečo pre seba a potom nahlas prehovoril: „Naučili vás, že váš Boh je všemohúci a že býva tu vo svätostánku. Ale on nezmôže vôbec nič! Teraz ho rozdupeme svojimi čižmami. No on ani nepípne!“ Vojaci vyrazili dvierka svätostánku salvou výstrelov. Nastalo hrobové ticho. Inšpektor zobral cibórium, otvoril ho a všetky hostie vysypal na dlážku presbytéria. „Rozdupať ich Boha!“ vykríkol na žoldnierov, ktorí okamžite splnili rozkaz. „A čo poviete teraz?“ Všetkým sa zatajil dych. „Stále veríte v to, čo vám rozprávajú kňazi?“ opýtal sa otca dievčaťa. „Odpovedaj!“ Ten pokojne odvetil: „Áno, stále verím.“ Od zúrivosti červený inšpektor zvrieskol: „Priveďte mi ho tu!“ V tej chvíli k nemu pristúpil ktorýsi poddôstojník a čosi mu pošepkal. „Všetci von z kostola! Zostane tu len to decko!“ rozhodol inšpektor, zjavne zarazený daným rozkazom. Mňa hneď nato zatvorili do miestnosti na uhlie, ktorá susedila s kostolom. Cez malú kľúčovú dierku som mohol pozorovať dianie v presbytériu. Pozeral som sa na rozsypané hostie a dievča trasúce sa od strachu. Neprešlo veľa času a do kostola vstúpila prepychovo oblečená žena s náramkami a prsteňmi. S úsmevom podišla k maličkej, otvorila náručie a povedala: „Čo ti to tí ľudia urobili? Poď, neublížim ti...“ Dievčatko začalo plakať a vrhlo sa neznámej do náručia. O chvíľu obe vyšli z kostola.
V temnote svojho „väzenia“ som stratil pojem o čase. Modlil som sa, bol som hladný a bolela ma hlava. Okolo mňa vládlo úplné ticho. Predpokladám, že to bolo ráno, keď som zrazu začul akoby tiché otváranie dvier. A koho som uvidel cez kľúčovú dierku? Moje malé dievčatko, ktoré váhavo kráčalo smerom k presbytériu. Sústredná zastala, poobzerala sa okolo seba, potom urobila ešte niekoľko krokov, kľakla si a zohnutá úctivo zdvihla jazykom jednu hostiu a prijala ju. Keď vystrela, zložila ruky a so zatvorenými očami sa modlila... Potom vstala a zmizla. Takmer rovnaká scéna sa odohrávala každé ráno, pričom to bolo moje jediné potešenie v mojej tmavej skrýši. Netrpezlivo som čakal na ráno, keď dievčatko znovu príde prijať ďalšiu hostiu. Krása jej dievčenskej postavy, rozžiarené oči a jej veľmi opatrné kroky ma privádzali do vytrženia. Koľkokrát ju ešte uvidím? Avšak jedno ráno, keď sa ako zvyčajne po svätom prijímaní modlila, dvere sa prudko otvorili. Najprv sa rozľahol divý rev a potom výstrel. Dievčatko padlo na ruky a pomaly sa zosúvalo na dlážku. Z posledných síl prijalo ešte jednu zo znesvätených hostií. Vojak sa postavil nad ňu a pozorne ju sledoval. Ešte posledný raz sa pokúšala dvihnúť sa a zložiť ruky k modlitbe, ale bezmocne spadla. Kostolom sa rozľahol tupý úder jej hlavy o dlážku. Vojak sa zadíval na jej mŕtve telo, potom sa pozrel na rozsypané hostie a ťažkým krokom vyšiel z kostola.
Ešte som kontemploval telo mladučkej mučenice, keď sa zrazu otvorili dvere na miestnosti, kde som bol. Ten istý vojak, ktorý pred chvíľou zastrelil dievčatko, mi oznámil, že som voľný. Pre­kvapený som sa poďakoval a okamžite som utekal do presbytéria. Sotva som si stihol kľaknúť k mŕtvemu telu, vojak už stál nado mnou. Povedal: „Keby v každej dedine bolo takéto dievča, nebolo by jedného vojaka, čo by bojoval na strane komunizmu.“
Len čo som pochoval telo dievčatka, prišiel ku mne akýsi muž, posadil ma do auta a vysadil až na hraniciach.
predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86