Malá Arabka – blahoslavená Miriam od ukrižovaného Ježiša

autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr

Moslim sa rozzúril, vytiahol meč a jedným šmahom podrezal Miriam hrdlo. Potom mu manželka s matkou pomohli zabaliť telo do plachty a vyhodili ho na pusté miesto.

Takto sa začal príbeh mučeníctva blahoslavenej Miriam od ukrižovaného Ježiša (Malej Arabky). Vďaka svojej hlbokej a jednoduchej viere žila v dôvernom spoločenstve s Ježišom, Pannou Máriou, anjelmi a svätými. Rozprávala sa s nimi tak prirodzene, ako so sestrami z kláštora. Nadprirodzená realita bola pre ňu rovnako reálna ako materiálny svet, ktorý nás obklopuje. Jej život bol poznačený extázami, zjaveniami, stigmami, proroctvami, mystickými stavmi, bilokáciou, levitáciou a bojom proti zlým duchom.

Svätí sú pre svet ako lúče nadprirodzeného svetla. Ich život poukazuje na duchovný rozmer bytia, na prítomnosť trojjediného Boha, ktorý z lásky k nám vzal na seba naše hriechy, utrpenie a smrť, aby nás spasil svoju smrťou a zmŕtvychvstaním.

Detstvo

Mariam Baouardy, prezývaná Malá Arabka (Miriam od ukrižovaného Ježiša), sa narodila 5. januára 1846 v malej dedinke Ibillin, ktorá sa nachádza na polceste medzi Nazaretom a Haifou. Jej rodičia boli hlboko veriaci katolíci východného obradu. Nechceli prejsť na islamskú vieru, a preto sa mnohokrát ocitli vo väzení, stratili majetok a menili bydlisko. Postihlo ich však aj iné, veľké utrpenie: v priebehu vyše desiatich rokov im zomrelo 12 detí hneď po narodení. Vybrali sa preto na púť do Betlehema, aby pri jaskyni Ježišovho narodenia prosili o dieťa. Boh vypočul ich prosbu a narodila sa im dcéra Mariam a rok nato syn Pavol.

Keď mala Mariam tri roky, zomrel jej otec a o niekoľko dní nato matka. Deti si vzali príbuzní: dievčatko si adoptoval bohatý strýko a chlapca vychovala teta. Mariam spomína, že keď mala päť rokov, bolestne prežila smrť malých vtáčikov. Vtedy vo svojom srdci začula hlas: „Všetko sa pomíňa! Ak mi dáš svoje srdce, zostanem v ňom navždy.“ Už vtedy odovzdala život Ježišovi. Keď mala osem rokov, s veľkou radosťou pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Onedlho nato sa s celou strýkovou rodinou presťahovala do Egypta, do Alexandrie.

Mučeníctvo

Keď mala Mariam dvanásť rokov, dozvedela sa, že strýko ju chce vydať a že jej našiel ženícha. Dostala šperky a hodvábne, zlatom a striebrom vyšívané šaty, ale na sobáš nepomýšľala, pretože Bohu už sľúbila doživotné panenstvo. Celú noc sa modlila a na pomoc jej prišla Panna Mária, ktorá jej vo videní povedala: „Mariam, ak budeš počúvať moje vnuknutia, budem s tebou. Ničoho sa neboj.“ Dievča si po modlitbe ostrihalo svoje dlhé vlasy.

Na druhý deň strýko vystrojil bohatú hostinu pri príležitosti blížiacej sa svadby. Mariam mu vtedy na tácke priniesla svoje odstrihnuté vlasy, čo znamenalo, že chce patriť iba Ježišovi. Strýka to veľmi rozčúlilo a verejne dal svojej neteri zaucho. Za trest z nej urobil slúžku a zakázal jej chodiť do kostola, čo ju trápilo najviac. Osamelá Mariam vložila všetku svoju nádej do Krista a odvážne trvala na svojom rozhodnutí. Po troch mesiacoch prežitých v takejto poníženosti zatúžila stretnúť sa so svojím bratom. Napísala mu list a zaniesla ho svojmu susedovi, ktorý bol moslim a chystal sa ísť do Nazareta navštíviť svojho brata. Mariam mu vyrozprávala svoj príbeh, ktorý suseda dojal a navrhol jej, aby sa pripojila k jeho rodine a prijala islam, lebo za príčinu všetkého zla považoval kresťanstvo. Keď mu Mariam odvetila, že Ježiša nikdy nezradí a že katolícka viera je jediné pravé náboženstvo, moslim sa rozzúril, vytiahol meč a jedným šmahom podrezal dievčaťu hrdlo. Potom mu manželka s matkou pomohli zabaliť telo do plachty a vyhodili ho na pusté miesto. Mariam spomína, že keď sa to stalo, ocitla sa v nebi. Bolo tam úžasné svetlo a radosť plynúca z nezištnej lásky Najsvätejšej Trojice, Panny Márie, anjelov a svätých. Mariam tam stretla aj svojich rodičov a počula slová: „Tvoja kniha ešte nie je dopísaná.“ Vtom sa videnie neba skončilo.

Dievčina sa prebudila v jaskyni na chudobnom lôžku. Vedľa nej sedela prekrásna žena v belasom rúchu, ktorá jej zošívala ranu na krku a potom sa takmer mesiac o ňu starala s veľkou láskou. Dievčina v tom čase spala a nič nejedla. Láskavá Opatrovateľka jej iba zvlhčovala pery vodou a v posledný deň liečby jej ponúkla tanier veľmi chutnej polievky. Dodala, že Pán Boh sa stará o všetky jej potreby, a povzbudila ju, aby mu úplne dôverovala a milovala ho z celého srdca. Dala jej radu, aby bola vždy spokojná a za všetko Bohu ďakovala, predovšetkým vtedy, keď ju postihne nejaké utrpenie. Upozornila ju, aby nikdy nepočúvala zákerné diablovo pokúšanie, a predpovedala jej, že odcestuje do Francúzska, bude rehoľnou sestrou, bude veľa trpieť a už nikdy neuvidí svoju rodinu.

Potom ju tajomná Opatrovateľka zaviedla do jedného z alexandrijských kostolov, aby sa vyspovedala, a zmizla. Až neskôr si Mariam uvedomila, že táto tajomná Opatrovateľka bola samotná Panna Mária. Dievča sa úplne uzdravilo, ale na krku jej zostala veľká, desať centimetrov dlhá a centimeter široká jazva. Po mnohých rokoch ju vo Francúzsku v karmelitánskom kláštore vyšetroval istý lekár, ateista, ktorý povedal, že človek s takýmto zranením by nemal prežiť, pretože úder poškodil niekoľko stavcov. Preňho to bol dôkaz, že existuje neviditeľný, nadprirodzený Boh.

Slúžka

V Bejrúte ochorela na nevyliečiteľnú chorobu a stratila zrak. Po 40 dňoch úplnej slepoty poprosila Pannu Máriu, aby ju uzdravila, a ona jej prosbu vypočula. Keď sa jej zjavila, prikázala jej, aby v živote zachovávala tri postoje: absolútnu poslušnosť, dokonalú lásku a úplnú dôveru voči Bohu. Prítomnosť Panny Márie sprevádzalo veľké svetlo a nádherná vôňa, ktorá sa šírila po celom dome. Všetci obyvatelia domu sa zbehli do izby chorej slúžky a stali sa svedkami jej úplného uzdravenia. Mariam sa vyznačovala mimoriadne hlbokou a jednoduchou vierou. Počas búrky na mori, keď hrozilo, že loď sa potopí, Mariam kľačiac na palube pozdvihla ruky a vrúcne Ježiša prosila, aby more utíšil. Búrka okamžite prestala a loď sa zachránila. Povedala: „Keby sme mali veľkú vieru, dostali by sme od Boha všetko.“

Po niekoľkých rokoch takéhoto „tuláckeho života“ pricestovala v máji 1863 do francúzskeho Marseille a zamestnala sa ako slúžka. Každý deň chodila na svätú omšu a veľa sa modlila. Pán jej dával mimoriadne milosti. Jedného dňa, potom, ako prijala Eucharistiu, upadla do vytrženia, ktoré trvalo štyri dni. Všetky pokusy lekárov vrátiť ju do normálneho stavu zlyhali. Duchovný vodca jej neskôr nariadil, aby povedala, čo prežila.

Mariam vyjavila, že videla nebo, očistec a peklo. Videla Ježiša Krista a Pannu Máriu medzi anjelmi, apoštolmi, mučeníkmi, medzi veľkým zástupom panien a tých, čo na zemi prešli veľkým utrpením. Spomína: „Seba samú som videla ako malinké nič, ale aj napriek tomu som cítila, že tieto duše ma objímajú s veľkou radosťou.“

Podľa spovedníkovej rady vstúpila v roku 1865 do Rehole sestier svätého Jozefa od Zjavenia. V postuláte vykonávala najjednoduchšie práce. Pri svätých omšiach a modlitbách často upadala do vytrženia a dvakrát v týždni prežívala agóniu Kristovho umučenia a smrti. Na jej tele sa objavili stigmy – krvácajúce rany spôsobené ukrižovaním a korunovaním tŕním. Sestry si tieto nadprirodzené stavy vysvetľovali nesprávne a Mariam z kláštora prepustili.

V karmelitánskom kláštore

V júni 1867 Mariam zaklopala na bránu karmelitánskeho kláštora v Pau. Vstúpila doň ako dvadsaťjedenročná (vyzerala veľmi mlado, ako keby mala dvanásť) a všetko sa jej tam páčilo: klauzúra, mlčanie, poslušnosť, pokora a chudoba. Dostala meno sestra Miriam od ukrižovaného Ježiša. Keďže nevedela plynule čítať, chcela zostať sestrou konverzkou – sestrou, ktorá sa venuje jednoduchým prácam v kuchyni, v práčovni, na vrátnici a v záhrade. Svojou očarujúcou jednoduchosťou a dobrotou si získala srdcia všetkých. Nadprirodzené dary, akými ju Pán obdaril (extázy, levitácie a stigmy), považovala za chúlostivú chorobu a útoky zlého ducha ju ešte upevnili v pokore a v presvedčení, že je „malé nič“. Niektoré prejavy jej duchovného života predstavovali pre rehoľné spoločenstvo problém, zvlášť keď k vytrženiu došlo pri svätej omše. Niekedy ju počas kázne alebo po prijatí Eucharistie tak veľmi naplnila Ježišova láska, že začala nečakane tancovať a spievať. V stave vytrženia hovorila slová, ktoré sestry starostlivo zapisovali. Raz vyriekla: „Milujte Boha, hľadajte iba Boha; všetko ostatné je nič! Vo svojom Stvoriteľovi som našla radosť svojho srdca! Ten, ktorý je všetko, postačí. Na zemi nepotrebujem nič viac.“

Inokedy sa o ľútosti nad hriechmi vyjadrila takto: „Veľmi ma trápila nedostatočná ľútosť. Bála som sa, že neľutujem dostatočne. Moja dobrá Matka, Panna Mária, ma naučila, aby som pred spoveďou prešla troma zastaveniami: prvé bolo pred nebeskou bránou, druhé pred pekelnou bránou a tretie v Getsemanskej záhrade. Robím to, čo ma naučila, a odvtedy som pokojná.“

Sestra Miriam sa vo videniach často stretávala s Pannou Máriou. Pri jednom videní počula: „Trojnásobne blažená je duša, ktorá trpí! Čas pozemského života je veľmi krátky. Po krátkom utrpení na zemi bude táto duša navždy s mojím božským Synom u Otca v nebi.“

Jedného dňa uvidela počas svätej omše dvoch anjelov, ako stoja vedľa kňaza. V istej chvíli uzrela nad kalichom Krista ako krásneho chlapca, z ktorého sa zrazu stal dospelý muž. Videnie ju potešilo, ale zároveň sa chcela dozvedieť, ako môže byť Ježiš, ktorý prebýva v nebi, súčasne prítomný všade tam, kde sa konsekrujú hostie. Vtedy začula Ježišove slová: „Nečuduj sa tomuto tajomstvu. Nepreniká vari prirodzené svetlo všetko? Prečo by teda autor svetla nemohol byť – skrze svoju sviatosť – na niekoľkých miestach súčasne?“

Sestra Miriam netúžila po nadprirodzených stavoch, akými sú stigmy, extázy, videnia a levitácia. Hovorila: „Treba túžiť po tom, po čom túži Boh, ale ja sa na tieto stavy pozerám ako na Božie tresty. Tak ľahko možno upadnúť do pýchy! Pýcha je prameňom všetkých hriechov a pokora základom všetkých čností. Pýcha nás všetkých ničí, z pýchy sa ľudská vôľa búri proti Bohu. Pokorná duša sa stáva svetlom, žije v pravde, prichádza k Bohu a Boh sa k nej skláňa. Pán Boh sa s väčšou láskou pozerá na dušu, ktorá sa k nemu v pokore vracia, než na vernú dušu, ktorá nachádza záľubu vo svojich čnostiach.“

Stigmy

Každý deň Pôstneho obdobia prežívala sestra Miriam vytrženia a na jej tele sa objavovali krvácajúce znamenia Ježišovho umučenia – stigmy. Zároveň sa jej zjavoval Ježiš Kristus, Panna Mária a rôzni svätci. Keď raz Ježiša úpenlivo prosila, aby jej stigmy odňal, začula: „Ja si vyberám niektoré duše, aby som sa v nich oslávil. Mimoriadne dary, ktoré im dávam, nie sú pre ne, ale pre iných. Tieto duše si ponechávajú iba utrpenie, ktoré je ako tŕň na ruži, ale po mnohorakom utrpení budú ako ruža, ktorá sa otvára. Budú šíriť moju vôňu a rozkvitnú v nebi... Sama zo seba nemôže duša urobiť pre Boha nič, ale Boh, ktorý v nej pôsobí, sa v nej oslávi a vzrastie natoľko, nakoľko duša ustúpi do úzadia, zmizne a zriekne sa seba samej.“

Keď sa na tele sestry Miriam začali objavovať rany Kristovho umučenia, sestry ju premiestnili do ošetrovne. Z jej tela sa šírila nádherná vôňa. Jej utrpenie sa začalo večer na Popolcovú stredu. Najskôr sa nad oboma zápästiami a na chodidlách objavili veľké čierne chrasty. V piatok ráno sa rany otvorili a silno krvácali. Na obväzoch, ktoré jej prikladali na ranu v boku, vytvárala krv škvrny v tvare kríža. Sestra Miriam trpela spolu s Ježišom počas celého Pôstneho obdobia, pričom najbolestnejšie utrpenie ju sprevádzalo v piatky, keď prežívala osobitnú účasť na tajomstve Ježišovho umučenia a smrti. Sestry zapisovali slová, ktoré vtedy vravela: „Ďakujem ti, môj Bože. Som pripravená trpieť ešte viac za hriešnikov, za Svätého Otca a za Cirkev.“ Keď sa pre veľkosť utrpenia bála, že viac nevydrží, prosila: „Bože môj, zmiluj sa nado mnou, som taká slabá. Som iba hriech a osmeľujem sa sťažovať sa na utrpenie? Nie, nie, môj Bože. Ježišu, ty si tak veľmi trpel! Teším sa, že môžem trpieť za teba.“

Počas jedného z vytržení povedala: „Ježiš bol na púšti 40 dní, nejedol a postil sa za nás. Bol hladný a žíznil po dušiach, plakal a keď mu slzy stekali po tvári, vravel: ,Úbohí hriešnici, ak sa neobrátite, nebo nebude pre vás. Nepýtam sa vás, prečo ste hrešili, ale prečo sa neobraciate. Nepozerám sa na vašu minulosť. Túžim, aby ste prišli ku mne. Príďte a ja vás vyslobodím.‘“

Pri pozdvihovaní, keď sa počas svätej omše sprítomňuje Kristovo umučenie a smrť, prežívala sestra Miriam vytrženia, pri ktorých jej z rán na hlave, v boku, na rukách a na nohách silno vytekala krv. Prítomné sestry mohli hmatateľne vidieť, čo sa stalo na Kalvárii. Sestra Miriam počas vytrženia vravela: „Všetko sa pomíňa. Bože môj, zahaľ úbohých hriešnikov do svojho milosrdenstva. Keby chápali tvoje slovo, keby uverili v tvoju prítomnosť vo svätostánku, keby nezabúdali, že všetko sa pomíňa, obrátili by sa. Úbohí hriešnici! Prečo urážate toho, ktorý vám dal všetko? Choďte k Bohu, počúvajte jeho slovo.“

Na Zelený štvrtok o druhej popoludní sa sestra Miriam potila krvou, z ktorej sa šírila nádherná vôňa. Potom zakúsila muky bičovania a prítomné sestry počuli údery biča. Na Veľký piatok mala stigmatička účasť na celom duchovnom i telesnom utrpení nášho Spasiteľa. Krv sa jej rinula zo všetkých rán. Keď jej sestry umývali krvácajúce ruky a chodidlá, všimli si, že na miestach rán bolo jej telo priezračné. Na Bielu sobotu utrpenie prestalo a sestra Miriam začala prežívať radosť zmŕtvychvstania.

Dvadsiateho štvrtého mája 1868 počas modlitby v pustovni dal Ježiš sestre Miriam osobitnú milosť. Veľmi túžila zjednotiť sa s Kristom v láske a v istej chvíli vo vytržení povedala: „Ježiš mi prebodol srdce.“ Ježiš Kristus jej prebodol srdce podobne, ako to urobil svätej Terézii alebo svätému pátrovi Piovi. Je to osobitné znamenie, ktoré poukazuje na mystické zjednotenie človeka s Bohom. Svätý Ján z Kríža píše, že takýto dar dostanú ľudia, ktorí sú povolaní vykonať v Cirkvi osobitné poslanie. Transverberácia je skutočná rana, skutočné prebodnutie srdca. Keby Boh nezasiahol mimoriadnym spôsobom, človek s takou ranou by okamžite zomrel. O takejto rane v srdci sestry Miriam sa ľudia presvedčili až po jej smrti. Karmelitánsky kláštor v Pau chcel mať jej srdce, a preto chirurg Dr. Carpani vybral srdce z tela zosnulej. Vtedy sa všetci mohli presvedčiť, že bolo skrz- -naskrz prebodnuté, pričom okraje rany boli zaschnuté. Ako mohla sestra Miriam prežiť desať rokov s takouto ranou v srdci? Medicína to vysvetliť nedokáže, ale Bohu nič nie je nemožné.

Budem veľa trpieť

S cieľom odhaliť zákerné pôsobenie zlých duchov, ktorí sa skrývajú, aby ľudí presvedčili, že neexistujú, povedal Ježiš Kristus sestre Miriam, že prežije veľké utrpenie, akým je posadnutosť. Ona to potom povedala svojim predstaveným: „Ježiš dá satanovi moc týrať moje telo počas štyridsiatich dní. Budem veľa trpieť. Démon bude mať moc iba nad mojím telom; moja duša bude ukrytá. Ježiš mi sľúbil, že ju uzavrie tak, aby sa k nej satan nedostal. Démon ma uvedie do takého stavu, že navonok urobím mnoho chýb, hoci sa nedopustím hriechu. Moja vôľa tu nebude mať nijakú moc. Budem sa podobať na malé dieťa, ktorého rozum ešte spí a ktoré preto nemôže spáchať nijaký hriech. Ježiš chce, aby som trpela bez útechy. Vypijem kalich podobne ako Ježiš, ale ja vypijem z neho iba kvapku, kým on ho vypil celý!“

Utrpenie, ktoré ju čakalo, obetovala za Cirkev, za Svätého Otca, za kňazov, za obrátenie hriešnikov a za duše v očistci. V deň pred posadnutím sa jej zjavil Ježiš. Položil jej na plece obrovský kríž, ktorý jej spôsoboval veľkú bolesť.

Prečo Boh dopúšťa také hrozné utrpenie, akým je posadnutosť? Mystická teológia a veľkí mystici nazývajú tento stav pasívnym očisťovaním. Aby Boh pripravil človeka na ešte pevnejšie zjednotenie so sebou samým a dal mu osobitný podiel na spáse hriešnikov, očisťuje ho tým, že dopúšťa diabolské pokúšanie, útlak, ba až posadnutosť. Pán Ježiš dopustil, že telo sestry Miriam bolo 40 dní v moci zlých duchov.

Presne podľa Ježišovej predpovede na poludnie 26. júla 1868 začal satan používať telo sestry Miriam a hovoriť skrze jej ústa. Vyslovoval hrozné rúhavé reči, nahováral sestry, aby neposlúchali predstavenú („starú babu“), aby opustili kláštor a začali si užívať pozemské radovánky. Vďaka exorcizmom démoni nakrátko opúšťali telo sestry Miriam a ona vtedy mohla prijať Eucharistiu, porozprávať sa so sestrami alebo sa vyspovedať. Niektoré dni do nej vošla celá légia zlých duchov. Hrozne trpela, príšerne kričala; len chvíľami, keď získala sebakontrolu, vyslovovala úkony lásky a dôvery hovoriac, že vo všetkom prijíma Božiu vôľu a že svoje utrpenie obetuje za spásu hriešnikov. Vravela: „Môj Bože, milujem ťa. Chcem trpieť pre teba. Ak je to tvoja vôľa, Bože, budem trpieť do konca sveta. Ježišu, sprav, aby som plnila tvoju vôľu. Chcem sa páčiť iba tebe.“ Tento hrdinský postoj sestry Miriam ešte vyostroval diablovu zúrivosť, ktorý vrieskal, zavýjal a rúhal sa.

Ježiš Kristus vydal jej telo do satanovej moci, ale zakázal mu, aby urobil čokoľvek proti jej čistote. Exorcizmy a kňazove slová mali veľkú moc: na kňazov príkaz museli démoni v noci mlčať.

Občas sestry počuli, ako sestra Miriam hovorí: „Ježišu, plačem, lebo netrpím dosť pre teba.“ Po diablových útokoch opakovala: „Nič iné, len trpieť pre Ježiša.“

O všetkom informovali biskupa Lacroixa, ktorý 16. augusta 1868 napísal sestre Miriam list, kde okrem iného píše: „Ježiš, ktorý ťa stvoril pre seba samého, chce, aby si prežívala aj jeho námahu, pokušenia a boj proti diablovi a hriechu. Avšak svojou božskou mocou ťa chce priviesť k víťazstvu podobne, ako aj on sám zvíťazil. Po tom, ako dovolil démonovi, aby ho pokúšal, dovolil, aby pokúšal aj teba, ale on ho premôže, tak ako ho premohol v sebe samom. Ježiš premohol peklo skrze kríž. Klince, ktoré ho pribili na kríž, spútali démonov do okov a jeho tŕňová koruna sa stala korunou slávy.“

Zlým duchom sa nepodarilo priviesť sestru Miriam k tomu, aby vyslovila čo len jedinú sťažnosť, hoci niektoré dni ju stovka démonov týrala ukrutným spôsobom. Po každom útoku sestra Miriam opakovala: „Spájam sa s Ježišom na Kalvárii, spolu s ním sa obetujem za obrátenie hriešnikov. Chvála ti, môj Bože!“

Svoje utrpenie spájala s Ježišovým utrpením vo všetkých etapách jeho umučenia a smrti – od Judášovej zrady až po smrť na kríži. Počas tohto veľkého utrpenia ju svojou prítomnosťou posilňoval Ježiš, Panna Mária a svätí. Sestra Miriam obetovala svoje utrpenie za „slepcov, ktorí nepoznajú Cirkev,“ a za všetkých, ktorí proti Cirkvi bojujú a nenávidia ju, za tvrdošijných hriešnikov, ktorí odmietajú Božie milosrdenstvo a kráčajú smerom k peklu.

Jedného dňa sa jej zjavil Ježiš Kristus a povedal jej: „Nie ja som vám vybral peklo. Vy sami si ho vyberáte. Neexistuje duša, idúca do zatratenia, ku ktorej srdcu by som sa predtým neprihovoril tisíc ráz. Prišiel som na zem, prijal som vašu prirodzenosť, bol som malé dieťa, bol som poslušný, chudobný, ponížený. Všetko som pre vás vytrpel. Ja vás neodsudzujem na zatratenie, vy zatracujete sami seba tým, že si volíte hriech a odmietate moje milosrdenstvo.“

V posledných hodinách jej posadnutosti prišiel samotný Lucifer. Telo sestry Miriam najskôr celé sčervenelo a následne sčernelo. Začal z neho vychádzať silný zápach smoly. Všetko svedčilo o tom, že nastala agónia. Blížilo sa poludnie 40. dňa posadnutosti. Vtom sa všetko zmenilo: sestra Miriam sa začala vznášať nad posteľou, jej tvár a celé telo sa premenili a vyžarovala z nich nadzemská krása. Všetci prítomní kľačali, zakúšali nebeskú radosť a plakali od šťastia. Zmŕtvychvstalý Ježiš úplne premenil jej dotýrané telo.

Svedkovia týchto dramatických udalostí videli nielen hrozivú prítomnosť démonov a pekla, ale predovšetkým všemocnú lásku Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne zvíťazil nad diablom, hriechom, peklom a smrťou. Ježiš nám všetkým dáva účasť na svojom víťazstve vo sviatostiach pokánia a Eucharistie. Musíme však nenávidieť a odvrhnúť každý hriech a vrhnúť sa do priepasti Božieho milosrdenstva.

„Ničoho sa nebojte,“ povedala blahoslavená Miriam, „jeho milosrdenstvo je neobmedzené. Ľudia sa Ježiša boja. Pozerajú sa naňho ako na kata, a pritom jeho oči sú také otcovské. On je zbláznený do človeka! Miluje maličkých, slabých, nemá rád tých, čo sa povyšujú. Nikdy nehľadajte oporu v stvoreniach, ale volajte k Bohu. Ak pre nejaký hriech alebo biedu spadnete na dno priepasti, volajte hlasnejšie, dojmite jeho srdce. Naučím vás malý fígeľ. Povedzte mu: ,Pane, som sama, som na dne, som veľmi nízko, mám zlomenú ruku a nohu, som slabá, chorá; príď. Už takmer nevládzem k tebe volať a nechcem inú záchranu než teba!‘“

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86