Cesta k plnosti pravdy Janne Haaland Matlaryovej

autor: P. Mieczysław Piotrowski TChr

Jane Haaland Matlaryová vytrvalo a úprimne hľadala pravdu, ktorú nakoniec našla v katolíckej viere. Príbeh jej obrátenia a dozrievania vo viere prináša svetlo a povzbudenie tým, čo sú ešte stále na ceste hľadania.

Janne Haaland Matlaryová je profesorkou sociálnych vied na univerzite v Osle a členkou Pápežskej rady pre rodinu. V rokoch 1997 – 2000 bola námestníčkou ministra zahraničných vecí Nórska.

Detstvo

Janne sa narodila v roku 1957 v malom prímorskom mestečku na juhu Nórska. Jeho obyvatelia boli rybári a námorníci, ktorí dobre poznali silu mora, pretože nejeden z nich zahynul v rozbúrených morských vlnách. Títo ľudia sa vyznačovali jednoduchou a silnou vierou a láskou k Božiemu slovu. Boli to puritáni, ktorí sa svoju vieru nehanbili prejavovať aj vo verejnom živote.

Janne bola jedináčik. Bola veľmi nadaná, rada čítala a podobne ako jej rodičia dlhé večery trávila pri knižkách. Od detstva túžila po šťastí, milovala prírodu, rada sa plavila loďkou po mori, chytala ryby, plávala a venovala sa turistike.

V škole mala vynikajúcich učiteľov, ktorí neodovzdávali žiakom iba vedomosti, ale vychovávali ich a učili ich, ako si majú formovať charakter. K povinnému čítaniu patrili diela európskej klasiky a Janne vnímala v postojoch veľkých literárnych postáv duchovnú hĺbku, čestnosť, nezištnosť a čistú lásku, ktorá netolerovala zlo, ale vždy si volila dobro. Učitelia na vyučovacích hodinách dôkladne analyzovali čnosti i chyby týchto literárnych hrdinov, vďaka čomu sa deti učili odlišovať dobro a zlo, bojovať proti egoizmu a pestovať si čnosti. Už od prvej triedy základnej školy sa deti každý týždeň naučili naspamäť jeden biblický žalm a dozvedali sa veľa o Ježišovi a Biblii.

V období dospievania prežila Janne krízu viery. Počas zimných prázdnin, ktoré prežila so skupinou protestantskej mládeže, sa rozhodne ohradila proti náboženskému „vymývaniu mozgov“. Spolu s kamarátkou utiekli do hôr, kde vdychovali slobodu v lone prírody. Odvtedy sa držala ďaleko od kresťanských skupín, ktoré pôsobili v jej meste.

Študentské roky

Janne ukončila štúdium na gymnáziu a ako 19-ročná dostala štipendium na študijný pobyt v USA. Považovala sa za agnostičku, ba v niektorých životných obdobiach dokonca za ateistku. Kresťania ju odpudzovali, lebo sa jej zdalo, že poväčšine sú to pokrytci alebo naivní nevedomci. Po rokoch sa priznala: „Prijatie kresťanstva bola posledná vec, ktorú by som si v živote dokázala predstaviť.“

V Spojených štátoch študovala filozofiu na luteránskom Augsburg College. Veľmi ju zaujímali otázky týkajúce sa pôvodu človeka, existencie Boha a možnosti poznať objektívnu pravdu. Študovala klasickú a stredovekú filozofiu: Platóna, Aristotela, svätého Bonaventúru a svätého Tomáša Akvinského.

Profesor Richard McKeon, ktorý uvádzal Janne do tajov filozofie a mal na ňu veľký vplyv, bol katolík. Vyzdvihoval logickú krásu tomizmu a scholastiky, ale, žiaľ, každodenné prežívanie kresťanskej viery ho príliš nezaujímalo.

Počas prvého roku štúdia Janne poznávala bohatstvo filozofických myšlienok a prenikala ku kresťanským koreňom európskej civilizácie.

Po roku sa vrátila do Osla, kde pokračovala v štúdiu politickej filozofie na tamojšej univerzite. Študovala tam však iba rok, pretože znovu získala dvojročné štipendium na pobyt v USA. Posledný ročník, spojený s písaním diplomovej práce, absolvovala opäť v Osle.

Už vtedy neakceptovala rozpor medzi politikou a etikou. Bola presvedčená, že politika musí stáť na pevnom morálnom základe, pretože dobro a zlo určujú nemenné morálne normy, ktoré nepodliehajú parlamentnému hlasovaniu. Odmietala morálny relativizmus a subjektivizmus, pretože verila, že existuje objektívna pravda, ktorá je záväzná pre všetkých, pričom hlavným cieľom vedy je hľadať túto pravdu.

Od rozumu k viere

Po návrate do Osla sa Janne dozvedela, že na tamojšej univerzite pôsobí francúzsky katolícky kňaz, člen dominikánskeho rádu, ktorý je odborníkom na teológiu svätého Tomáša Akvinského. Hneď s ním nadviazala kontakt a v priebehu poldruha roka prichádzala raz týždenne na individuálne hodiny. Keďže filozofiu svätého Tomáša nemožno oddeliť od teológie, ich rozhovory sa rýchlo zmenili na dialógy o katolíckej viere a profesor si Janne rýchlo obľúbil.

V tom čase sa zo zvedavosti vybrala na katolícku svätú omšu, ktorá ju očarila. Vnímala tam tajomnú prítomnosť Božej lásky, a tak začala pravidelne chodiť do kostola. Postupne sa oslobodzovala od predsudkov, že katolícka viera je dobrá len pre zaostalých a naivných ľudí, ale ešte stále si nechcela pripustiť, že by mohla byť aj pre ňu.

Na jednej z hodín sa jej dominikán opýtal, či nechce byť katolíčkou. Odvetila, že je agnostička, ktorá sa stotožňuje len s racionálnym filozofickým systémom svätého Tomáša Akvinského. Táto otázka jej však nedávala pokoj. Páčila sa jej liturgická hudba, kultúra a morálny systém Katolíckej cirkvi, ale vôbec jej nenapadlo prijať katolícku vieru. Za každú cenu si chcela zachovať nezávislosť a slobodu. Prečo ju teda táto otázka tak veľmi znepokojovala? Až po istom čase pochopila, že ide o osobu Ježiša Krista. O niekoľko mesiacov nato začala premýšľať o Ježišovi Kristovi ako o živej, blízkej osobe. Pochopila, že kresťanstvo nie je filozofický systém a súhrn morálnych noriem, ale je to sám Ježiš Kristus, ktorý žije, učí a uzdravuje rovnako ako pred 2000 rokmi. Ježiš jej dal poznať, že je skutočne prítomný v Eucharistii a že ju miluje, čo ju fascinovalo. Pochopila, že najdôležitejšia vec v živote je nadviazať osobný vzťah lásky s Ježišom.

Začala pravidelne chodiť na nedeľnú svätú omšu, kde zakúšala Ježišovu prítomnosť. Skúsenosť Pánovej prítomnosti spôsobila, že sa zamilovala do Ježiša a do jeho mystického tela, Cirkvi. Všetkým hovorila o Ježišovi a Cirkvi a nemohla sa dočkať nedele. Ježiš bol pre ňu ako plameň, ktorý horí v jej srdci a pozýva ju, aby sa s ním zjednotila v láske. Bola to pre ňu celkom nová skúsenosť čistej lásky. Začala čítať príbehy rôznych obrátení, ako aj mystické spisy svätého Jána od Kríža a svätej Terézie Avilskej. Rozhodnutie vstúpiť do Katolíckej cirkvi bolo pre ňu však veľmi ťažké, lebo v Nórsku žijú všetky antikatolícke predsudky z obdobia reformácie a katolíkov tam považujú za cudzí prvok.

Nórsko je stále výrazne antikatolícke, a preto sa Janne bála reakcie svojich rodičov, príbuzných a priateľov.

Kopernikovský obrat

V svojom denníku si vtedy napísala, že jej objav je ako kopernikovská revolúcia: „Dnes som pochopila, že v konsekrovanej hostii je objektívna realita, nezávislá od môjho názoru a od toho, či verím alebo nie. Keď katolíci hovoria o reálnej prítomnosti, vyjadrujú presvedčenie, že Kristus je prítomný pod spôsobom chleba a vína, ktoré sa pri premenení menia slovami kňaza na Kristovo telo a krv. Je to najväčšie tajomstvo viery, centrum svätej omše a kľúč k pochopeniu katolíckeho učenia o sviatostiach.“

Skutočná Ježišova prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína je centrom katolíckeho učenia. Je to objektívna realita, nezávislá od toho, či v ňu veríme alebo nie. Tento objav vyrazil Janne dych. Zmysel života hľadala v antickej filozofii a v metafyzike, hľadala pravdu, spravodlivosť, dobro a krásu a teraz zistila, že to všetko, čo hľadala, je v osobe Ježiša Krista, pravého Boha, ktorý sa stal pravým človekom a je skutočne prítomný v Eucharistii. Pochopila, že stredobodom vesmíru nie je človek, ale objektívne existujúci Boh. Toto bol jej najdôležitejší a najradostnejší objav: existuje objektívna Pravda, ktorá je zároveň Láskou, a možno ju nájsť v osobe Ježiša Krista, ktorý je prítomný v Eucharistii. Existuje Boží poriadok, zmysel a cieľ života.

Janne pochopila, že čítanie kníh a racionálne úvahy nám nepomôžu objaviť Ježišovu reálnu prítomnosť v Eucharistii. Viera v túto pravdu je milosť, je to zadarmo daný dar. Ale aby sme ju boli schopní prijať, musíme ju najskôr úprimne hľadať.

Účasť na svätej omši nebola pre Janne príťažlivá pre krásnu liturgiu, zaujímavé kázne a spevy, ale preto, že tam zakúšala Kristovu prítomnosť a lásku. Zistila, že opravdivú lásku a definitívny zmysel života nájde pred svätostánkom, a preto chodila na svätú omšu ako na stretnutie s milovanou osobou.

Koncom roka 1981 poslala do Vatikánu list, v ktorom uviedla, že uvažuje o vstupe do Katolíckej cirkvi, ale najskôr by chcela lepšie spoznať pápeža. Prekvapila ju rýchla odpoveď, ktorú dostala od prefekta pápežského domu. Odpísal jej, aby dala vedieť, keď príde do Ríma, aby sa mohla osobne stretnúť s Jánom Pavlom II.

Do Ríma sa vybrala spolu so svojimi rodičmi, ktorí s jej vstupom do Katolíckej cirkvi nesúhlasili. Predovšetkým mama vyjadrovala svoju nevôľu.

Katolícka cirkev bola v Nórsku legalizovaná až v roku 1884, keď sa obrátili niektorí nórski spisovatelia a intelektuáli, ktorí sa s Katolíckou cirkvou zoznámili počas štúdia v Taliansku alebo vo Francúzsku. Avšak aj napriek tomu dodnes vládne v Nórsku presvedčenie, že katolíci sú len imigranti. V roku 2000 malo katolícke spoločenstvo v Nórsku približne 40 000 členov, z čoho rodených Nórov bolo len 12 000.

Na audienciu k Jánovi Pavlovi II. sa Janne a jej rodičia dostali 2. decembra 1981.

Stretnutie s pápežom na nich urobilo veľmi silný dojem. Zakúsili teplo jeho svätosti. Po návrate do Nórska sa Janne začala pripravovať na vstup do Katolíckej cirkvi. Táto slávnostná chvíľa nastala na Veľkú noc 1982. Janne mala vtedy 25 rokov a bola zamilovaná do Krista, ktorý žije, učí a odpúšťa hriechy v Katolíckej cirkvi.

V manželstve

Po svojom oficiálnom prijatí do Katolíckej cirkvi pokračovala Janne v štúdiu. V tom čase stretla svojho budúceho manžela, mladého lekára a maďarského prisťahovalca, Arpáda Ľudovíta Matlaryho. Prvý raz si ho všimla, keď prijímal Eucharistiu. Odvtedy sa pravidelne stretávali na svätých omšiach a zamilovali sa do seba. Arpád bol synom maďarského generála a aristokrata, ktorého komunisti prenasledovali a umučili. V roku 1956 sa mu podarilo utiecť z komunistického Maďarska a usadil sa v Nórsku, kde vyštudoval medicínu.

Janne a Arpád si vyslúžili sviatosť manželstva v roku 1985 v Bazilike svätého Petra v Ríme. Sobášil ich maďarský benediktín, ich priateľ. Ježiš ich spojil nerozlučným putom svojej lásky, takže odteraz boli dvaja v jednom tele. Začali sa pre nich náročné a zároveň krásne roky manželského života. Janne zakúsila radosti i bolesti materstva – porodila štyri deti a súčasne sa pripravovala na obhajobu doktorandskej práce.

Po rokoch vyznala, že byť manželkou a matkou bola pre ňu revolučná skúsenosť. Zistila, že počatie dieťaťa, čakanie na jeho narodenie a samotný pôrod sú účasťou rodičov na Božom diele stvorenia nového človeka. Novonarodené dieťa je zázrak nad všetky zázraky a materstvo a otcovstvo manželov duchovne menia. Je to pre nich neopakovateľná príležitosť rásť v nezištnej láske. Zrodenie a výchova detí boli pre Janne a Arpáda jedinečnou školou lásky.

Po deviatich rokoch od obrátenia prežila Janne krízu viery a čas duchovnej púšte. Prenasledovali ju vtieravé myšlienky opustiť Cirkev. Začala kritizovať postoje nórskych biskupov a kňazov: zdalo sa jej, že sú pasívni a neangažujú sa vo verejnej sfére. Ako sa neskôr ukázalo, hlavnou príčinou jej frustrácie nebol postoj kňazov, ale to, že zanedbala každodennú modlitbu a sviatosť pokánia.

Nad touto bolestnou krízou zvíťazila v decembri 1992, keď s celou rodinou navštívili benediktínske opátstvo Pannonhalma v Maďarsku. So svojimi duchovnými problémami sa zdôverila 82-ročnému benediktínskemu pátrovi, ktorý bol stelesnením múdrosti a dobroty. Povedala mu, že jej viera zomiera a že jej je veľmi ťažko. Rehoľník sa na ňu s láskou pozrel a povedal, že jediný liek, ktorý teraz potrebuje, je rozhrešenie, a poprosil ju, aby sa pripravila na sviatosť zmierenia. Janne od údivu takmer onemela, pretože už dlhší čas sa nespovedala. Vtedy pochopila, že hlavnou príčinou duchovných kríz je zanedbávanie modlitby a zotrvávanie v stave hriechu.

Potom, ako večer uložila deti, pristúpila k sviatosti zmierenia. V celej pravde sa postavila pred Ježiša, vyznala mu svoje hriechy a zanedbania, z hĺbky srdca ich oľutovala a rozhodla sa polepšiť sa. Keď spovedník vyslovoval sviatostné slová rozhrešenia, cítila, ako ju napĺňa neopísateľná láska a Božie milosrdenstvo prinášajúce so sebou radosť, akú nikdy doposiaľ nezažila.

Bol to radikálny zlom: Boh, ktorý sa jej zdal veľmi ďaleký, jej bol zrazu najbližší a vykonal v nej zázrak duchovného znovuzrodenia. Celú ju prenikla Božia blízkosť a láska a zakúsila neopísateľnú radosť zmŕtvychvstania.

Keď sa spolu s rodinou vrátila do Osla, napísala svojmu spovedníkovi z Pannonhalmy, že úžasná radosť a dotyk Božieho milosrdenstva, ktorý zakúsila pri rozhrešení, v nej stále pretrváva. Páter benediktín jej odpísal: „Buď vďačná za túto mimoriadnu milosť a viac sa modli.“ Povzbudil ju, aby sa každý deň vytrvalo modlila a počúvala Boží hlas.

Janne po tejto spovedi pochopila, že obrátenie nie je jednorazová záležitosť. Je to proces, ktorý trvá celý život. Ak z lenivosti a nedostatku sebadisciplíny zanedbávame modlitbu, zotrvávame v smrteľnom hriechu a vyhýbame sa spovedi, môžeme poklad viery ľahko stratiť. Preto sa každý deň nanovo odovzdávajme Bohu skrze modlitbu, sviatosti pokánia a Eucharistie, sebadisciplínu a umŕtvenie zmyslov a kráčajme za Kristom po úzkej a strmej ceste vedúcej do neba.

Starať sa o poklad viery

Vo februári 1995 dostala Janne z Vatikánu ponuku zúčastniť sa ako členka delegácie Svätej stolice na medzinárodnej konferencii v Kodani, ktorú organizovalo OSN. Toto privilégium a pozvanie Svätého Otca ju veľmi potešilo.

Jeden z členov delegácie Apoštolskej stolice, ktorý žil spiritualitu svätého Josemaríu Escrivu de Balaguera, Janne veľmi pozitívne ovplyvnil. Príklad jeho autentickej viery, ako aj čítanie Balaguerových kníh Janne ukázalo, že medzi jej „súkromným“ prežívaním viery a profesionálnou činnosťou existuje nesúlad. Pochopila, že zjednotení s Kristom musíme byť všade a že aj naša práca má zjavovať Božiu prítomnosť a lásku. Tým, že sa Ježiš Kristus stal človekom, zjednotil sa s každým z nás v každej situácii nášho života. Povolanie laikov je sprítomňovať Krista vo svete prostredníctvom práce, modlitby, odpočinku a nezištnej služby ľuďom. Bez vytrvalého úsilia o duchovný život, bez každodennej modlitby, častej spovede, Eucharistie, bez umŕtvenia, trvalej duchovnej formácie a dobrých skutkov to však nie je možné. Keď si to Janne uvedomila, mala pocit, že našla záchranné koleso na rozbúrenom mori.

Silné a jednoznačné výroky svätého Josemaríu Balaguera sa Janne zdali tvrdé a náročné. Pobádali ju naplno prežívať prítomnú chvíľu a prijať svoju situáciu ako miesto, v ktorom je prítomný Kristus. Každý môže byť svätý, čiže taký, akým ho chce urobiť Boh. Musíme sa len rozhodnúť a neodkladať rozhodnutie na zajtra.

Svätý Ecrivá napísal, že existujú dva spôsoby čistenia zemiakov: prvým je len čistenie zemiakov, kým druhým je čistenie zemiakov s vedomím, že takto plním Božiu vôľu a chválim Boha. Život kresťana je len jeden, nerozdeľuje sa na život doma, v práci a v kostole. Dovoľme teda Ježišovi, aby prostredníctvom nás menil pohanský svet, v ktorom žijeme, na kresťanský.

Najdôležitejšia voľba

V roku 1997 zatelefonoval Janne novovymenovaný minister zahraničných vecí Nórska, člen Kresťansko- demokratickej strany, a navrhol jej, aby bola jeho námestníčkou. Tento návrh ju milo prekvapil a s radosťou ho prijala. Túto funkciu vykonávala až do pádu vlády v marci 2000.

Za najdôležitejšie v tejto práci považovala úsilie prekonať vzájomné nepriateľstvo a nenávisť v medzinárodných vzťahoch. S diplomatickou misiou navštívila Balkán a iné oblasti sveta, kde hrozili ozbrojené konflikty. Uvedomovala si, že bez odpustenia nie je možné vybudovať trvalý pokoj. Avšak najväčšie zločiny budeme schopní odpustiť iba vtedy, ak budeme zjednotení s Kristom, ktorý nás robí schopnými milovať a žiť v súlade s Božími prikázaniami a evanjeliom. Ak však Krista odmietneme, vykročíme na cestu vedúcu do pekla egoizmu, ktoré sa prejavuje špirálou nenávisti a túžbou p pomste.

Janne vo svojich vystúpeniach zdôrazňovala, že naša doba pripomína obdobie morálnej dekadencie a úpadku Rímskej ríše. Kresťania sú povolaní byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“ (Mt 5, 13. 14) a chrániť posvätnosť rodiny, nerozlučnosť manželstva a dôstojnosť každého človeka od počatia až po prirodzenú smrť. Musíme kráčať proti prúdu a s veľkou pokorou a úplnou dôverou voči Kristovi odmietať barbarské zákony, ktoré dovoľujú interrupciu, eutanáziu, umelé oplodnenie a rodovú ideológiu. Ježiš Kristus nás uisťuje, že v boji proti silám zla nie sme sami: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33).

Z krízy viery ju zachránila spoveď a návrat ku každodennej modlitbe. Vtedy nanovo odhalila, že pravý život je len v spojení s Kristom. Vnútorný život tvorí základ vonkajšieho života, a preto medzi našou vierou a životom nemôže byť nesúlad, ba až rozpor.

Janne pochopila, že ak stratí životodarné spojenie s Kristom, ktorým je modlitba, duchovne zahynie. Práve takto sa totiž napĺňame Kristovou láskou a sme schopní prinášať ovocie a meniť seba aj svet. Svoje najdôležitejšiu rozhodnutie žiť s Kristom a pre Krista musíme teda svojím životom každý deň nanovo potvrdzovať.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86