Boží projekt

autor: O. Justo Antonio Lofeudo MSE

Zmŕtvychvstalý Ježiš je a bude s nami v Najsvätejšej sviatosti „po všetky dni až do skončenia sveta“

(Mt 28, 20).

Pravda, že ak budeme spojení s Ježišom, zvíťazíme, je prameňom najväčšej radosti a istoty. Smrť, hriech a diabol už nad nami nemajú moc. Ježiš je s nami v Najsvätejšej sviatosti, pretože nám chce dať seba samého, svoj oslávený a zmŕtvychvstalý život, chce uzdraviť naše zranené srdce a zmysly a vyriešiť naše problémy. V Eucharistii nám Ježiš dáva účasť na svojom zmŕtvychvstaní a ako píše Ján Pavol II., dáva nám „liek nesmrteľnosti, protilátku smrti“ (Ecclesia de Eucharistia 18). Preto „úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše, je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so slávením eucharistickej obety. Kristova prítomnosť pod eucharistickým spôsobom uchovávaným po svätej omši – ktorá pretrváva, pokiaľ sa zachovávajú spôsoby chleba a vína – pochádza zo slávenia tejto obety a vedie k sviatostnému i duchovnému spoločenstvu. Je úlohou pastierov, aby povzbudzovali, aj osobným príkladom, eucharistický kult, zvlášť vystavenie Najsvätejšej sviatosti, ako aj spočinutie v adorácii pred Kristom prítomným pod eucharistickým spôsobom“ (EE 25).

Na celom svete si ľudia začínajú nanovo uvedomovať, že Ježiš Kristus prítomný v Najsvätejšej sviatosti je najväčší poklad, aký máme, a že len v ňom je zdroj nášho šťastia, lásky, pokoja a večného života. Treba ho prijímať s čistým srdcom a vystavovať sa pôsobeniu lúčov jeho lásky počas poklony Najsvätejšej sviatosti. Preto by počas dňa mali byť kostoly otvorené a farníci by mali mať možnosť zúčastňovať sa na adorácii. Niektoré farské spoločenstvá sa rozhodli pre ustavičnú poklonu Najsvätejšej sviatosti.

Jedným z najhorlivejších apoštolov ustavičnej adorácie vo farnostiach je v súčasnosti argentínsky kňaz Justo Antonio Lofeudo MSE. Farári, ktorí chcú svoju farnosť pripraviť na ustavičnú adoráciu, ho pozývajú viesť duchovné obnovy pre svojich farníkov. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého sa takto uskutočňuje v praxi to, čo sa zdanlivo zdá nemožným. Prostredníctvom pátra Justa sa už 70 farností v Španielsku, Taliansku a Rakúsku rozhodlo nepretržite adorovať Ježiša prítomného v Najsvätejšej sviatosti. Páter Justo hovorí: „Som argentínsky kňaz zo spoločenstva Misionárov Najsvätejšej sviatosti, ktorého poslaním je zakladať kaplnky ustavičnej adorácie. Všetko, čo sa deje prostredníctvom mňa, nie je moje dielo. Je to Pánovo dielo a ja mám len milosť ohlasovať všetky tieto veľké veci a môžem na vlastné oči vidieť a dotýkať sa zázrakov, ktoré Pán koná.“

Pán vypočúva naše modlitby

Už dlho chodím na misie do Mexika a Spojených štátov. V poslednej dobe som začal navštevovať aj Európu. Moja služba v Európe sa začala na duchovných cvičeniach pre kňazov, ktoré sa konali v Medžugorí. V posledný deň duchovných cvičení viedol páter Jozo krížovú cestu, ktorú sme sa modlili vystupujúc na vrch Križevac. Na záver krížovej cesty vyslovil páter Jozo pri kríži slová takejto modlitby: „Pane, daj svojim kňazom to, po čom túžia v hĺbke svojich sŕdc!“ Potom sa na vrchole tohto vrchu takmer 400 kňazov spovedalo jeden druhému! Dokážete si to predstaviť? Po spovedi sme zostupovali z vrchu. Na úpätí vrchu bol bar, do ktorého som vošiel, pretože som bol veľmi smädný. Zrazu tam vošiel aj istý španielsky kňaz. Opýtal som sa ho, či sa nechce niečoho napiť, na čo mi odvetil, že si nevzal so sebou peniaze. „Nevadí,“ povedal som, „ja ťa pozývam.“ Počas rozhovoru som povedal, že patrím do spoločenstva, ktoré sa venuje ustavičnej adorácii. Prekvapene sa na mňa pozrel a povedal: „To nie je možné! Už sedem rokov premýšľam o ustavičnej adorácii, ale nikdy som nevedel, ako mám začať!“ Takto sme sa presvedčili, že po sotva 15-30 minútach Pán vypočul modlitbu pátra Joza a dal nám to, po čom sme túžili!

Boží plán: 24 hodín denne 7 dní v týždni

Ustavičná adorácia, ktorá trvá nepretržite 24 hodín denne každý deň v roku, nie je ľudský nápad, ale Boží. Povzbudzujeme k nej, pretože nás k tomu pobádajú cirkevné dokumenty: Ján Pavol II. v dokumente Redemptoris sacramentum a Benedikt XVI. v exhortácii Sacramentum caritatis, v ktorej prosí, aby každé mesto malo aspoň jeden kostol, v ktorom sa koná ustavičná adorácia. Táto prosba sa opakuje aj v liste Kongregácie pre klérus adresovanom biskupom, v ktorom sa spomína adorácia ako najúčinnejší spôsob modlitby za kňazské povolania a za svätosť kňazov.

V inštrukcii Redemptoris sacramentum sa uvádza: „,Úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše, je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so slávením eucharistickej obety.‘ Nech sa preto vrelo odporúča verejná aj súkromná úcta k Najsvätejšej sviatosti aj mimo svätej omše, aby veriaci adorovali a uctievali skutočne a reálne prítomného Krista, ktorý je ,veľkňaz budúcich darov‘ a Vykupiteľ všetkých“ (134).

Poslanie, ktoré presahuje ľudské možnosti

Moje prvé misie v Európe, ktoré sa konali v španielskej farnosti Cancelada, boli veľmi náročné [už sme o nich písali na stránkach Milujte sa!]. Farnosť bola malá a hoci tam boli horliví farníci, nebol ich dostatočný počet. Miestny farár preto navrhol, že budeme chodiť od dverí k dverám a pozývať na ustavičnú adoráciu. Predstavte si, že zazvoní zvonček, otvárate dvere a pred nimi stoja dvaja kňazi! Ľudia by tam čakali skôr svedkov Jehovových alebo exekútora, ale určite nie dvoch kňazov! Navštívili sme ľudí, ktorí nikdy nechodili do kostola, a modlili sme sa za chorých. Bola to nádherná skúsenosť, vďaka ktorej sa nám podarilo získať ľudí pre ustavičnú adoráciu.

Podobnú skúsenosť som mal v Mexiku. Spomínam si, že raz som zazvonil pri dverách istého domu. Otvorila mi žena a povedala: „Nech sa páči, poďte ďalej. Som univerzitná profesorka, ušná lekárka, mám niekoľko ambulancií, som rozvedená a moja dcéra žije so mnou…“ Napadlo mi, že táto žena mi to hovorí ako výhovorku, aby sa nemusela zúčastniť na ustavičnej adorácii. Avšak pokračovala: „Keď ste zazvonili pri mojich dverách, mala som pocit, akoby zazvonil sám Kristus! Boh vie, že nemám čas, ale zapíšte ma, prosím, na nedeľu od 22. do 23. hodiny.“ Potom ma ponúkla čokoládou a povedala: „Ďakujem, že ste mi umožnili stretnúť sa s mojím najlepším Priateľom!“

Niečo tam musí byť!

Najprekvapujúcejšie je však to, že v kaplnke ustavičnej adorácie nachádzajú to, čo hľadajú, nielen veriaci… Na istom mieste musela istá adorátorka na šesť týždňov odcestovať, a preto musela nájsť za seba náhradu, aby počas „jej“ hodiny nevznikla medzera. Požiadala o to svojho švagra a povedala mu deň a hodinu, kedy ju má zastúpiť. Súhlasil, ale opýtal sa: „Dobre, ale čo tam mám robiť?“ Žena odvetila: „Nič, stačí, ak tam budeš.“ – „Ale načo?“ – „Pretože je tam Najsvätejšia sviatosť.“ – „Najsvätejšie čo?“ Švagor patril k tým, čo nemajú radi kňazov a nechcú mať nič spoločné s Cirkvou. Keď sa jeho švagriná vrátila, povedal jej: „Aj ja sa chcem zapísať, pretože taký pokoj, aký som tam našiel, som nikdy v živote nezakúsil…“ Takto sa odohralo jeho obrátenie.

Nie je to ojedinelý prípad. Bývalý biskup Sevilly mi vyrozprával, že sa ho raz jeho lekár, ktorý bol neveriaci, opýtal: „Čo sa deje v Kaplnke svätého Onufra? Počul som, že tam chodia ľudia, v tichu adorujú, nič nehovoria a sú tam vo dne i v noci… Niečo tam musí byť!“ A išiel tam zo zvedavosti. Biskup dodal, že v ten deň sa tento človek obrátil a každý deň vstáva o polhodiny skôr, aby pred službou zašiel do nemocničnej kaplnky. Bol neveriaci, ale Pán mu ukázal iný rozmer reality.

Podobný prípad sa odohral v kaplnke v talianskom meste Prato v štvrti, kde žije veľa ateistov a komunistov. V súčasnosti je tam 900 ľudí, ktorí sa zúčastňujú na ustavičnej adorácii. Istá žena tam nechala lístok, na ktorý napísala: „Už vyše desať rokov som nevstúpila do katolíckeho kostola a ak som aj predtým nejaké kostoly navštívila, bolo to len kvôli umeleckým dielam. Ešte neviem, prečo tu som, ale verím v pokoj, ktorý som tu našla a ktorý tu vždy nachádzam. María García.“

Uvedomujete si, čo napísala? Po prvé: je ateistka a nemá nič spoločné s vierou. Po druhé: nevie, prečo prichádza do kaplnky, ale prichádza, čo znamená, že Boh ju volá, hoci ona si to ešte neuvedomuje. Po tretie: našla tam pokoj, aký predtým nepoznala. Po štvrté: hľadá tento pokoj, čo je začiatok cesty obrátenia.

„Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi dokorán!“

Poznám prípady piatich ľudí, ktorí mali zámer spáchať samovraždu, ale neurobili to, lebo uprostred noci natrafili na kaplnku ustavičnej adorácie a mohli do nej vojsť, pretože sa našli ľudia, ktorí prijali záväzok adorovať. Najsvätejšiu sviatosť totiž nemožno nechať vyloženú, ak pri nej nikto nie je. V dobe, keď sa kostoly zatvárajú, odpovedzme na prosbu, ktorú Ján Pavol II. a Benedikt XVI. vyslovili na začiatku svojho pontifikátu. Sv. Ján Pavol II. povedal: „Otvorte, otvorte dvere Kristovi dokorán!“ My sme ich otvorili a piatim zúfalým ľuďom to umožnilo stretnúť Pána, ktorý je zmŕtvychvstanie a život, vzdali sa svojho samovražedného zámeru a dnes o tom vydávajú svedectvo.

Ten, ktorý je zmŕtvychvstanie a život

Jedna z týchto udalostí sa odohrala v kaplnke v meste Prato. Farár, ktorý bol práve na adorácii, počul okolo štvrtej ráno, že dvere kaplnky sa otvárajú a niekto vchádza, bolestne vzdychá a zostáva v kaplnke. Bola to zúfalá žena, ktorá stratila prácu aj bývanie a nemala kam ísť. Jej život bol jeden veľký neúspech. Chcela ísť na most a skočiť do rieky, ale namiesto toho, aby zabočila doľava, pomýlila sa a odbočila vpravo. Vtom uvidela svetlo, najskôr fyzické, a keď vošla do kaplnky, uvidela svetlo toho, ktorý je zmŕtvychvstanie a život. Keď si to uvedomila, pochopila svoj omyl a zmierila sa s Bohom vo sviatosti zmierenia. A hoci sa to zdá neuveriteľné, v ten istý deň sa vrátila do kaplnky, aby sa poďakovala Bohu za to, že nečakane získala prácu.

To som ja!

Koľko zmŕtvychvstaní z neúspechov sa udialo v kaplnke ustavičnej adorácie! Poznám manželov, ktorí už podali žiadosť o rozvod, ale vďaka spoločnej účasti na ustavičnej adorácii sa zmierili a opäť žijú spolu. Prečo? Pretože Eucharistia nie je iba „nejaká sviatosť“, ale je to živý Kristus! Všetky eucharistické zázraky nám pripomínajú to isté: sú to živé bunky ľudského tela! Sám Pán hovorí: „To som ja! Ako ma prijímaš?“ Vedie nás to položiť si otázku: Ako prijímam Eucharistiu? Uvedomujem si, koho prijímam? Uvedomujem si, že Eucharistia nie je iba kúsok chleba, ale ako hovorí Benedikt XVI., je to „osobné stretnutie s naším Spasiteľom a Stvoriteľom“? On je živý a pôsobí v nás!

Cesta k obráteniu

V Mexiku sme otvorili kaplnku ustavičnej adorácie v jednej z najnebezpečnejších štvrtí. Istý človek odprevádzal svojich známych na adoráciu a zostával s nimi v kaplnke, aby ich potom odprevadil naspäť domov. Nebol to praktizujúci katolík, ale robil to pre bezpečnosť svojich priateľov. Po dvoch-troch týždňoch nevydržal a vyspovedal sa po 40 rokoch! Aká veľká je Pánova sila! Tento človek nemohol byť pri Ježišovi s ťarchou svojich hriechov, pretože v Ježišovom svetle uvidel závažnosť svojich hriechov a zanedbaní. Práve preto vnímali svätci seba samých ako hriešnikov. Niekedy tí, čo žijú vzdialení od Boha, prichádzajú na spoveď a hovoria: „V podstate nemám hriechy. Nikoho som nezabil, nikoho neokradol…“ Neuvedomujú si svoju hriešnosť. Zato keď prichádzame adorovať Svätosť, uvedomujeme si, že aj my sami máme byť svätí. Takto sa začína cesta obrátenia. Obrátenie je trvalý proces, a preto nikto z nás nemôže povedať: „Už som sa obrátil!“ Obrátenie je ustavičné prehlbovanie viery, ustavičné približovanie sa ku Kristovi a svätosť je spojením sa s ním!

Nemusíš nič robiť

Často sa ma ľudia pýtajú: „Čo mám robiť počas adorácie? Ako sa adoruje?“ Adorovať sa učíme tak, že adorujeme. Sme schopní poznať Boha natoľko, nakoľko sa nám dáva poznať. Takže čo máme vedieť, aby sme mohli adorovať? Nič! Náš najväčší problém nie je nedostatok prípravy, ale to, že sme zvyknutí na to, že stále musíme „niečo robiť“. Avšak v prípade adorácie je to celkom naopak! Tu musíme dovoliť Bohu, aby „niečo robil“. Tu „niečo robí“ Boh. On stojí pred nami a my stojíme pred ním. A keď sme takto „vystavení“ jeho pôsobeniu, musíme len otvoriť svoje srdce a zabudnúť na seba. To je pri adorácii najdôležitejšie: nechať sa milovať, nechať sa objať, privinúť sa k Pánovi a zabudnúť na seba. Ak vstúpime do kontemplácie, výborne. Ak dôjde k dialógu s Pánom, výborne.

Adorovať Ježiša – položiť si hlavu na jeho srdce

Sv. Ján Pavol II. nás k adorácii povzbudzuje takto: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým ‚umenie modlitby‘, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!... Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo svätej omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti“ (EE 25).

Nie je možné stáť na daždi a nezmoknúť

Nepodľahni znechuteniu, ak sa ti počas adorácie začne zdať, že stojíš akoby pred múrom. Nie je to pravda! Pán tu je nezávisle od toho, či cítiš jeho prítomnosť, alebo nie. A aj vtedy, keď sa ti adorácia zdá ako boj, získaš milosti. Nie je možné stáť na daždi a nezmoknúť. Nie je možné byť na slnku a neopáliť sa. Rovnako je to aj v prípade adorácie. Nie je možné byť pred Najsvätejšou sviatosťou a uniknúť pôsobeniu lúčov Božej milosti. Svätá sestra Faustína Kowalska mala počas adorácie takéto videnie: videla, ako z Najsvätejšej sviatosti vychádzajú lúče Božieho milosrdenstva a dotýkajú sa dokonca aj tých, ktorí sú od Boha vzdialení. Svätý Ján Pavol II. hovoril, že ten, kto adoruje, oroduje a prihovára sa za celý svet. Ten, kto adoruje, získava milosti, ale získavajú ich aj tí, za ktorých sa prihovára. Ba získavajú ich aj iní – tí, čo vďaka otvoreným dverám kostola môžu vojsť a stretnúť sa s Pánom.

Zabudnutý rozmer adorácie a fatimské zjavenie

Je ešte jeden rozmer adorácie, na ktorý sa často zabúda, a je ním zadosťučinenie. Konáme zadosťučinenie za apostázu, profanáciu, svätokrádež, za svoje vlastné hriechy, ktorých tiež nie je málo. Zadosťučinenie a prihováranie sa za iných sú navzájom úzko spojené. O čom hovoria fatimské zjavenia? Odpovedali by sme, že o zverení sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, o zasvätení Ruska, o každodennej modlitbe ruženca, ale aj o Eucharistii. Počas prvých zjavení pripravoval anjel deti na príchod Panny Márie. Dva roky predtým, ako sa deťom zjavila Panna Mária, učil anjel deti prihovárať sa za iných a konať zadosťučinenie za hriešnikov pred Najsvätejšou sviatosťou! Naučil ich modlitbu: „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, hlboko sa ti klaniam a obetujem ti telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na zmierenie za potupy, rúhania a ľahostajnosť, ktorými je urážaný. Pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a Nepoškvrneného Srdca Márie prosím ťa za obrátenie úbohých hriešnikov.“ Čo takto obetujeme? Eucharistiu! Čo obetujeme v korunke Božieho milosrdenstva? Eucharistiu! Vždy obetujeme Eucharistiu, pretože Eucharistia je Ježiš v tajomstve svojho tela a krvi.

 

Tajomstvo, ktoré odhaľujeme vďaka milosti

Ježiš je medzi nami pod spôsobom chleba a vína – je to jeho živá, reálna, neopísateľná, jedinečná prítomnosť! Aj my môžeme odhaliť tajomstvo tejto prítomnosti, ak prijmeme milosť, ktorú nám dáva. Božia milosť nás pozýva a robí schopnými dotknúť sa tohto veľkého tajomstva, ktoré celkom pochopíme až vo večnosti. Je to tajomstvo lásky, ktorá nás pozýva, aby sme sa ku nej priblížili. A ak nahliadneme za „závoj“ eucharistických spôsobov, do ktorých sa Pán zahalil, uvedomíme si, že sa stretávame so samotným všemohúcim Bohom.

Netreba sa báť otvárať kostoly dokonca ani v noci

Keď sme založili ustavičnú adoráciu v Pamplone, ľudia hovorili, že sú veľmi radi, že biskup vybral práve ich kaplnku, pretože blízko sa nachádza policajná stanica, takže bude dobre chránená. Povedal som vtedy: „Je to presne naopak! Policajná stanica má šťastie, že vedľa nej sa bude vo dne i noci konať adorácia.“ Onedlho po zavedení ustavičnej adorácie na tomto mieste urobila ETA v meste teroristický útok. Došlo k zraneniam? Vôbec nie! Došlo iba k materiálnym škodám. Pán nás skutočne chráni od zlého. Musíme si uvedomiť, že on koná s celou svojou mocou, a nielen nečinne sa prizerá! Je to úžasné! Adorácia mi pomáha pochopiť to, premieňa ma a moc tejto premeny potom vyžaruje na iných. A práve takto sa uskutočňuje Boží plán, ktorým je moje obrátenie, ktoré má viesť k obráteniu iných.

Dostávame, aby sme sa mohli deliť s inými

Keď prichádzame na adoráciu, dostávame milosť za milosťou, dostávame pokoj a lásku, teda všetko, čo máme následne dávať iným. „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Adorovať Eucharistiu znamená „ostávať v ňom“. Blížnemu nemôžeme dať nič dobré, čo sme najskôr nedostali od Boha. Počas hodinky adorácie môžem získať pokoj, lásku, radosť a trpezlivosť a všetko dobré a odovzdávať to potom iným. To je na adorácii najkrajšie! Každé stretnutie s Pánom je stretnutím s „najlepším Priateľom“, ako to vyjadrila spomenutá lekárka z Mexika.

Spracovala
Agnieszka Kańduła

 

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86