Som láska

autor: Teresa Tyszkiewicz

Ježiš zjavuje každému z nás tajomstvo svojho Najsvätejšieho Srdca. Jeho hĺbku nám ukázal prostredníctvom troch mystičiek, ktoré žili v rôznom čase: svätej Margity Márie Alacoque (druhá polovica 17. stor.), Jozefíny Menendézovej (prvá polovica 20. stor.) a svätej Faustíny Kowalskej (trochu mladšej od svojej predchodkyne)

Svätá Margita Mária je známa predovšetkým ako šíriteľka úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a prísľubov, ktoré Ježiš Kristus dal svojim ctiteľom. Medziiným sľúbil, že tí, ktorí deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov mesiaca prijmú Eucharistiu, nezomrú bez prijatia sviatostí a zmierenia sa s Bohom úprimnou ľútosťou.

Svätá Faustína bola poslaná hlásať Božie milosrdenstvo, ktoré dosiahnu všetci, dokonca aj najväčší hriešnici, ak oľutujú svoje hriechy a s dôverou sa obrátia k svojmu nekonečne milosrdnému Vykupiteľovi, Ježišovi Kristovi.

Zato o Jozefíne Menendézovej (1890 – 1923) sme počuli zatiaľ veľmi málo. Táto španielska dievčina, krajčírka, chcela vstúpiť do kláštora, ale chudoba v rodnom dome a matkina choroba jej to dlho neumožňovali. Až ako tridsaťročná mohla nasledovať hlas povolania. Vstúpila do Kongregácie Ježišovho Srdca (Sacré Coeur) vo Francúzsku. Tam prežila štyri – ako sa neskôr ukázalo – posledné roky svojho života. S pokorou a láskou vykonávala v kláštore pomocné práce, pričom prežívala mystické milosti. Takmer každý deň sa jej zjavoval Ježiš Kristus, ktorý sa jej zdôveroval so zámermi svojho Srdca. Na Pánov príkaz zapisovala jeho posolstvá, aby ľudia, predovšetkým tí, čo si uctievajú Božské Srdce, poznali hĺbku Božej lásky k človeku.

Svoje zápisky robila výlučne z poslušnosti, pretože sa v ničom nechcela odlišovať od ostatných sestier. Chcela zostať skromnou a jednoduchou rehoľnou sestrou. Mystické milosti prijímala s hlbokým presvedčením o svojej vlastnej nehodnosti, pričom zažívala pokušenia, ktorými ju diabol zastrašoval a snažil sa jej nahovoriť, že ide o preludy. V reholi prežila sotva štyri roky. Aj po smrti zostala skrytá a neznáma, o čom svedčí aj skutočnosť, že ju dodnes nenazývame Božou služobníčkou ani blahoslavenou.

Zanechala nám však svoje zápisky, v ktorých sa odráža bohatstvo Pánových posolstiev, ktoré sú adresované jej rehoľnej rodine, vyvoleným dušiam a, samozrejme, všetkým ľuďom, pretože všetci sme povolaní, aby sme žili v hlbokom vzťahu k Ježišovmu Srdcu, ktoré nás bezhranične miluje.

Uverejňujeme úryvok z tohto posolstva, ktoré ako iskra môže rozpáliť v našom srdci Ježišovu lásku a urobiť z nás jej šíriteľov.

Teresa Tyszkiewiczová

 

„Chcem, aby celý svet vedel, že ja som Boh lásky, odpustenia a milosrdenstva“

(13. novembra 1923)

„Som láska. Moje Srdce nemôže už dlhšie zadržať plameň, ktorý ho spaľuje. Natoľko milujem duše, že som za ne obetoval svoj život. Z lásky k nim zostávam ako väzeň vo svätostánku. Už dvadsať storočí tam prebývam vo dne i v noci. Zahalený pod spôsobom chleba a ukrytý v hostii z lásky znášam opustenosť, samotu, opovrhnutie, rúhanie, urážky a svätokrádeže.

Z lásky k dušiam som im zanechal sviatosť pokánia, aby som im mohol odpustiť, a to nielen raz alebo dva razy, ale toľkokrát, koľkokrát to budú potrebovať nato, aby získali milosť. Tam na ne čakám. Chcem, aby sa tam prichádzali obmyť zo svojich vín – nie vodou, ale mojou krvou.

V priebehu storočí som rôznymi spôsobmi zjavoval svoju lásku k ľuďom. Ukázal som im, ako ma stravuje túžba po ich spáse. Dal som im poznať svoje Srdce. Táto pobožnosť sa na svete šíri ako svetlo. Dnes sa stala nástrojom, ktorý roznecuje citlivosť ľudských sŕdc a ktorý využívajú tí, čo sa snažia šíriť moje kráľovstvo.

Teraz chcem niečo viac. Ak prosím duše, aby svojou láskou odpovedali na moju lásku, ktorá ma spaľuje, nežiadam iba vzájomnosť. Chcem, aby verili v moje milosrdenstvo, aby všetko očakávali od mojej dobroty, aby nikdy nepochybovali o mojom odpustení.

Som Boh, ale Boh lásky. Som Otec, ale Otec, ktorý miluje nežne, a nie prísne. Moje Srdce je nekonečne sväté, ale aj nekonečne dobrotivé. Keďže pozná ľudskú biedu a slabosť, skláňa sa k biednym hriešnikom s nekonečným milosrdenstvom.

Milujem duše, ktoré ma po spáchaní hriechu pokorne prichádzajú prosiť o odpustenie. Milujem ich aj vtedy, keď oplakávajú svoj druhý hriech. A ak sa to opakuje – nehovorím miliardykrát, ale milióny miliárdkrát –, milujem ich a vždy im odpúšťam, pričom tou istou krvou, ktorou som obmyl ich prvý hriech, obmývam aj ich posledný pád.

Mňa duše neunavujú, ale moje Srdce ustavične čaká, aby sa prichádzali doň skryť – a to tým viac, čím biednejšie sa cítia. Nestará sa vari otec o choré dieťa viac než o to, ktoré nič netrápi? Neprejavuje mu azda viac nežnosti a starostlivosti? Rovnako aj moje Srdce sa obracia s väčšou nehou a súcitom k hriešnikom, než k spravodlivým.

Aké je moje posolstvo? Hriešnikom chcem vysvetliť, že milosrdenstvo môjho Srdca je nevyčerpateľné; vlažným a ľahostajným dušiam chcem povedať, že moje Srdce je oheň, ktorý ich chce rozpáliť, pretože ich miluje; nábožným a dobrým dušiam – že moje Srdce je cesta, po ktorej sa kráča k dokonalosti a bezpečne sa dosahuje požehnaný koniec. Zato duše, ktoré sa mi zasvätili, kňazov a rehoľníkov, vyvolené a privilegované duše, opätovne prosím, aby mi dali svoju lásku a nepochybovali o mojej láske, ale predovšetkým aby mi prejavili svoju dôveru a nepochybovali o mojom milosrdenstve. Aké je ľahké očakávať všetko od môjho Srdca...“

Wezwanie do miłości (Pozvanie k láske), WAM, Kraków 2007.

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86