Dám vám všetko

autor: svedectvo

Bol to obyčajný, všedný deň. Manžel bol v práci a ja som sa venovala domácnosti. Chcela som pripraviť chutnú večeru a stráviť príjemný večer vo dvojici. Boli sme manželmi ešte len niekoľko mesiacov a všetko sa vyvíjalo veľmi sľubne. O dva týždne sme mali oslavovať našu prvú spoločnú Veľkú noc. Trochu ma trápilo, že nemám prácu, ale prosila som o ňu Boha a zároveň som mu ďakovala za to, čo mám – za milujúceho manžela, útulný domček, dobrých svokrovcov.

Pri príprave večere som začala pociťovať nepokoj, pretože manžel ešte stále nebol doma. Zvyčajne mi oznámil, že sa oneskorí. Práve som mu chcela zatelefonovať, ale predbehol ma iný telefonát. Podľa hlasu som spoznala manželovho kolegu, ktorý ma informoval, že môj manžel sa cítil zle a že mu zavolali záchranku. Spočiatku som nechápala to, čo som počula: že manžel nedokáže rozprávať, zle dýcha a záchranka ho odváža do nemocnice...

O tri minúty nato som už bežala po ulici k taxíku. Došla som do nemocnice, kde ma okamžite zaviedli do miestnosti, kde lekárka a dvaja ošetrovatelia vyšetrovali chorého. Manžel bol celý bledý a po lícach mu stekal studený pot... Keď ma zbadal, snažil sa usmiať. Zašepkal: „Prepáč, že máš kvôli mne starosti.“ Každý dotyk mu spôsoboval nesmiernu bolesť, mal ľadové ruky a sivé pery. Lekárka povedala, že ide zrejme o žalúdočný vred, ale nebola si celkom istá, čo spôsobuje túto hroznú bolesť. Manžela potom prevážali od jedného prístroja k druhému, urobili mu RTG celého tela. Ja som medzitým držala v ruke ruženec a snažila som sa modliť. Po pol hodine som začula novú diagnózu: vred, zápal dvanástnika, infekcia...

Keď manžela previezli na oddelenie intenzívnej starostlivosti a napojili ho na prístroje, cítila som, že aj mne dochádza vzduch. Plynuli hodiny a ja som posúvala v rukách zrniečka ruženca a prosila som Boha o záchranu.

Morfium trochu stlmilo manželovu bolesť. Pokúšal sa so mnou rozprávať, usmievať sa. Pred polnocou sa lekár opýtal: „Ste schopná zatelefonovať manželovým rodičom? Nevyzerá to dobre...“ Znamenalo to, že zomieral, a lekári stále nevedeli prečo...

Rozhodli sa pre operáciu, ktorá mohla mať najhorší koniec. Vytočila som telefónne číslo manželových rodičov. Snažila som sa hovoriť pokojne, ale nedarilo sa mi to... „Otec, musíte prísť do nemocnice!“ vyriekla som uplakaným hlasom. Keď odvážali manžela do operačnej sály, svojimi ľadovými prstami mi stisol ruku a zašepkal: „Odpusť mi, veľmi ťa milujem, modli sa!“

V izbe pre príbuzných pacientov som bola sama. Kľakla som si a začala som sa modliť korunku Božieho milosrdenstva. Modlila som sa k Pánovi z celého srdca a s celou dôverou. V tej chvíli sa mi pripomenulo, čo Pán povedal svätej Faustíne: že každý, kto sa s dôverou modlí túto modlitbu, bude vyslyšaný! Zdalo sa mi, že prešli hodiny... Nakoniec prišiel nejaký lekár a oznámil mi, že krvácanie spôsobila prasknutá slezina. Manžel stratil 4 litre krvi a jeho život stále visel na vlásku.

Onedlho nato prišli zúfalí manželovi rodičia. Svokra sa ma už na prahu opýtala: „Žije ešte?“ Navzájom sme sa objali a začali sme sa spolu modliť za môjho manžela a ich syna, za tím lekárov a všetkých zdravotníckych pracovníkov prítomných v operačnej miestnosti. Po vyše dvojhodinovej operácii k nám prišiel chirurg a oznámil nám: „Pacient žije, ale má vyoperovanú slezinu. Jeho stav je stabilizovaný.“

Na Bielu sobotu sa manžel vrátil domov. Naša prvá spoločná Veľká noc bola najšťastnejšou Veľkou nocou v našom živote. Pán Ježiš povedal svätej Faustíne: „Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť“ (Denníček 1541). Verím, že život môjho manžela zachránila vrúcna modlitba k Božiemu milosrdenstvu.

Anna

predchádzajúci   |   ďalší « späť

Copyright © Wydawnictwo Agape Sp. z o.o. ul. Panny Marii 4, 60-962 Poznań, tel./ fax: 61/ 852 32 82 | tel. 61/ 647 26 86